Edmond Rostand: Cyrano de Bergerac

Scéna – Kostýmy: Korognai Károly
Choreografia – Šerm: Király Attila m.v.
Asistent réžie: Bleha Victor
REŽIA: KOROGNAI Károly
Účinkujú:
Bocsárszky Attila, Šafařík Katalin, Király Attila m.v., Petrik Szilárd, Nagy Kornélia, Tóbisz Titusz, Illés Oszkár, Gyuricza Mikolt, Varga Lívia, Kiča Katalin, Madarász Máté, Ponty Tamás, Tóth Károly m.v., Frištik Vladimír, Maťus Kristián, Pigula Ján, Pižga Martin, Richtarcsík Mihály, Štec Štefan
Premiéra : 2. októbra 2008
111 rokov po prvom uvedení aj najväčší skeptici musia uznať, že Edmondovi Rostandovi sa v jeho hre Cyrano de Bergerac „niečo veľmi podarilo“. Napriek všetkým pochybnostiam súčasníkov, úvahám o „opozdenosti“, povrchnosti, formálnosti atď tejto hry je dodnes úspešným titulom v repertoári európskych divadiel. Takýto veľký úspech zostáva však dodnes záhadou. Doboví kritici mali totiž v podstate vo všetkom pravdu: žáner hry bol pri jej vzniku skutočne oneskorený, veď kde boli už najväčší romantici Byron, Shelly, Hugo alebo Alexander Dumas starší aj mladší?! V Le Figaro už vyšiel Mirbeauov článok v ktorom Maeterlincka označil za Shakespeare-a svojej doby, v Paríži už rok predtým uviedli Jarryho Kráľa UBU… Čo sa týka Rostandovej hry, je pravda, že sa jedná o „zručné verše“, nie však o špičkovú poéziu, príbeh je trochu naivný, trochu násilný, nenachádzame filozofické hĺbky ani skutočnú životnú drámu talentovaného človeka…. A predsa… Cyrano sa pevne drží na repertoári divadiel viac ako sto rokov a za ten čas sa zrodilo veľa divadelne veľmi významných, umelecky hodnotných inscenácií. Náročnejší (a voči Rostandovi zároveň skeptický) divák od každej novej inscenácie čaká ďalšie „odhalenia“, vysvetlenie, prezentáciu hodnôt tejto spochybňovanej, ale stále úspešnej hry. História divadla (aj maďarského, dokonca aj v posledných rokoch) pozná niekoľko takýchto „objavných“ inscenácií, ktoré z neoromantického textu dokážu „vyťažiť“ skutočnú drámu, ktorých umelecká hodnota prevyšuje umelecké hodnoty pôvodného Rostandovho textu. Podstatne viac bolo však kvalitných inscenácií, ktoré dokázali len na vysokej úrovni inscenovať text, ťažiť z jeho nápaditosti, formálnych hodnôt. Mohli by sme ich nazvať „remeselne dobre urobenými“ inscenáciami.
Inscenácia Divadla Thália v Košiciach sa žiaľ nedá zaradiť ani do jednej z týchto kategórií. Čo je ešte smutnejšie, nie je možné určiť ani to, ktorú z týchto dvoch možností mienili inscenátori využiť. Pri prvom pohľade na scénu (ktorú navrhol režisér Károly Korognai) som si myslel, že to bude nejaký „originálny výklad“. Esteticky nie príliš pôsobivá (mohol by som ju pokojne nazvať aj škaredou), sivá zadná stena s fragmentom rozety naznačovala, že zámerom inscenátorov asi nebude „pôsobivá romantika“. Tento náznak inscenácia do bodky splnila. Inscenátori celý čas dôsledne dbali o to, aby diváci nepodľahli žiadnym romantickým ilúziám. To by mohol byť správny, chvályhodný zámer, pokiaľ by sa dalo dešifrovať, čo nám chceli miesto tejto zavrhnutej romantiky ponúknuť. Žiaľ, pre mňa zámer inscenátorov zostal až do konca nejasný. Inscenácia začína scénou v divadle, v ktorej Cyrano provokuje neschopného herca ( pôvodne Montfleuryho). Herec má na hlave klaunskú čiapku, čo je silný, ale veľmi diskutabilný divadelný znak. (Návrh kostýmov Károly Korognai) Pokiaľ je totiž Montfleury klaunom, stráca Cyranov hnev opodstatnenie, prijateľnú motiváciu. Herecký prejav Montfleuryho je dostatočne hlučný, vonkajškový, aby sme pochopili, že sa jedná o nie príliš schopného komedianta. Predstaviteľovi Cyrana (Attila Bocsárszky) to ponúka možnosť ukázať rozdiel, medzi prázdnou deklamáciou a kvalitným hereckým prejavom, recitáciou.
Na všeobecné prekvapenie však Bocsárszkyho prejav nie je síce deklamatívny, ale je neprimerane hlasný. Táto neprimeraná hlasitosť znemožní hercovi využiť možnosti ponúkané jedným z najznámejších častí hry, bravúrneho monológu Cyrana o svojom nose. Pri takomto sústredení sa na hlasovú silu (hlučnosť) herec stráca možnosť hry so štýlmi, ktoré tu Rostandov text ponúka. Keby si divák v prvom momente myslel, že to je herecký nedostatok Attilu Bocsárszkyho, čoskoro príde na to, že sa mýlil. Hlučnosť hereckého prejavu je pravdepodobne akousi bližšie neurčenou (a pre diváka nepochopiteľnou) režisérskou koncepciou. Na malej scéne malého divadla totiž kričí (občas priam „reve“) skoro každý. Neprimerane hlasná (niekedy na hranici znesiteľnosti) je aj sprievodná hudba. Vo chvíľach, keď sa herci nesnažia o čo najhlučnejší prejav, dokážu vyprodukovať pekné divadelné momenty. Sú to však žiaľ naozaj len momenty: Vynikajúci je cynický Guiche Szilárda Petrika v scéne s Roxanou a Christianom, vo vojenskom tábore už aj on kričí až do prasknutia hlasiviek. „Hlučnosť ako inscenačný zámer“ najviac ublíži Attilovi Bocsárszkymu, ktorý v niektorých momentoch dokazuje, že by bol schopný podať mimoriadny herecký výkon, dokáže vynikajúco interpretovať veršovaný text, scéna pod balkónom Roxany je najkrajšou, najpôsobivejšou epizódou inscenácie, ktorá jasne ukazuje premárnené možnosti súboru. Korognai, ktorý je od minulej sezóny aj umeleckým vedúcim Thálie, sa v tomto prípade nepresvedčil o tom, že rozmýšľa a koná koncepčne, v záujme čo najlepšieho využitia hereckého potenciálu a ďalšieho rozvoja súboru. Okrem neujasnenej režijnej koncepcie sa to prejavuje aj s požiadavkami, ktoré sú kladené na niektorých hercov bez ohľadu na ich herecké možnosti a schopnosti, v nekritickom rozhodnutí sám navrhnúť scénu aj kostýmy, z ktorých je problematická najmä scénografia. Nejde len o „estetickú závadu“ (škaredosť) scény, ale predovšetkým o jej nefunkčnosť a samoúčelnosť, ktorá sa prezradí v epizóde svadby. Herci „z ničoho nič“ vylezú na spomínanú zadnú stenu, uchytia sa vo fragmentoch rozety – obávam sa, že celá tá opacha bola vymyslená jedine pre tento obraz, ktorý asi režisér považoval za „účinný“, pôsobivý. Nebol, ale keby aj, tak je neprípustné, aby dominantná scéna „hrala“ v jedinom krátkom obraze inscenácie. Myslím si, že chýbanie mena dramaturga v programe k inscenácii je veľavravným faktom. Poukazuje na to, že v inscenačnom tíme výrazne chýbal človek, ktorý by počas skúšok kládol otázky, snažil sa o ujasnenie koncepcie. Samotný programový bulletin si tiež zaslúži aspoň malú poznámku. Na takú „maličkosť“, že tam chýba meno prekladateľa by som ani neupozorňoval, ale kto si prečíta text (krátky popis príbehu a Rostandov životopis), sa nepodmienečne musí opýtať, kto a pre koho tento nepodarok, vyprodukoval.
Problém definovania dramaturgického a umeleckého zámeru, a cieľovej skupiny divákov, ktorých chcú osloviť, je základným problémom inscenácie, ale asi aj celej súčasnej tvorby divadla Thália. Premárnená šanca s overene úspešnou Rostandovou hrou je toho smutným dôkazom.

Géza Hizsnyan