IN PIVO VERITAS (alebo komická rehabilitácia neslávneho moku)

Preklad: Milan Lasica
Réžia: Marek Zákostelecký
Hudobná spolupráca: David Smečka
Scéna & kostýmy: Marek Zákostelecký
Účinkujú:
Sládek: Igor Kasala
Vaněk: Michal Novodomský
Premiéra na Malej scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove v rámci projektu Dvaja.
A tento poznáte?
„Príde počas normalizácie chlap do výčapu a pýta sa cudzieho muža:
– Viete, aký je rozdiel medzi touto putikou a nami?
– To naozaj neviem.
– Táto krčma má núdzový východ, a my máme núdzu z východu.
Oslovený muž sa najprv poriadne zasmeje a spýta sa na oplátku:
– A viete, aký je rozdiel medzi týmto barovým pultom a vami?
– Nie.
– Tento pult tu zostane a vy pôjdete so mnou! – povie a ukáže preukaz príslušníka ŠTB.
– Nie tak zhurta, súdruh. Viete vy, aký je rozdiel medzi nami dvoma?
– Neviem.
Aj druhý vytiahne príslušný odznak a povie:
– Vôbec žiadny!”
Časy, keď tento vtip odrážal realitu, sa snaží priblížiť Havlova hra Audiencia v Zákosteleckého naštudovaní. Približuje ich s takým zanietením, že pôsobí priam dokumentaristicky. Malá scéna Divadla Jonáša Záborského (ďalej DJZ) je tzv. experimentálna. Tento jej aspekt je využitý tak, že ju inscenátori modifikovali do podoby javiska a hľadiska, aké by mohli byť v „kulturáku“ malej obce. Všetky steny hľadiska majú ružové tapety ako z oného obdobia, zábradlie lemujúce hľadisko by pozváral hociktorý kutil, ide sa doň chodbou, kde na stene, ktorá asociuje umakartové jadrá bytov, visí nástenka podobná tým, na ktorých boli propagačné plagáty, hrdinskí robotníci plniaci plány na 200 % a iní nadľudia, resp. novoľudia našich jasnejších včerajškov. Akurát že tu využili nástenku na portrét Václava Havla a jeho životopis s dôrazom na tie fakty, ktoré potvrdzujú autobiografickosť hry Audiencia. Je na nej napríklad fotka, na ktorej ako pracovník pivovaru nesie s ľahkosťou akési bremeno. A tiež údaj, že svojho času sa verejnosť dozvedela, ako ten disident a podvratník Havel vlastne vyzerá, vďaka tomu, že v novinách sa objavila jeho fotka v rubrike blahoželaní, meno však patrilo istému Ferdinandovi Vaněkovi.
Pred vstupom do hľadiska si môžete kúpiť pivo špeciálne fľašované pre túto príležitosť. Aj na etikete je názov inscenácie a príslušná grafika. Nie je však za ľudovú cenu, ako by človek čakal. Napriek tomu som si ho – z čisto výskumných dôvodov – kúpil. Viedla ma k tomu profesionálna česť, potreba poznať do dna všetky zložky predstavenia a úcta k čitateľom tejto recenzie, ktorí majú nárok na úplné informácie. (Musím však povedať, že podobne ako pán Vaněk, ani ja nie som pivár, mám skôr rád vínko.) Pivo si človek nemusí odniesť domov ako umelecký artefakt. Nad hľadiskom je kovová konštrukcia, z ktorej na čiernych gumkách visia v rôznej výške otvárače. Divák sa natiahne, fľašu otvorí, pričom sa ozve známe zasyčanie, pustí otvárač a ten vyletí nahor. Mnohí neodolali. Táto drobnosť je pre mňa výnimočným scénografickým činom, pretože presahuje dokumentaristické ladenie hry. Pri snahe o realistické dokumentovanie totiž stačí byť dôsledne verný zobrazovanej realite. Toto je presah k hravosti nad rámec obrazu/odrazu. Navyše pars pro toto zastupuje ďalšiu vrstvu hry – niečo ako divadlo v divadle. My totiž nevstupujeme len do hľadiska, ale keďže aj ono je súčasťou scénografie, vstupujeme do hry. Režisér tento aspekt posilnil tým, že v bulletine je jeho pozícia nazvaná najprv ako „dohľad“, až potom, v zátvorke, ako réžia. Ilustrácia k inscenácii zobrazuje pohár piva. Ale tekutina je červená, tu nejde iba o alkohol, ale o život a jeho kvalitu. Krv nie je voda, tobôž nie pivo, napriek tomu, že práve do nej vstupujú omamné promile vypitého moku. Postava Vaněka (Michal Novodomský) nepije, ale platí cenu za život pri plnom vedomí. Nepodvolil sa režimu, nie je špiceľ, donášač, súdruh, oportunista, ktorý si život uľahčuje kolaboráciou. Oproti nemu Sládek (Igor Kasala) prezrádza svoju podvolenosť, svoju rukojemníckosť voči režimu o to viac, o čo viac je opitý, teda o čo viac plnokrvný život/krv riedi pivom. Falošnosť, morálnu skorumpovanosť totalitou zastupuje v hre všadeprítomné pivo. Vaněk má však radšej víno, možno aj preto, že IN VINO VERITAS. Oproti vážnosti vína sa pri ľahkom pivku dá ľahko stratiť hlava. Je to nezáväzný, konverzačný, ľahký alkoholický nápoj. Už jeho popíjanie sa začína klamstvom, údajne jedným z najčastejších: „Zájdime na jedno.“ Nebude jedno, nebude to zadarmo, nie sme kamaráti, hoci sa to pri pive zdá, nie sme si blízki, hoci si vzájomne objednávame. Hranica viny a neviny, hranica toho, čo už je zlo a čo je ešte iba bežné vykonávanie povinností v absurdnom svete totality, sa zahmlieva. Stav človeka podvoleného totalite možno preto prirovnať k ľahkej opitosti, k „hladinkovému“ pitiu do nálady. A politický obrat je náhle vytriezvenie. Až také, že sa z politického väzňa, z disidenta zrazu stane prezident – pretože ako jeden z mála vydržal triezvy.
Ak sa však od analógií vrátime k predstaveniu – na ilustrácii z bulletinu je okrem pivového pohára aj nemálo ploštíc. Pivo je nimi obklopené, sú nad ním, vedľa neho… Na tej, z ktorej vidíme zadnú časť, je napísané STB TRUTNOV, DKP a niekoľko číselných údajov. Odkazy sú jasné: majiteľ zariadenia; Havlovo reálne pôsobisko a sídlo pivovaru; zaknihovaná súčasť vybavenia objektu. V zhode s inscenovaním nielen diania na javisku, ale celej divadelnej situácie preto na začiatku zaznie hlas, ktorý nás víta, prosí o vypnutie telefónov a dodáva, že audio a video záznam z predstavenia môžu robiť iba zamestnanci ministerstva vnútra. Akoby sa znova opakovalo: „Takto to vtedy bolo, toto bola ich životná situácia, toto pred vami inscenujeme.“ A my sa z bezpečia divadelnej ilúzie zabávame nad absurditou zobrazovaného a jej trpkosť riedime teplou desiatkou.
Táto centrálna organizujúca myšlienka scénografie a réžie – dať zažiť tú dobovú situáciu – je zároveň podľa mňa jej slabinou. Prečo? Vysvetliť sa to dá vtipom.
„Za výčapom (alebo kdekoľvek inde) sedia niečo po roku 2000 dvaja špióni. Jeden sa zasníva:
– Ak by sme tak dokázali vymyslieť zariadenia, pomocou ktorých by ľudia neustále udávali svoju polohu, zverejňovali by nimi fotografie toho, čo práve robia, písali by o svojom konaní správy a mohli by sme ich cez ne odpočúvať, naša práca by bola oveľa jednoduchšia, kolega.
– Zabudnite na to. Na toto nám neskočia.“
Vizionár stíchol, ale nie nadlho. V roku 2004 bola spustená najznámejšia sociálna sieť. Chcem tým povedať, že o čo je hra dokumentaristickejšia, o to menej je univerzálna. Má hodnotu aj ako správa o dobe. Ja by som však ocenil aj nejaké to žmurknutie režiséra smerom k súčasníkovi, nie iba k pamätníkovi. Najmä ak súčasník spí opojený podobne ako Sládek. Možno však chcem priveľa. Mal som to šťastie byť na predstavení, na ktoré prišla aj prešovská (odhadujem) stredoškolská mlaď. Podľa ich poznámok bol pre ňu výkon už všimnúť si súvislosť medzi Havlom a Vaněkom. Takže správa o dobe a človeku môže byť prvým krokom k tomu, aby neskôr človek zaujal postoj aj k vlastnej dobe.
Ešte sa však ani neroztiahla opona. Čítali sme originál hry, pred nami je stmavené javisko, ozve sa hudba. O nej sa treba zmieniť osobitne. V kontraste s vážnosťou situácie, ktorej komickosť spočíva v jej absurdnosti, v tom, ako sa jeden z protagonistov stále viac opíja a prezrádza svoju ľudskú nízkosť či bezradnosť zoči-voči monštru totality s jeho mäkučkými chápadlami, zatiaľ čo ten druhý je odmeraný – hoci v montérkach a vysokých gumákoch – stále hovorí knižne, je ako Quijote (sčasti na smiech, sčasti hrdina), v kontraste s tým všetkým je hudba v predstavení nenáročná, je to súveký pop. Je nezávažná, obsahom nesmie vyjadriť nič zásadné (na to dbali cenzori), preto sa hrá s formou (do tej miery, do akej je toho pop schopný) a variuje interpretáciu. Hru otvára aj uzatvára – a teda rámcuje – spev piesne Jsi ako dlouhý most, v ktorom speváčka na konci veršov prudko zvyšuje tón. Ak by sme význam piesne zhrnuli, opisuje javy, ktoré existujú mimo svojho účelu („zlomený střevíček“, „v deštníku díra“, mesiac, čo svieti a nehreje atď.). Hudba je so scénografiou zviazaná tak, že na polici v Sládkovej kancelárii stojí rádio. Ozývajú sa z neho časové signály, vďaka čomu vieme, ako beží čas, že Vaněk je u Sládka celý deň, a hudba. To v Havlovom texte nie je, rovnako ako tam nie je ani slovo o hudbe. Spomínanú pieseň vybral David Smečka do tejto inscenácie pravdepodobne preto, že jej interpretka Eva Olmerová bola ŠTB väznená už ako dvadsaťštyriročná, zažila mučenie, jej vzťahy sa končili nešťastne a zomrela predčasne, okrem iného na cirhózu pečene rozvinutú v dôsledku kombinácie alkoholu a liekov. Hudba je s významom hry zviazaná niekoľkými motívmi: alkohol (hra sa odohráva v pivovare), teror ŠTB, ktorý speváčka vystála údajne preto, že ju chceli zlomiť, aby spolupracovala (v tom spočíva aj návrh, ktorý dáva Sládek Vaněkovi) a zdanlivo bezproblémový povrch (veď je to iba pop), pod ktorým sa skrývajú tragédie.
K fabule: na pozvanie svojho nadriadeného Sládka (meno ako stvorené pre riaditeľa pivovaru) prichádza podriadený Vaněk do jeho kancelárie. Po rozsvietení vidíme javisko – symetricky sú na ňom vľavo aj vpravo presklené dvere. V strede je stôl, pod ním prepravka piva, na stole pár prázdnych fliaš a dva pivové poháre, na stoličke vpravo spí Sládek, vľavo je prázdna stolička, v ľavom rohu vedro na odpadky (najmä vrchnáky od piva) na stene vzadu je polička, na ktorej je rádio, v strede steny veľký portrét Gustáva Husáka s neprirodzene vypúlenými očami. Asociuje obrazy, ktoré sú maľované tak, že kdekoľvek v miestnosti stojíte, zdá sa vám, že oči hľadia na vás. Obraz je vlastne pozorovacím zariadením, podčiarkuje atmosféru strachu z odpočúvania. Tento dojem sa neskôr potvrdí, keď sa zreničky presunú. Na stenách je modrý náter s valčekovým vzorom. Vidíme, že za dverami vpravo niekto stojí, klope, spiaci pri stole sa prebúdza, odpratáva prázdne fľaše a pozve klopúceho ďalej. Na audienciu za nadriadeným Sládkom prišiel podriadený Vaněk.
Postupne sa dozvedáme, že Vaněk je v pivovare v robotníckej profesii degradovaný, že predtým sa živil ako autor divadelných hier. Vaněkovi však do reči príliš nie je. Sládek sa snaží nadviazať rozhovor, hovorí frázy o tom, aké to je v pivovare teraz, opakovane sa pýta, či už bol Vaněk na obede, čo dnes robí, či už prišiel Šarközy, či je zas opitý, a o čo je bezradnejší, o to viac pije. Snaží sa byť žoviálny, popri ňom vyzerá Vaněk veľmi vážne, preto ho Sládek opakovane vyzýva, aby nebol smutný.
Celý čas nie je jasné, prečo si Sládek Vaněka zavolal. Snaží sa však zaviazať si ho. Po niektorej z rúnd mu začína tykať, ťuknú si na to, že sú kamaráti, vynúti si súhlas, že budú ťahať za jeden povraz, nalieha, aby Vaněk súhlasil, že dobrá partia ja základ všetkého. Dokonca mu naznačuje, že by ho z miesta, kde s „cigánmi privaľuje sudy“, preradil do skladu, kde by robil administratívnu prácu a bol v teple.
Okrem komunikačnej línie, v rámci ktorej sa obaja zdanlivo zbližujú, je tu paralelná druhá línia, v ktorej Sládek Vaněkovi hovorí, že nemôže nikomu veriť, ľudia sú svine, on sám je v ťažkej situácii (má tri deti a my poučení históriou vieme, že cez ne možno človeka vydierať), že iný by ho na jeho mieste už vyhodil a nebyť Sládka, už dávno tu nerobí. Naznačuje, že sám je pod tlakom a do pivovaru sa na Vaněka chodia pýtať. Kto? ŠTB.
Napríklad potom, ako Vaněka prišiel do Pivovaru navštíviť istý Kohout (my vieme, že ide o Pavla Kohouta, spisovateľa a tiež disidenta), pričom Sládek jeho meno zamieňa za Holub. Táto línia, ktorá približuje totalitné špicľovské praktiky, sa prepája s autobiografickou a realistickou líniou hry. Konkrétne v situácii, keď Sládek prezradí Vaněkovi, že za ním prišla ŠTB a že on naňho vlastne donáša. Hovorí mu zároveň, že on je predsa férový chlap. Iný by mu to takto na rovinu nepovedal. A že sa mu tým vydáva napospas. Ak by to niekomu povedal…
„Vaněk: Ja to nikomu nepoviem –
Sládek: Len to niekam napíšeš, čo? Strčíš to do nejakej hry – oni ti ju zhabú – a so mnou bude amen.“
Realizmus a autobiografickosť je v tom, že my práve sledujeme hru, kde bolo sľúbené, že do hry to nepôjde.
Sládek je zúfalý. On vlastne nevie, čo by mal agentom o Vaněkovi hovoriť: „A tých pár volovín, čo sa mi donesie – že sa chodíš zašívať do laboratória, že ťa párkrát videli v meste s Maruškou z fľaškárne…“ Tu sa ukazuje, že Sládek si možno zavolal Vaněka aj preto, aby sa o ňom niečo viac dozvedel. Keďže však Vaněk takmer vôbec neodpovedá, prejde k návrhu. Vaněk je predsa spisovateľ, nemohol by správy o sebe písať sám (a my dodáme: napríklad na facebook)? Vaněk nesúhlasí. Je to proti jeho presvedčeniu, ale Sládek nechce porozumieť prečo. Veď sú kamaráti, pili spolu, on by mu vybavil miesto v sklade, Vaněk súhlasil, že dobrá partia, kde si ľudia vzájomne pomáhajú, je základ všetkého, musia ťahať za jeden povraz… Až teraz sa zjavuje skutočný význam zdanlivo nič nehovoriacich pijanských fráz. Sládek sa rozzúri a prednesie vzhľadom na Vaněkov/Havlov neskorší osud prorockú výpoveď:
„Vy! Inteligenti! Páni! Samé krásne rečičky, lenže vy si to môžete dovoliť, pretože vám sa nemôže nič stať, o vás je vždy záujem, vy si to vždy viete zariadiť, vy ste hore, aj keď ste dolu, zatiaľ čo obyčajný človek sa tu prdúska a má z toho trt a nikto mu nepomôže, každý sa naňho vyserie, každý s ním zametá a každý naňho zrúkne, má život ako v márnici a nakoniec o ňom ešte páni povedia, že nemá princípy! Teplé miestečko v sklade – to by si bral, ale zobrať si aj kúsok toho svinstva, v ktorom sa musím denne brodiť, to sa ti už nechce! (…) Vy máte vždy šancu – lenže akú šancu mám ja? O mňa sa nikto nepostará, o mňa sa nikto nebojí, o mne nikto nenapíše, mne nikto nepomôže, o mňa sa nikto nezaujíma, ja som dobrý akurát na to, aby som bol ten hnoj, z ktorého tie vaše princípy porastú, aby som zháňal vykúrené miestnosti pre     vaše hrdinstvá a čo mám z toho, trt, ešte vám budem aj na posmech! Ty sa raz vrátiš medzi tie svoje herečky – budeš sa pred nimi vyťahovať, že si váľal sudy – budeš hrdina – ale čo ja? Kam sa ja môžem vrátiť? Kto si ma všimne? Kto ocení moje činy? Čo mám ja zo života? Čo ma čaká? Čo?“ Ukazuje sa, že Sládek nie je predátor. Je obeť, ktorá chcela uloviť ďalšiu obeť. Zlomený prehlási: „Je to všetko na hovno.“
Pre rozuzlenie hry treba spomenúť aj ďalší opakujúci sa motív. Sládek sa pýta, či sa Vaněk ako autor hier poznal s herečkami. K tejto téme sa vracia vždy, keď vychádza z toalety, prstami si ešte siahajúc na rázporok. Príde reč na Jiřinu Bohdalovú. Áno, Vaněk ju ako autor hier pozná osobne. Pri druhom návrate k téme (po ďalšom močení) hovorí Sládek v českom origináli: „Kdy ji teda přitáhnete?“ a podobnosť so slovom „pretiahnete“ nie je náhodná (v slovenčine je „dovlečiete“). Na čo Sládek myslí, podčiarkuje aj to, že si na ňu spomenie vždy s rukou na rozkroku. Pri ďalšej príležitosti sa Sládek (dopínajúc rázporok) pýta na rovinu, či s ňou Vaněk niečo mal. A keďže nemal, Sládek mu povie, že je preňho teda „obyčajný sraľo“. Je už silne opitý, uráža ho. Vaněk sa pokúša odísť, ale keď sa Sládek ľutuje, že mu asi nie je dosť dobrý v porovnaní s herečkami, alebo s Gottom, ktorého Vaněk tiež pozná osobne, ten z ľútosti ostane, aby nadriadeného neurazil. Potom, ako sa Sládek sklame vo svojich nádejach, že mu Vaněk pomôže písať na seba samého správy, zlomený povie:
„Prosím ťa – skoč po ňu – teraz hneď ju sem priveď – prosím ťa o to (pauza). Povedz jej – Jiřinka, je tam so mnou jeden kamarát – taký bulo z pivovaru – ale férplej (pauza). Vybojujem ti to miesto v sklade – žiadne hlásenia od teba nechcem – len toto zariaď, prosím ťa –“
Opitý pivom, opitý tým málom potešení, ktoré sú v totalite dovolené, očakáva spásu od populárnej hereckej hviezdy, čo ho nepriamo spája s mnohými súčasníkmi, ktorých kutice, dielničky, šmykne, sklady, pracoviská sú pokryté plagátmi krások, ku ktorým stúpajú zbožné pohľady, pivové výpary a cigaretový dym. Vo chvíli vrcholnej opitosti by sa zriekol výhod, ktoré má zo spolupráce s ŠTB, riskoval by svoju budúcnosť aj budúcnosť svojich detí, o jeho manželstve nehovoriac, a to všetko pre chvíľu s jeho idolom. Jeho návrh je samozrejme neuskutočniteľný, ale ako komické vyvrcholenie geniálny. A Igor Kasala to aj výborne zahrá.
Sládek sa rozplače, padne Vaněkovi do náručia a po chvíli vzlykania jednoducho zaspí. Vaněk ho zloží na stoličku, na ktorej predtým sedel on, a odíde. Pred odchodom ešte povie: „Nebuďte smutný.“ Vetu, ktorú mu opakovane vravel Sládek. Tu by sa mohla hra skončiť. Ale fabula sa neriadi iba logikou deja, ale aj logikou kompozície. A tá je kruhová. Rovnaká pieseň rámcuje začiatok aj koniec. Cyklické je aj opakované pitie piva, keď Sládek naleje sebe aj Vaněkovi, Sládek pivo vypije na ex, Vaněk si uchlipne, Sládek doleje zvyšok fľaše do svojho pohára a Vaněk buď dopije svoj pohár, alebo počká, kým Sládek pôjde na záchod, aby pivo rozlial do dvoch pohárov, alebo celé prelial do Sládkovho. Pri tomto motíve ide o variácie s opakovaním. Pri motíve Jiřiny Bohdalovej sa téma tiež variuje, ale zároveň špirálovito postupuje dopredu: od toho, či ju Vaněk pozná, cez to, či ju do pivovaru zavolá, po to, či s ňou niečo mal, až k vyvrcholeniu, ktorým je návrh, či by niečo nemala so Sládkom. Sládkove otázky, ktoré Vaněkovi dáva, na ktoré dostáva stručné odpovede a ktoré sa napriek tomu pýta znova (či má Vaněk deti, či už bol na obede) sa cyklicky opakujú, sú doslova chodením, krúžením okolo horúcej kaše, ktorou je návrh na spoluprácu v podobe písania sebaudávajúcich hlásení. Pripomínajú však aj výsluch, v rámci ktorého sú vypočúvanému dookola kladené podobné otázky, veď raz sa možno preriekne. Opitý Sládek však ako platňa opakuje aj argumenty, ktoré pôvodne vravel Vaněk. Vaněk povedal, že je to jeho výsostné právo, stretávať sa, s kým chce – hovoriac o tom, že ho navštívil Kohout. Sládek vraví, že ak Jiřinka bude chcieť prísť, môže, veď: „Doboha, môže sa predsa stýkať, s kým chce! (…) Doboha, veď je to jej výsostné právo!“ Kvôli tomuto opakovaniu viet, ich útržkov, fráz možno povedať, že ak by sa cyklickosť vylúčila, hra by bola azda o štvrtinu kratšia. To by však stratila výrazné komické ladenie vyplývajúce z refrénovitého opakovania replík v nových kontextoch. A práve túto metódu využije Havel v úplnom závere.
Potom, ako Sládek zaspí a Vaněk odíde, na dvere vpravo (na opačnej strane ako na začiatku) niekto klope. Zrazu je to tá istá situácia. Iba rádio a vedro sa „samy“ (nejakým mechanizmom spoza steny) presunuli na opačnú stranu. Sládek sedí na opačnej strane, pod stolom je prepravka na pivo, na stole prázdne fľaše a poháre. Presne ako na začiatku Sládek všetko rýchlo uprace, pozve Vaněka ďalej a ponúkne ho pivom. Tentoraz však Vaněk neotáľa. Otvorí fľašu o dosku stola (tak ju doteraz otváral Sládek) a na ex ju celú sám vypije. Na Sládkovu otázku „Tak čo, ide to?“, odpovie stručne a jasne nám známou replikou: „Je to všetko na hovno.“
Znamená to, že už aj Vaněk sa nechal zlomiť? Nevieme, v každom prípade to jeho postavu posúva z pozície knižne hovoriaceho intelektuála smerom k širším možnostiam uchopenia toho, ako sa človek vysporadúva s tlakom totality.
Záverom by som dodal už iba jednu poznámku. DJZ hru uvádza v rámci projektu Dvaja. Oficiálne správy o ňom hovoria, že „inscenácie uvádzané v rámci neho charakterizuje komornosť, žánrová nezaraditeľnosť, nekomerčnosť, no v prvom rade veľká príležitosť pre dvojicu hereckých osobností.“ (https://www.djz.sk/?view=inscenacie&kam=14&id=721; aktuálne k 17. 7. 2017) Súhlasil by som, až na to, že v tejto hre podľa mňa nie je príležitosť pre dvojicu. Vo svojom monologickom chodení okolo horúcej kaše totiž Sládek nereaguje na Vaněkove prehovory, odpovede či poznámky. A Vaněk má dištanc: hovorí uhladene ako intelektuál, ktorý sa svojej pozície nevzdáva ani v robotníckej profesii. Stretnutie so Sládkom je mu nepríjemné, na jeho neslušný návrh reaguje predpokladateľne. Nepije, a teda sa neopije. Jeho úlohou je byť Sládkovi mĺkvym zrkadlom, aby sa on mohol topiť v pive a plytkom bahne zlomeného človeka. Nie je to výčitka Michalovi Novodomskému: úlohu takmer mlčiaceho iba slušne a stručne odpovedajúceho či mlčky nesúhlasiaceho zvládol dobre. Ide skôr o to, že v porovnaní so Sládkom (Igor Kasala), ktorý reční, bľaboce, je stále viac opitý a postupne aj agresívny, ale tiež žoviálny, urozprávaný a pre plánovanú ponuku návrhu je nervózny a stále sa ospravedlňuje – ťahá za kratší koniec. Hra by mohla byť pokojne inscenovaná ako monodráma s bábkou, alebo so zrkadlom, či s javiskom ako partnerom, ktorého by Sládek oslovoval. Pretože on odpovede nepotrebuje. Vie, kam smeruje a odpoveďami sa nenechá rušiť. Rozrušene reaguje iba na Vaněkov nesúhlas. Chcel by som vidieť túto hru ako monodrámu v dvoch alternáciách protagonistu. Ale uspokojí a pobaví aj v tejto podobe. Akurát že nemrazí, veď od tých čias, keď bol človek stále pod dohľadom, nás predsa delí už viac ako 40 rokov.

Jozef Palaščák

Jozef Palaščák študoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s estetikou na Prešovskej univerzite a titul PhD získal v odbore Literárna veda na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Vyšli mu zbierky básní TELOI (2009) a Notácia (2014), bibliofília Otec, Syn a Cudzinka (2010), prózu, recenzie a eseje publikoval časopisecky a na internete, rozprávkový seriál v spoluautorstve s manželkou Barborou Palaščák Vincovou Zebra Ebra (2011) vysielal Slovenský rozhlas. Je tiež spoluautorom divadelnej hry DIVADLA NA PERÓNE Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor v Slovenskom rozhlase.