HM… INSITNE ABSURDNÝ BENDEGÚZ

Réžia: Miroslav Košický
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Jozef Haščák
Hudba: Norbert Bodnár
Dramaturgia: Tibor Ferko
Účinkujú:
Bendegúz: Michal Legíň
Pišta: Albín Medúz
Medzihry a spevy: Mária Brozmanová, Katarína Turčanová, Pavel Sýkora
Arpád, farár, Prvý zbojník, cudzí pán, rechtor, historik: Jozef Novysedlák
Pastier svíň, herec: Pavel Sýkora
Szalonay, Druhý zbojník, priateľ, asistent: Peter Slovák
Krčmár, sudca, Pán z Chudobíc, mäsiar: Jozef Gavlák a. h.
Premiéra: 5. 10. 2007 v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi
Spišské divadlo odštartovalo novú divadelnú sezónu premiérou na začiatku októbra. Slávnostná príležitosť – inscenácia slovenskej klasiky pri príležitosti viacerých dôležitých jubileí Spiša. 60. výročie vzniku stálej profesionálnej scény v Spišskej Novej Vsi. 15. výročia vzniku Spišského Divadla ako samostatného profesionálneho divadla a dokonca asi 105. výročie od vybudovania divadelnej budovy zvanej Reduta, ktorá sa uchovala vo svojej čarovnej secesnej podobe. Preto sa konal presne načasovaný krst knihy Antona Kreta Spišské divadlo Spišská Nová Ves, knihy, ktorá zachytáva čo najviac z histórie divadla na Spiši.
Prvé javiskové prevedenie dramatizácie románu Bendegúz Jána Chalupku neskrýva, že má byť predovšetkým diváckym ťahákom. Príbeh o putovaní maďarizáciou poblúzneného turčianskeho zemana a jeho verného sluhu už samotný autor prirovnal k Cervantesovmu Donovi Quijotovi, snáď kvôli vonkajším podrobnostiam, než vnútorným pohnútkam postáv. Autori (dramatizátori Chalupku) hry využili Chalupkov komický pohľad pre odstup voči politicky zaťaženému dobovému uhlu pohľadu. Text, ktorý z javiska zaznieva, má svoje silné stránky skôr v insitnom než vedeckom duchu. A tento insitný štýl tvorí i kompaktný celok, z ktorého je vybudovaná samotná inscenácia.
Krajina putovania je divákovi príjemná a čitateľná. Epizódy zastávok Bendegúza alias Arpáda Kolomana a jeho sluhu Pištu sú pretkávane spevohernými výstupmi kočovnej slovenskej divadelnej skupiny. Zaujímavé sú pochybnosti hlavných hrdinov – nestretávajú viackrát tých istých hercov? Áno, na spišskom javisku sú to jednoznačne tí istí. Divadlo na divadle sa však nekoná, nekoná sa ani kritický pohľad na vtedajšie ochotníctvo najjednoduchších divadelných foriem. Aj keď sa z hľadiska dnešného pohľadu ponúka mnohé, máme do činenia iba s nevyužitým priestorom. A úlohou hercov je zameškaný prológ o detstve Bendegúza a posúvanie deja stručným vytáraním niektorých okolností putovania dvojice. Skôr, než dôjdu naši hrdinovia, tak ako v knižnej predlohe, až do nevyhnutne tureckých končín súčasného Rumunska, stretávajú suseda zo Žobrákovíc. A tak z javiska zaznieva legenda o hunských lovcoch, čo sa oženili so slovienskymi dievkami niekde v našej spoločnej pravlasti medzi Dneprom a Pripiaťom. Bendegúz má didaktickú šancu čiastočne uniknúť zo svojho z ošiaľu, nakoľko môže pochopiť, že „všetci sme jednej matere“.. Zatiaľ čo v knihe sa ako Maďarón a kalvín hrdí objavom maďarskej kalvínskej komunity v nejakom sedmohradskom sultanáte a nevytriezvie. V jazyku spevov a recitatívov hereckej skupiny miestne východoslovenské nárečie má zastupovať Turiec, inokedy prechádza do súčasnej spisovnej slovenčiny či slovakizovanej češtiny (prevzaté piesňové texty z knižnej predlohy).
V koncepcii naivného ludického nadhľadu je herectvo pri všetkých postavách dosť rovnaké. Javiskom sa tak pohybujú insitné komické a spevoherné figúrky. Jozef Novysedlák a najmä Jozef Gavlák (hosťujúci člen súboru Hviezdoslav) dostali tak príležitosť umocniť aspoň niektoré charakterové črty svojich postáv lepšie než všadeprítomnejší aktéri inscenácie. Táto „ľúbivá“ poetika zatlačila do úzadia i potenciálny absurdný pocit protagonistov z možného chodenia dookola v bludnom kruhu. I keď stretáva akoby naschvál samú Slovač. No i divák sa ocitá v bludnom kruhu, nakoľko sa musí pravidelne pozerať na lacnú scénu omdlievajúceho rozvášneného vizionára Bendegúza. Jeden silný výjav z literárnej predlohy totiž na javisku nafúkli do fenomému, ktorý požaduje už len jednoznačnú ľudovokritickú poznámku o tom, že opakovaný fór už nie je fór…
Scénografia pritakáva hravému duchu slovenských ochotníckych tradícii osvedčeným riešením javiska s dvojrozmernými, farebne sýtymi, insitne výtvarne riešenými objektami.
Napriek farebne vkusnej scéne by putujúci protagonisti nemuseli popisne naivným spôsobom využívať zbytočné ploché kone a herečky pre medzihry zasa dvojrozmerné nehybné bábky.
I keď v bulletine rezonujú myšlienky o stále aktuálnej ľudskej hlúposti, niet odkazu pre súčasnosť v satirickom duchu. Inscenácia bude zrejme určená školám. Len veľmi zjednodušene môže zastúpiť prečítanie knihy. O Chalupkovej fraškovitej predstave hier na javisku si povinne nastúpení mladí diváci urobia opäť raz laický nelichotivý obraz. Pretože je iba čajovým odvarom satiry v Chalupkovom duchu. Všeobecne však v slovenskom divadelníctve vidíme tak nízko položenú latku kvality, že čoskoro nebude kam podliezť. Čo ak si človek zlomí, napríklad, fúz?

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.