Harmonické a vtipné Zmierenie

Prebásnenie a jazyková úprava: Jakub Nvota
Dramaturgia: Darina Abrahámová, Miriam Kičiňová
Scéna: Tomáš Rusín
Kostýmy: Zuzana Štefunková – Rusínová
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Hudba: Stanislav Palúch
Videoprojekcia: Lukáš Kodoň, Katarína Beňová
Réžia: Juraj Nvota
Účinkujú: Petra Vajdová, Marián Geišberg, Dominika Kavaschová, František Kovár, Milan Ondrík, Dano Heriban, Jana Oľhová, Vladimír Obšil, Richard Autner, Tomáš Turek
Ženci a žnice:  Barbora Andrešičová, Jana Labajová, Barbora Drozdová, Viktória Predanociová, Martin Ďurkáč, Michal Koleják, Tomáš Magát, Pavol Šimun, Dávid Uzsák, Juliána Oľhová
Spoluúčinkujú: tanečníci LUK.dance
Hudobníci: Ľudová hudba Maroša Mikuša
Inscenovať Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch v SND sa dnes dá z istého pohľadu považovať za výzvu. Podoba inscenácie totiž podlieha rôznorodým očakávaniam. Staršia generácia divákov očakáva pokračovanie slávnej inscenácie Karola L. Zachara z roku 1970, mladšia s najväčšou pravdepodobnosťou prichádza z donútenia profesorky slovenčiny, ktorá si chce touto formou poistiť hladký priebeh maturitnej skúšky. Spokojní napokon môžu byť všetci: pamätníci, pani profesorka, študenti aj tvorcovia. V SND vytvorili divácky úspešnú a zároveň kvalitnú inscenáciu slovenskej klasiky.
Nespomínať na slávnu Zacharovu inscenáciu sa pritom nedá. Aj Juraj Nvota, ktorý inscenáciu na javisku SND uviedol „hneď“ po ňom (i keď s odstupom 55 rokov), smeruje k harmonizácii a poľudšťovaniu. Nevolí však len cestu očarujúcej a zmierlivej pozitívnej nálady, ale ťaží z prirodzenej divadelnosti hry, vaudevillovskej zápletky a mnohorakej komiky. Už prvý výstup je signifikantný. Na drevenom pódiu stojí nastúpený krojovaný spevokol, nad hlavami im visia obrazy ženských krojov, za chrbtom videoprojekcia kvitnúceho sadu, na znamenie Baróna Kostrovického (František Kovár) začne zbor spievať maďarskú skladbu Azt mondják, nem adnak engem galambomnak, ktorá je maďarskou verziou slovenskej ľudovej skladby Kopala studienku. Vtip však pokračuje ďalej. Na scénu prichádza pobúrený učiteľ Orieška (Marián Geišberg), odvedie si bokom slovenskú časť zboru a hodlá situáciu napraviť. Úvodné tóny pesničky Kopala studienku sa však ozvú žalostne falošne a súlad nastane až potom, keď Orieška požiada o hudobný sprievod. Nasleduje živelné slovné, hudobné aj tanečné prekáranie slovenských a maďarských spevákov. To ukončí až silný víchor, ktorý je zobrazený na videoprojekcii, podporený motívom letnej búrky z Vivaldiho Štyroch ročných období a dovŕšený hereckou akciou zboru, ktorý je zo scény doslova sfúknutý. Už z úvodu je zrejmé, že otázky národnej identity a patriotizmus síce inscenácia nijako nepotlačí, no bude s nimi pracovať nanajvýš odľahčene. Energia vychádzajúca zo spevu a tanca zas poukazuje na jednoznačný príklon inscenácie k folklórnosti.
Bolo iste logickým a správnym rozhodnutím, že pôvodný Palárikov text prešiel pre potreby inscenácie úpravou a prebásnením. Autorom úpravy je Jakub Nvota. Palárikov text pocitovo prevzdušnil a jeho humorný potenciál priblížil uchu súčasného diváka. Ako príklad iste poslúžia nasledujúce verše:
„… ale vy arszláni myslíte, že len tie Nemkine budinské, alebo barnavé panny debrecínske dačo stoja, len tie krásne sa vám zdajú, naše Tatry pre vás žiadnych krás nemajú – my Slovenky sme vám len slovenské Anče, alebo len také poľné pomaranče…“[1].
„Ale vy arszláni, si myslíte, že len Nemky v Budíne, panny v Debrecíne za niečo stoja a pôvab majú, zatiaľ čo dievčatá u nás popri nich druhé husle hrajú. Myslíte si, že sme iba také slovenské Anče, domáca odroda a páni by radšej pomaranče…“[2] Úprava Jakuba Nvotu sa týka predovšetkým toku veršov a odstránenia archaizmov, no samotné hojné využívanie maďarčiny a nemčiny ponecháva viac-menej v pôvodnom stave. V inscenačnom procese však pravdepodobne došlo k potrebnej a prirodzenej zmene. Celé vety, ktoré v texte odznievajú v maďarčine, sú nahradené len výrazmi a frázami, ktorým rozumie aj lingvisticky menej zdatná časť publika. Mladý Ľudovít Kostrovický (Milan Ondrík) tak v inscenácii hovorí viac po slovensky ako po maďarsky. To, že nejde o stredoslovenskú slovenčinu, ale o komické využitie maďarského akcentu a vetných skladieb a slovných zvratov, je pochopiteľné.
Inscenácia tak využíva komiku blízku súčasnosti, a v istom zmysle sa tak dá hovoriť aj o aktualizačnom premostení. Ľudovít „Lajoško“ Kostrovický v inscenácii nepôsobí ako vzdelaný a bojovný maďarón, ale skôr ako trochu pomýlený chlapec z Dunajskej Stredy. Táto zmierlivá komika je napokon pre inscenáciu typická. Režisér humorom zámerne obrusuje prípadné ostré hrany a aj negatívne vlastnosti sú zobrazované s vtipom či dokonca s pochopením. Príkladom je komorná Capková (Jana Oľhová). U Palárika negatívna postava ponemčenej intrigánky sa v inscenácii mení na síce nepríjemnú, no v podstate neškodnú vychovávateľku. Iste, Capková aj v inscenácii posiela barónovi Kostrovickému „hlásenie“, ktoré má Milušu v jeho očiach zdiskreditovať, zároveň tu však výrazne zaznieva, že to bola práve ona, ktorá na smrteľnej posteli opatrovala grófa Hrabovského, a že ju k rodine viaže silné puto. V scéne, v ktorej sa pri výmene Milušky a grófky zadúša od smiechu, sa zas ukazuje aj jej svojský zmysel pre humor.
Zmierlivosť a harmonizácia napokon ústi do upraveného záveru, ktorý ešte posilňuje Palárikovo zvolanie: „Sláva Slovákom i Maďarom statočným!“ Režisér privádza hlavné postavy na kraj javiska, do bezprostrednej blízkosti divákov. Tam si snímajú divadelné atribúty – odlepujú fúzy, skladajú partu z vlasov a podobne. Milan Ondrík, už civilne a bez prízvuku, tlmočí myšlienku Jána Palárika: „Cieľ prítomného stretnutia nie je obnovovať bolesti, ale hojiť. Nie nového oleja do ohňa nalievať, ale hasiť, nie nepriateľstvo kázať, ale evanjelium medzinárodného zmierenia hlásať.“
Jednou z režisérových silných stránok je bezpochyby schopnosť využívať aj budovať humor. Nvota bezo zvyšku využíva všetok komický potenciál. Nielen samotnú funkčnú zápletku, ktorú si Palárik vypožičal z Korzeniowského hry Obžinky, ale aj všetky ostatné druhy komickosti: jazykové nuansy, slovné hry aj zemitejší ľudový humor. Už spomínaný maďarský prízvuk či vkladanie nemeckých a francúzskych slov sú divácky vďačným motívom. Na tomto mieste treba naznačiť, že v prípade Milana Ondríka ako Ľudovíta Kostrovického ide až o akúsi manieru. Bližšie sa však tejto téme budeme venovať pri charakteristikách jednotlivých hereckých výkonov. Inscenácia veľmi dobre ťažila aj zo slovných hier. Napríklad Ľudovítovo časté: „Szia barátom“ sa pri zámene postáv zmenilo na „Si ja, barátom“ a na hravý rým „slovenské Anče – páni by radšej pomaranče“ sa dokonca situačne upozorní v priebehu dialógu. Výborne fungujú aj viaceré režisérske vtipy. Keď sa Capková pred učiteľom Orieškom ponosuje, že grófka spolu s Milušou hovoria po slovensky, žartujú a dokonca jazdia na koňoch ako muži, nechá ju režisér s veselým krikom prerajtovať zadnú časť javiska na hračkárskom koníkovi. V inscenácii zaznieva aj zemitejší humor, predovšetkým so sexuálnym podtextom. Pri hľadaní panny plesu odznie, že to nemôže byť mlynárova Hanka, ako navrhuje Orieška, lebo Hana už nie je dávno panna. Časté je zdvíhanie ženských sukní, ukazovanie zadníc a po vášnivých bozkoch dôjde aj na nevyhnutné skrytie sa do stohu slamy. Vo všeobecnosti sa teda dá povedať, že inscenácia dômyselne stavia humor na všetkých úrovniach. Jeho hojné využitie je bezpochyby jedným z dôvodov, prečo by sa inscenácia mohla stať divácky populárnou.
V tomto smere je nemenej dôležité aj využitie folklóru. Hudbu do inscenácie pripravil Stanislav Palúch a realizovala ju ľudová hudba Maroša Mikuša, ktorá sprevádzala tanečníkov z agentúry LUK.dance a zbor žencov a žníc – poslucháčov VŠMU. Javisko tak okrem deviatich postáv s textom zapĺňalo vyše tridsať hudobníkov, spevákov a tanečníkov. Živá cimbalová hudba neustále prítomná na boku javiska a výborne nacvičený zborový spev vnášali do inscenácie prirodzenú energiu, ktorú by reprodukovaná hudba mohla nahradiť len ťažko. To pochopiteľne platí aj o choreografiách Jaroslava Moravčíka, ktorý do tanečných partov zboru dokázal vsunúť ďalšie mikropríbehy. Zbor tanečníkov a žencov nie je len bezmenná masa zapĺňajúca javisko. Aj pri letmom sledovaní sa dá postrehnúť, ktorý mládenec tvorí pár s ktorou dievčinou, vidno medzi nimi škriepky a udobrovania. Pravdaže, platí zásada, že v prípade výraznejšej hereckej akcie vystupujú do popredia poslucháči VŠMU a naopak v prípade náročnejších tanečných choreografií zas profesionálni tanečníci. To, že hudobné a tanečné komponenty inscenácie mali vysokú úroveň, neznamená, že v nich absentoval humor. Falošný nástup pri spievaní skladby Kopala studienku či živelné naháňanie dedinských dievčat, medzi ktorými Ľudovít hľadá svoju vyvolenú, ale aj štylizovaná scéna jedenia, to dokazujú.
O vizuálnu stránku inscenácie sa postarali Tomáš Rusín ako autor scény, Zuzana Štefunková – Rusínová ako autorka kostýmov a Lukáš Kodoň s Katarínou Beňovou ako tvorcovia videoprojekcie. Autor scény Tomáš Rusín vytvoril jednoduchý, na prvý pohľad až strohý základ. Vyvýšené pódium uprostred scény veľkej sály činohry SND je zo svetlého neopracovaného dreva a len pramálo evokuje salón v kaštieli. Jednoduché hranaté stoličky z rovnakého materiálu majú na chrbte slovenské alebo maďarské znaky. Nad pódiom visí niekoľko obrazov ženského kroja. Okrem klavíru nič nepripomína, že dej sa odohráva u grófky Hrabovskej. Neutrálna, priznajme trochu nudná, scénografická „pôda“ však necháva vyniknúť výraznejšie a konkrétnejšie kostýmy Zuzany Rusínovej – Štefunkovej. Tie rešpektujú tak historickosť, ako aj individuálne určenie osôb. Grófka Elisa, Miluša aj Capková majú oblečené šaty s krinolínami, ich účesy pozostávajú z lokní a vyčesaných vlasov. V mužských kostýmoch sa objavuje kompletný odev pozostávajúci z nohavíc, košele s viazankou, vesty a dlhého saka. Barón Kostrovický, Ľudovít (a po zámene postáv Rohoň) aj husár Pišta majú v kostýmoch výrazné maďarské prvky: červenú a modrú farba, zlaté aplikácie, zložité zapínanie. Zbor žencov a žníc je oblečený v ľudových krojoch. V bežných situáciách ide o prostý svetlý odev, no v úvode inscenácie, ako aj pri obžinkovej slávnosti je doplnený farebnými a vyšívanými časťami. Ani v prípade kostýmov sa však nedá hovoriť o výraznejšom presahu, invencii alebo vtipe. Scénu dopĺňali videoprojekcie Lukáša Kodoňa a Kataríny Beňovej. Hoci videoprojekcie zaberajú celý zadný horizont, nie sú nijako krikľavé a ich funkcia spočíva v akomsi dynamickom dopĺňaní scénografie a vytváraní nálady. Ako príklad poslúžia projekcie z úvodu inscenácie. Plastický animovaný obraz rozkvitnutého jabloňového sadu sa občas pohojdá v jemnom vánku, postupne sa však stromy vo vetre hýbu čoraz prudšie, až ich zachváti prudká letná búrka. Videoprojekcie boli zároveň jediným vizuálnym prvkom, v ktorom sa objavil humor. Pri scéne hrabania sena sa síce zozačiatku objavujú len rýdze „benkovské“ krajinky, neskôr ich však vystriedajú obrázky s traktormi a družstevníkmi ako z propagačných plagátov z päťdesiatych rokov 20. storočia.
Zápletková komédia s vymenenými identitami je zaujímavá herecká príležitosť. Iste, Palárik nie je autorom zložitých psychologických pochodov, no aj jeho priamočiarosť a v istom zmysle naivita môžu mať herecké úskalia. Petra Vajdová je suverénna ako Grófka Elisa Hrabovská. Mladá sebavedomá žena, ktorá sa nebojí rozširovať svoj mentálny obzor, je poloha, v ktorej sa herečka bezpochyby cíti komfortne. V postave Hrabovskej vie rozvíjať jej šibalskú stránku, dokáže nechať vyznieť dvojzmysly textu a ukázať tak, že aj Grófka je žena z mäsa a kostí. Po preoblečení za chudobné dedinské dievča však zostáva bezradná. Samozrejme, do istej miery ide o herecký zámer: grófka nevie, ako sa má správať dedinské dievča, no aj v tejto nadstavbe cítiť herečkinu neistotu. Vrcholom je v tomto smere jej rozpačité tanečné a spevácke vystúpenie na ľudovú nôtu. Nemožno však nespomenúť, že aj v menej komfortnej polohe vie Vajdová vytvoriť zaujímavé herecké akcie. Jej chudobná Slovenka sa občas pozabudne a oborí sa na Milušu, ktorá jej ako grófka rozkazuje. Krinolína Vajdovej pristane oveľa lepšie ako kroj. Symbolicky aj doslova.
Milušu, dcéru slovenského učiteľa a spoločníčku grófky Hrabovskej, hrá Dominika Kavaschová. Jej postava neprechádza počas zámeny postáv natoľko radikálnou zmenou, a tak môže Kavaschová zachovať viac menej kontinuálny výraz. Kavaschová je však herečka, ktorá je schopná divákov prekvapiť vo výraze, v geste a neraz i v podtexte. Jej priamočiara a „rovná“ Miluša tak prinesie niekoľko prekvapivých momentov. Učiteľova dcéra je vo vehementnom obhajovaní Slovákov a slovenčiny trochu komická, do pozície kráľovnej plesu sa nominuje až prekvapivo rýchlo, s podozrivo veľkou chuťou si zahrá grófku a keď sa ukáže, že Rohoň nie je barón ale obyčajný inžinier, nemožno u nej nevidieť náznak sklamania. V jej výraze však nie je nič, čo by naznačovalo namyslenosť, alebo snahu dosiahnuť spoločensky vyššiu úroveň, ako jej prináleží. Je v ňom ženská chuť páčiť sa, vyskúšať si nové šaty, no pritom si ponechať vlastnú tvár.
Postavu komornej Capkovej hrala Jana Oľhová, ktorá sa v „slovenskej“ sezóne po druhýkrát stretáva s postavou hovoriacou po nemecky (prvou bola postava Nemky v inscenácii Bál). Ponemčená dcéra slovenského hajdúcha je u Palárika vyslovene negatívna postava, no jej komické črty nemožno prehliadnuť už v hre. Jana Oľhová Capkovú buduje predovšetkým na nich. Jej povýšenosť a zlosť sú komické od prvého momentu. Je však celkom zrejmé, že Oľhová má ambíciu vytvoriť aj na malej ploche postavu so širším rozmerom a jej komorná má predsa len aj sympatické črty. Zdá sa, že k Eržike a celej jej rodine cíti skutočnú náklonnosť. To, že chce z kaštieľa intrigami dostať Milušu, je napokon len dôsledok pomýleného životného nastavenia. Oľhová pracuje s prelínaním jazykov, vkladaním pre ňu typických citosloviec a výraznou mimikou.
Ťažko uveriť, že maďarský prízvuk nie je pre herca Milana Ondríka prirodzenou výbavou a že sa s ním musel herec popasovať. Jeho zvládnutie však bolo základným stavebným kameňom jeho Ľudovíta „Lajoša“ Kostrovického. Maďarský prízvuk a frázy sa komicky spájajú s detinskosťou, ktorá sa naplno prejaví napríklad vtedy, keď sa má vzdať lásky ku chudobnej Slovenke. Aj napriek tomu, že sa Lajoško očividne bojí svojho otca, tentoraz si dovolí vzdorovať. Je to však vzdor malého decka, ktoré dupe a hádže sa o zem opakujúc „nie a nie a nie a nie“. Inokedy sa zas v jeho prejave objaví prekvapivý náznak dobrosrdečnosti a akéhosi uznania. Ide však o zvrátenú a teda opäť komickú logiku, ktorá sa zväčša prejavuje vtedy, keď je reč o chybách alebo zlozvykoch Slovákov. Ondríkov Ľudovít je zdrojom aktívnej a divácky úspešnej komiky, a to i napriek tomu, že jeho herectvo sa málokedy pohybuje v inej dynamike ako fortissimo.
Aj na obrovské herecké nasadenie Milana Ondríka doplatil Dano Heriban, ktorý hral inžiniera Rohoňa. Striedmy, slušný, uvedomelý inžinier pôsobil popri hereckých kolegoch, predovšetkým pri Milanovi Ondríkovi, nevýrazne. Heribanovi sa nepodarilo nájsť k postave, ktorá disponuje len pozitívnymi vlastnosťami, žiaden zaujímavý kľúč. Tu sa ukazujú úskalia Palárikovho idealizmu, no na príklade Kavaschovej Miluše, ale i Vajdovej Grófky sa ukazuje, že to nie je nemožné.
Rozsahovo menšie postavy Baróna Kostrovického a učiteľa Oriešku hrali František Kovár a Marián Geišberg. Predovšetkým Marián Geišberg nachádza v postave učiteľa komický rys – akéhosi popleteného pána profesora a večného idealistu. František Kovár oproti tomu buduje postavu ako noblesného, no dobráckeho šľachtica. Malé, no nie prehliadnuteľné a bezvýznamné postavy Suchaya a Pištu hrajú Vladimír Obšil a Tomáš Turek v alternácii s Richardom Autnerom.
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch je inscenácia, s ktorou SND rozhodne získava ďalšiu divácky úspešnú produkciu. S potešením treba povedať, že jej nechýbajú ani umelecké a remeselné kvality. Príjemná, vtipná a hravá inscenácia jasne tlmočí zmierlivé a harmonické posolstvo, esteticky využíva folklór a humor. Isté slabiny, ktoré môžeme nájsť pri podrobnejšej analýze konkrétnych hereckých výkonov, či pri výtvarnom komponente, sú z hľadiska celku málo podstatné.

---

[1] PALÁRIK, J. Dobrodružstvo pri obžinkoch. Bratislava : Tatran, 1972.[2] PALÁRIK, J. Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri Obžinkoch. Bulletin činohry SND, 2015.