Dve inscenácie s rovnakým výsledkom alebo Woody Allen len ako konverzačka

Preklad: Ivana Várošová
Réžia: Ingrid Timková
Scéna: Ondrej Zachar
Kostýmy: Veronika Gaplovská, Ondrej Zachar
Produkcia: squat, o.z
Výber hudby: Juraj Bielik
Osoby a obsadenie:
Riverside drive
Jim: Richard Stanke
Fred: Robert Roth
Barbara: Petra Vajdová
Old Saybrook
Sheila: Lucia Vráblicová
Norman: Richard Stanke
Jenny: Petra Vajdová
David: Robert Roth
Sandy: Michaela Čobejová
Hal: Tomáš Vravník
Max: Dušan Cinkota
Premiéra: 26.11.2011 v Mestskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava
Aj bežnému človeku s určitým kultúrnym zázemím je určite známe meno Woody Allen. Americký režisér, scenárista, herec, poviedkár, hudobník a v neposlednom rade dramatik patrí už dlhé roky medzi najuznávanejších svetových umelcov a mnohé z jeho filmov (keďže jeho aktivity sa vzťahujú predovšetkým k nemu) sú svetoznáme a po umeleckej stránke vysoko hodnotené. Jeho divadelná tvorba však oproti jeho filmom nie je všeobecne natoľko známa. Na Slovensku sme sa inscenácií jeho hier dočkali až po roku 1989. Najvýraznejšie z nich rezonovala inscenácia zo Slovenského národného divadla z roku 1993 Sex noci svätojánskej v réžii Juraja Nvotu, ktorá zotrvala na repertoári osem sezón a dosiahla 160 repríz. Z posledných uvedení za zmienku určite stoja dve naštudovania hry Boh, ktorú v roku 2002 (obnovená premiéra 2009) uviedlo Túlavé divadlo pod režijným vedením Jakuba Nvotu, a v roku 2009 ju na Malej scéne Vysokej školy múzických umení inscenoval Ján Luterán.
Allenove hry ponúkajú výsostný konverzačný humor s prvkami absurdity, čierneho humoru, cynizmu, sarkazmu, paródie či irónie. Autor do nich často vkladá svoje vlastné sebareflexívne zážitky a frustrácie spojené s motívmi divadla na divadle, hľadania identity, sexuálnych problémov, otázok lásky a nevery, prehnanej hypochondrie, absurdnosti bytia či mnohé a mnohé iné. Aj keď sú jeho komédie majstrovsky zostrojené, presne nastavené slovné dialógy, režisér sa nemôže spoliehať len tento brilantný Allenov humor a slovnú a situačnú vynaliezavosť. Repliky hercov musí niečím naplniť ‒ predovšetkým konaním, akciami a mizanscénami, ktoré podporia humornú naratívnosť a spolu takto vytvoria homogénny tvar. A práve v tomto je hlavný problém najnovšej dvojinscneácie Riverside drive a Old Saybrook v réžii Ingrid Timkovej, ktorú uviedla na javisku Mestského Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. V oboch inscenáciách totiž dominuje herecký prejav, ktorý je ale ukotvený len v konverzačnej rovine a absentuje akákoľvek dramatická situácia, ktorá by nevyplývala len zo samotného textu.
Riverside Drive
Jednoaktovka o stretnutí dvoch absolútne rozdielnych mužov s rozdielnou životnou filozofiou a osudom je sama o sebe dobrou témou na dramatické spracovanie. Režisérka mala šťastie pri výbere ústredných protagonistov, pretože Robert Roth (Fred) aj Richard Stanke (Jim) sú vyhranené herecké individuality, ktoré si vedia poradiť aj s mnohostrannými charaktermi a konverzačným typom drámy. Ani jeden z nich však neobohatil postavu o nové vrstvy svojho diapazónu a držali si svoju štandardnú hereckú úroveň. Roth vytvoril Freda vo svojej typickej neurotickej rovine, kde mu prioritnými prvkami boli neustály pohyb a strih gest a intonácií. Naopak Stanke svojho Jima vytváral ako elegána, ktorý si za každú cenu drží úroveň s minimom gest či náhlych výrazových zmien. Týmto protikladným uchopením oboch charakterov sa ich kreácie v rámci inscenácie aj významu textu vhodne dopĺňali. Len škoda, že ich samotné herecké konanie tvorilo len státie, prechádzanie sa a sedenie na debni, ktorá mala predstavovať kus panelu pod mostom. Minimalistické nebolo teda len ich herectvo, ale aj mizanscény a akcie. Napríklad Jimov monológ o vražde Barbary na proscéniu bol vrcholom statickosti a javiskovej nečinnosti, kedy len herec, bez osobitejšieho zanietenia a výrazovej a hlasovej variácie tlmočil text divákom. Zároveň humor vychádzajúci z pľuvania či močenia na javisku síce prítomných divákov na predstavení pobavil, ale je otázne či je práve toto jedna z tých mála akcií, ktoré sa dali z textu vyťažiť.
O postave Barbary sa v texte hovorí ako hysterickej, depresiami trpiacej a pomstychtivej žene, ktorá sa Jimovi chce za rozchod sladko pomstiť a zarobiť na ňom. Herectvo Petry Vajdovej obsahuje fondy na vytvorenie takto napísanej postavy, ale v inscenácii ju herečka prezentovala ako milé dievča, ktoré správy o rozchode príma pokojne. Aj svoje podmienky o peniazoch tlmočí pokojným, nehysterickým tónom. Naopak svoj plač hrá príliš teatrálne a kŕčovito. Prečo inscenátori zvolili práve takýto prístup je otázne. Barbarine výstupy, ktoré v inscenácii mohli zvýšiť tempo a dynamiku totiž vyzneli rozvláčne a staticky. Presne tak ako vyznieva celá inscenácia. Staticky, naratívne a rozvláčne s dvomi solídnymi hereckými výkonmi, ktoré ale ešte mali ďalší potenciál.
Old Saybrook
Táto Allenova jednoaktovka obsahuje všehochuť z jeho ostatnej tvorby. Stretávame sa tu s motívmi konfrontácie autora so svojimi postavami, stretom reálneho a fiktívneho sveta, manželskou neverou, rodinnými tajomstvami, paródiou idylky spokojného amerického života atď.
Ingrid Timková túto hru inscenovala už v roku 2005 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Možno aj vďaka tomu pôsobí živšie a ucelenejšie ako predchádzajúca jednoaktovka. Hlavným pozitívom sú predovšetkým civilnejšie herecké výkony. Opäť však humor vychádza len zo samotného textu, absentujú výraznejšie mizanscény a javiskové dianie podlieha statickosti a obmedzenej plynulosť pohybu a akcií hercov, presne tak ako v prvej inscenácii. Režisérka sa taktiež nevyhla prízemnému a prvoplánovému humoru. Napríklad, keď sa Hal (Tomáš Vravník) pri podávaní ruky s Jenny (Petra Vajdová) dlho a príliš okato pozerá na jej poprsie. Herci ponúkli solídne, ale v celkovom dojme povrchné herecké výkony, za ktorými bol cítiť nevyužitý potenciál. Akoby nedostali impulz a možnosť kreovať z Allenových postáv plnohodnotnejšie a zaujímavejšie charaktery. Či aspoň typy. Ostávali len v rovine textu a základnej témy postavy, ale tú nekolorovali a pri mnohých výstupoch len stáli na javisku a načas povedali svoju repliku.
Michaela Čobejová sa po dlhšom čase opäť predstavila divákom na divadelných doskách a aj napriek minimu akcií jej Sandy zaujala svojou figúrkou poslušnej manželky, ktorá sa snaží držať muža na krátko. Sandininu zdržanlivosť však Čobejová vedela prirodzene odhodiť v momentoch, keď sa jej manžel dotkol rodinných tabu či témy nevery. Tým herečka vytvorila príjemnú energickú figúrku žiarlivej, ale zároveň nevernej ženy. Tomáš Vravník svojho Hala pojal ako mladého, ešte doslova nevycválaného a detinského muža, ktorý prekypuje energiou, zvedavosťou a skrytými chuťami po ovocí života. Robert Roth dbal na kolektívnu súhru a vyhol sa svojim typickým (v dobrom slova zmysle) teatrálnym hereckým prostriedkom a svoj prejav upokojil a scivilnil. Dušan Cinkota zaujal ako Max, autor v kríze, ktorého vytvoril uvoľneným a civilným výrazom. Lucia Vrábilcová zas dala dôraz na Sheilinu noblesnú ženskú hrdosť a iróniu.
Základným problémom inscenácie však je to, že režisérka presne neurčila tému o ktorej chcela vypovedať, a o ktorej mali herci hrať (aspoň tak to z javiska vyznievalo). Napríklad rezignovala na ústrednú tému stretu fiktívnych a reálnych postáv. Obe skupiny hercov totiž hrajú jednotnými hereckými prostriedkami či štýlom, ich kostýmy taktiež zapadajú do jednej línie a preto nevzniká kontrast medzi týmito dvoma skupinami. Vďaka tomu autorov princíp stretu dvoch svetov nefunguje a stráca sa výrazná téma hry. Tak inscenácia opäť ostala len v medziach základnej príbehovosti, slovného humoru a niekoľkých vtipných situácii, ale o čom presne chcela režisérka výberom tejto jednoaktovky vypovedať ostalo utajené.
Obe inscenácie vyznievajú problematicky. Nedostatkom, ktorý obom hrám uškodil však spočíva aj v samotnom priestore. Tieto, ale aj mnohé iné, Allenove hry potrebujú komornejšiu atmosféru. A to Mestské Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava neponúka. Na jeho veľkom javisku sa strácajú nuansy, významy, všetko sa rozkladá do veľkého priestoru. Timkovej inscenácii by určite pomohlo, keby ju mohla inscenovať v komornejšom štúdiovom priestore, kde by sa atmosféra a tvar zhustili a herci by svoje dialógy (prípadné akcie) mohli tlmočiť bližšie k partnerom na javisku, ale aj k samotným divákom. No ani to by nezakrylo nevýrazný vklad réžie, ktorá ponúkla len jemne kolorovaný príbeh založený na replikách silných hereckých osobností, ale bez výraznejšieho tvaru a atmosféry. Noticka v programovom letáku sľubuje „špecifický humor, inteligentnú iróniu, podmanivú bláznivosť postáv, či obrazy plné fantázie, zveličenia a nepravdepodobných situácií vypovedajúcich pravdu o našich vzťahoch, tajných túžbach a detských snoch“. Je pravdou, že obe hry všetky tieto atribúty ponúkajú. Len ich treba nájsť a využiť. A to sa v najnovšej inscenácii na repertoári MDPOH stalo len veľmi čiastkovo.
Karol Mišovic

Karol Mišovic

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.