Interaktívna rozprávka – a čo ďalej?

Réžia a texty piesní – Milan Žitný
Hudba – Dano Junas
Scéna a kostýmy – Lucia Šedivá
Odborná spolupráca – Kúzelník Talostan
Osoby a obsadenie:
Čáry – Dano Junas
Máry – Danica Matušová / Mariana Pružinská
Fuk – Miroslav Mihálek / Simon Fico
Debnár, kominár, lekár, fotograf – Gabriel Tóth / Marián Labuda ml.
Premiéra 24. 3. 2013 v Mestskom divadle MDPOH Bratislava
V Mestskom divadle DPOH stále myslia na detského diváka. Tento raz pripravili v spolupráci s občianskym združením Triangel netradičnú rozprávku od Jána Uličianskeho Čáry, Máry, Fuk alebo Kúzelnícka rozprávka.
Textová predloha veľmi nepočíta so zapájaním divákov do hry. Text sám o sebe a jeho prenesenie na javisko však v „malom divákovi“ vyvoláva nutkanie pomôcť hlavným hrdinom za každú cenu.
Celý text je o kúzelníckej rodine, ktorá je chudobná, a preto sa rozhodne, že si zaobstará zázračnú čiernu debničku. Pomocou nej chcú robiť kúzla a zarobiť peniaze, ktoré im chýbajú. Otec Čáry so synom Fukom preto obieha celé mesto, aby najprv zohnal debničku, potom ju začiernil a nakoniec použil na predstavenie. Avšak Fuk sa rozhodne, že do nej vlezie. Nuž a keď vylezie, je zrazu neviditeľný. Mama Máry aj otec Čáry sú z toho veľmi zdrvení. Aby toho nebolo málo, príde k nim pred maringotku fotograf, ktorý im ukradne čiernu debničku, aby z nej mohol spraviť fotoaparát. Keď kúzelnícka rodinka zistí, že im chýba debnička, sú z toho hotoví. Ale aspoň sa stanú slávnymi, pretože odkedy je Fuk neviditeľný, môžu robiť extra kúzelnícke kúsky. No ani sláva im radosť nevráti, pretože ich trápi Fukovo zmiznutie. Preto sa rozhodnú liečiť ho, dokonca podajú inzerát. Avšak nič nepomáha. A vtedy sa na miesto činu vracia fotograf, ktorý už nesie svoju kameru obskuru. Pri tom, ako chce odfotiť nešťastných rodičov, vypadne z kamery syn Fuk. Vrátila sa mu jeho viditeľnosť.
Miestami má príbeh medzery. Raz je z Fuka syn, raz vnuk. Ak sa chce stať opäť viditeľným, musí opäť vliezť do debničky, ale do kamery nevlieza, iba z nej vypadáva. Síce pritom použijú zázračnú formulku čáry-máry-fuk, no menenie pravidiel hry podľa potreby nie je vhodné.
Ale aby sme sa vrátili k inscenácii. Celá vyzerá tak, akoby tvorcovia len vzali pôvodný text a preniesli ho celý, ako je, na javisko. To v tomto prípade nerobí dobrotu. Chýba tu ruka dramaturga, ktorý by upravil sporné veci a vniesol do inscenácie viacej logiky. Inscenátori taktiež zabudli na detských divákov a na ich prirodzenú túžbu zapájať sa do hry aj bez vyzvania. Potom im prerástli cez hlavu a nevedeli ich upokojiť, miestami sa o to ani nesnažili. V momentoch, keď deti kričali najviac, boli herci stratení, nevedeli, čo majú robiť, ako ich utíšiť, tak len „textovali“ ďalej. A nezaujímalo ich, že im nikto nerozumie a dôležité informácie unikajú len tak do vetra.
Pravdepodobne najväčším prehreškom bolo to, že na začiatku bolo naznačené, že by sa s publikom komunikovať mohlo. Ak už inscenátori chceli zapojiť deti do hry, mali zmeniť prístup k inscenovaniu. Taktiež sa asi mali pripraviť na rôzne eventuality, ako budú deti reagovať, poprípade zistiť, ako upraviť text, aby sa nedržali iba scenára, keď sa niečo „pokazí“.
Keďže príbeh je o kúzelníkoch a hlavne o neviditeľnom Fukovi, celá scénografia je postavená na čiernom pozadí. Čierne pozadie a čierny štvorec uprostred naznačujú, že tam sa budú diať nejaké „zázraky“. V popredí scény stála z jednej strany maringotka a z druhej strany stĺp. Celé to pôsobilo veľmi plocho. Čierna farba príliš pohlcovala javisko. V tmavom výreze bola zavesená hojdačka, na ktorej boli pripevnené plyšové hračky – zajac a sova. Sovu však z nepochopiteľných dôvodov vydávali za holuba, ktorý bol v textovej predlohe. Boli to domáci miláčikovia kúzelníckej rodiny.
Čo sa týka kostýmov, boli farebné a akoby „odvšadiaľ“. Fuk bol moderný syn vo vyťahaných rifliach, mikine a čiapke, so skateboardom v ruke. Otec Čáry bol oblečený v prúžkovanom tričku, trakoch a voľných nohaviciach. Trochu pripomínal klauna. Mama Máry mala na sebe najskôr „fertušku“, ale potom sa prezliekla do čiernych minišiat a farebných podkolienok. Debnár mal zásteru ako od kováča, kominár bol v čiernom, doktor v bielom plášti s fonendoskopom na krku a zrkadlom na čele. A fotograf mal menčestrové sako a károvanú čiapku. Všetko pôsobilo typovo a klasicky. Žiadne prekvapenie, ani ozvláštnenie.
Hudobne sa inscenátori snažili doplniť a zvýrazniť atmosféru. Niektoré pesničky mali chytľavú melódiu i text. Niekedy ale nebolo rozumieť, čo spievajú, aj napriek mikroportom. Hlavne doktorova pesnička bola zle ozvučená, a preto zanikalo všetko, čo spieval. Ale pravdepodobne len všetko zle ozvučili, či už spievali naživo, playback, alebo halfplayback.
Dano Junas ako Čáry bol presvedčený, že je najlepší kúzelník na svete. Až na to, že miestami spadal do pátosu a veľkých gest. Strácal sa v situáciách, keď bolo viacej počuť deti kričať, ako hercov hovoriť. Nezvládol prácu s aktívnym divákom, ktorého treba utíšiť a primäť ho, aby sa upokojil, poprípade s ním diskutovať.
Mariana Pružinská ako Čáry bola veľmi submisívna. Jej tenký a nevýrazný hlas sa na veľkej ploche strácal. Aby si vydobyla pozornosť, musela kričať. A tak, ako Junas, ani ona nezvládla nápor kriku malých detí. Silou-mocou „textovala“ ďalej, i keď ju nikto nepočúval. Záchranu hľadala hlavne u Junasa. Jej plačlivé scény a prechody od šťastnej kúzelníčky k nešťastnej matke boli nepresvedčivé a umelé.
Jediný, kto ako-tak zvládol krik detí a dožadovanie sa pozornosti, bol Gabriel Tóth, ktorý hral súčasne niekoľko postáv. On primäl deti, aby opäť počúvali, nechali sa príbehom viesť a nepredbiehali udalosti. Čo sa týka jeho postáv, boli veľmi podobné, hlavne debnár a kominár. Veľmi ich od seba nerozlíšil, pretože pre oboch použil ten istý prízvuk a výrazové prostriedky, ktoré ich približujú k „homosexuálnym“ typom. Patrí medzi nich aj fotograf, ktorý ráčkuje, prešľapuje z nohy na nohu, tancuje a hovorí tenkým hlasom s čudným prízvukom. Iba jeho lekár je zmenou. Pieseň síce odspieva živo a s elánom, ale keď skončí, premení sa na nevrlého doktora, ktorý vlastne nevie liečiť a je úplne stratený v priestore. Miestami sa mu ale aj tu objaví prízvuk z epizódnych postáv.
Mihálik ako Fuk je mladý, bezstarostný chlapec. Rapuje, má skateboard a nosí hiphopové oblečenie. Celým svojím prejavom pripomína Barta Simpsona. Nevedno, či je to len náhoda, alebo cieľ. Mihálik ukázal aj kus umenia vedenia bábok a „kúsky“ z čierneho divadla. Predpokladám však, že nebol sám, kto viedol niektoré z predmetov, ktoré sme mali možnosť vidieť v „čiernej diere“.
Je veľká škoda, že režisér Žitný nemal poruke skúseného dramaturga. Pravdepodobne by z textu vyťažili oveľa viac. Takto inscenácia zostala iba pokusom o kompaktné divadlo. Bohužiaľ sa súslednosť scén rozpadáva nezvládnutými zásahmi detí, ktoré túžia prezradiť dej dopredu. Na viacerých miestach tak vznikajú trhliny, ktoré sú bezradne vypĺňané zúfalým odriekaním textu. Keď fotograf ukradne čiernu debničku a kúzelníci na to prídu, deti hneď kričia, kto to spravil. Keďže je príbeh ešte veľmi dlhý a kúzelníci na to musia prísť sami, sú k detskému kriku hluchí. Takéto scény sa zopakujú niekoľkokrát. Celú inscenáciu to štiepi a chýbajú jej tak akýkoľvek ťah či čaro. Je príliš dlhá a ubehaná s množstvom „stmievačiek“. Dokonca miestami nevychádzajú ani svetelné triky, napríklad, keď Fuk naoko zmizne v čiernej debničke. Stačí neskoršie zhasnúť svetlo a deti vidia, že nezmizol, ale skončil v diere –  a už je z toho zase len patália.
Jediným svetlým bodom inscenácie sú kúzelnícke triky, ktoré predvádza Dano Junas. Dokonca si vyberie jedno dieťa z publika, ktoré nechá na pár minút zmiznúť. Deti sa vtedy hrnú na javisko, pretože každé chce byť stredobodom pozornosti.
Je škoda, že na inscenácii od premiéry nepopracovali a nepozmenili ju tak, aby si aj sami uľahčili robotu. Už na premiére mohli vidieť, ako deti reagujú a ktoré miesta tak treba upraviť, aby nespôsobovali hercom utrpenie, keďže nevedia, ako sa s takýmito situáciami vysporiadať. A taktiež, aby tí malí diváci, čo sú ticho, neprišli o zážitok z predstavenia. Poprípade by sa mohli tvorcovia poučiť z pouličných predstavení, v ktorých má interakcia svoje čestné miesto. Mohli by sa inšpirovať, ako sa pracuje s dychtivými malými divákmi, ktorí túžia všetko si riadne ohmatať a aktívne sa zapojiť do hry.
Zuzana Šnircová
publikované online: 9. 10. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.