Groteskná sonda do života nielen divadelnej spoločnosti

Nikolaj Koljada – Sliepka
Preklad: Jana Juráňová
Dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna: Peter Petrinec
Kostýmy: výber fundus
Úprava a réžia: Michal Ďuriš
Obsadenie:
Alla Ivanovna Kostrovová: Iveta Marcineková
Nonna Alexandrovna Dubovická: Beáta Eibenová, posl. AU BB
Fjodor Iljič Galaktionov: Marek Rozkoš
Diana Raskoľnikovová: Jana Pilzová
Vasilij Vsevolodovič Kostrov: Ondřej Daniš
Paparazzo: Ján Marcinek
Premiéra: 8. apríla 2016 Štúdio DJGT
V súčasnej ruskej dráme existuje viacero mien, ktorých diela sa na slovenských javiskách neobjavujú veľmi často. Medzi nich patrí aj Nikolaj Vladimirovič Koljada. Pôvodným povolaním herec je veľmi úspešným dramatikom, spisovateľom, pedagógom i režisérom. S Koljadovými hrami sa často spája pojem černucha (čierny realizmus), ktorý je definovaný ako špecifický kultúrny smer (v divadle a vo filme), a ktorý sa objavil v Rusku na prelome 80. a 90. rokoch 20. storočia a pretrváva dodnes. Černucha sa usilovala zobraziť všetky negatívne aspekty života, ktoré sa v každodennej realite bežne vyskytovali, ale o ktorých oficiálne hovoriť bolo nelegitímne. Černucha bola výsledkom rozpadu predstavy o svete, ktorú prezentovala sovietska propaganda. Koljadu zaujímajú najmä existenciálne témy, bežné problémy ľudí v rozpadajúcej sa sovietskej spoločnosti. Jeho svet je biedny, nízky, čomu zodpovedá aj jazyk hier. Pre svoje hry si volí žáner tragikomiky a netají sa tým, že sú jeho diela ovplyvnené čechovovskou dramatikou. Inak to nie je ani v prípade hry Sliepka, ktorú uviedlo DJGT vo Zvolene. Komédia Sliepka nepatrí medzi jeho najznámejšie a najlepšie hry, ale vďaka strhujúcej zápletke a tomu, že sa odohráva v príťažlivom prostredí divadla, dokáže zaujať diváka. Hlavné postavy, zamestnanci divadla v malom provinčnom mestečku Dosčatov, si zamieňajú svoje životy so zápletkami divadelných hier a nostalgicky spomínajú na slávnu sovietsku minulosť. Ustrnulí v minulosti si síce neustále robia plány do budúcnosti, nedokážu ich ale naplniť. Ich nehybnosť rozvíri až príchod Nonny, mladej herečky, ktorú prezývajú sliepka. Jej pomenovanie má byť ironickou ponáškou na Čechovovu Čajku, ktorá sa tiež odohráva v umeleckom prostredí.
Tragikomický príbeh sa odohráva počas jedného dňa v izbe na ubytovni, kde býva mladá herečka provinčného divadla, Nonna Dubovická (Beáta Eibenová). Nadránom do ubytovne ako zúrivá fúria vletí Alla Ivanovna (Iveta Marcineková) a zisťuje, že k Nonne, „sliepke“, zahorel láskou nielen jej muž, úradník divadla Vasilij Kostrov (Ondřej Daniš), ale i šéf činohry Fjodor Galaktionov (Marek Rozkoš). No zatiaľ čo Galaktionov v náručí Nonny hľadá potvrdenie svojich kvalít, Kostrov si napĺňa túžbu po romantickej láske, ktorá sa vytratila z nudného manželstva so starnúcou herečkou Allou Ivanovnou. Allina kolegyňa, neúspešná herečka Diana Raskoľnikovová (Jana Pilzová), sa zubami-nechtami drží minulosti a neopätovanej lásky. Keď sa Alla Ivanovna rozhodne „vyduriť“ Nonnu nielen zo svojho života, ale i z divadla, Diana jej v tom ochotne pomáha. Pri balení Nonniho kufra obe nostalgicky spomínajú na staré dobré časy. Ale po tom, ako Nonna demonštratívne odchádza, všetci precitnú a pochopia, že sa nachádzajú v bezútešnej situácii. Fjodor Galaktionov si uvedomí, že je ako umelec úplne nepoužiteľný a neschopný, Vasilij Kostrov už nedokáže obnoviť manželstvo zviazané meštianskými konvenciami. Pomyselnú nádej na záchranu prinesú paradoxne Alla Ivanovna a Diana, ktoré sa v mužoch pokúsia obnoviť ich city. Všetky postavy sú ovplyvnené divadlom, divadlom sa stáva aj ich súkromný život. Novinár – paparazzo (Ján Marcinek) a fanúšik divadla v jednom vtrhne do izby práve počas vypätej emocionálnej scény a potleskom oceňuje prípravu na domnelú „novú hru“. Herci to prijímajú a vžívajú sa do svojich úloh, hranica medzi realitou a snom sa stiera. Ironický záver, keď Fjodor uvidí z okna Nonnu, ktorá v skutočnosti nikam neodišla, narúša opätovne nadobudnutú rovnováhu a zdanlivo šťastný koniec.
Text hry má niekoľko rovín. Je bohatý na slovné obraty, ktorým nechýba nadhľad a vtip, zároveň je však vulgárny, hovorový. Protagonistky plynule prechádzajú z vulgárneho jazyka do kultivovaného, keď chcú zdôrazniť, že sú inteligentné. Rovnako ale používajú naučené repliky z hier, aby danú situáciu ešte viac zdramatizovali (monológ Ranevskej z Višnového sadu, ktorý prednáša Alla Ivanovna, keď sa Nonna odchádza utopiť). Niektoré známe citáty sú ale skomolené, čo ešte viac zvýrazňuje ironickosť a paródiu.
Režisér Michal Ďuriš zveril hlavnú postavu Ally Ivanovny Ivete Marcinekovej, ktorá je hlavnou hýbateľkou deja. S vervou bojuje o záchranu svojho manželstva a rovnako o zachovanie svojho postavenia v divadle. Práve jej postava má najviac polôh: dokáže byť hysterická i lyricky krehká, pričom cituje repliky zo známych ruských hier (z Višnového sadu a Ostrovského Búrky). Jej protipólom je Diana Raskoľnikovová (Jana Pilzová), ktorá je ako herečka neúspešná, a hoci je sama životným stroskotancom, rada pomáha druhým. Obe herecké predstaviteľky presvedčivo stvárňovali svoje postavy, jemným portrétovaním hystérie, naivity podčiarkli grotesknú situáciu. Pri tvorbe postáv využívali najmä intonáciu a mimiku. Uveriteľné bolo aj ich oscilovanie medzi skutočnosťou a „divadelnou realitou“. Ich hereckej akcii nechýbala dynamika a energia, čo výrazne prospelo celkovému vyzneniu predstavenia.
Mužskí predstavitelia Vasilija Kostrova a Fjodora Galaktionova zostali v porovnaní so svojimi hereckými kolegyňami v úzadí, i keď aj oni dokázali svoje postavy modelovať pôsobivo. Vasilij Kostrov Ondřeja Daniša, túžiaci po lepšom živote, niesol v sebe niečo tragické. Nakoniec u neho prevláda pohodlnosť čokoľvek na svojom živote zmeniť. Protagonista Marek Rozkoš odkryl pravého Galaktionova, submisívneho, utiahnutého inteligenta, ktorý pozná život len z kníh.
Zvolenskí inscenátori pochopili, že niektoré ruské reálie sa nedajú premeniť na reálie slovenské, nesnažili sa preto o zbytočnú aktualizáciu či násilné prerobenie (i keď najmä pre mladšiu generáciu boli pravdepodobne isté konotácie menej zrozumiteľné – ruská hymna, ktorá začala hrať presne o šiestej hodine ráno, či koncept komunálneho ubytovania, ktorý je pre súčasníkov už ťažko predstaviteľný). Scénu pripravil Peter Petrinec a využil potenciál priestoru štúdia DJGT. Komorný priestor štúdia umožnil vytvoriť dojem lacnej ubytovne. Scéna bola dotvorená do najmenších detailov a veľmi realisticky. Centrum ošúchanej komunálnej izby tvorila veľká posteľ, na stenách okolo bolo zavesených viacero divadelných plagátov a fotiek. Na trapéze visel hák na „obesenie“, ktorý ale v minulosti slúžil na zavesenie kolísky. Nechýbal ani samovar. Zariadenie zodpovedalo ruskému vkusu a dobe socializmu. Kostýmy boli tentokrát vytvorené z ponuky fundusu divadla, čo ale nebolo na škodu – oblečenie bolo vybraté s ohľadom na sovietsku módu z obdobia 80. rokov minulého storočia. Prispievali ku karikatúre postáv a vhodne dotvárali celkový kolorit inscenácie: Alla Ivanovna mala slušivý tesilový kostým, Diana Raskoľnikovová ružové šaty s množstvom korálkových náhrdelníkov, snáď v duchu „stará mladou chcela byť“. Mužskí predstavitelia mali oblečené nohavice, sako a rolák. Zaujímavým doplnením bola filmová projekcia na začiatku a konci inscenácie, ktorá dotvorila celkovú výpravu a zároveň zvýraznila v divákovi pocit divadelnej ilúzie či neilúzie.
Koljada nadväzuje na čechovovskú poetiku zobrazovaním existenciálnej bezútešnosti a neuskutočnených snov. Niektorým čechovovským témam tu ale chýba hlbší zmysel. Napriek tomu je komédia Sliepka dobrou voľbou a ponúka grotesknú sondu do života nielen ruskej spoločnosti.

Martina Daubravová (Borodovčáková)

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa
venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do
slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.