Donizetti komický i tragický

ZHZ 2012 – Donizetti komický i tragický
 
Gaetano Donizetti: Nápoj lásky
 
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Lenka Horinková
Dramaturgia: Petra Kapustová
Scéna a kostýmy: Jerguš Opršal
Zbormajster: Ján Procházka
Pohybová spolupráca: Štefan Capko
Osoby a obsadenie:
Adina: Katarína Perencseiová / Helena Becse Szabó
Nemorino: Dušan Šimo / Juraj Nociar
Belcore: Šimon Svitok / Aleš Janiga
Dulcamara: Marián Lukáč / Martin Mikuš
Gianetta: Diana Deáková / Michaela Sojčáková
Premiéra 23. júna 2011 na nádvorí Zvolenského zámku
Gaetano Donizetti: Poliuto
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Zbormajster: Ján Procházka
Osoby a obsadenie:
Paolina: Clara Polito
Poliuto: Ignacio Encinas
Severo: Vittorio Vitelli
Callistene: Igor Lacko
Nearco: Igor Strojin
Felice: Peter Schneider
Koncertné uvedenie 1. júla 2011 v Divadla J. G. Tajovského Zvolen
 
Posledný premiérový titul sezóny v ostatnom čase viaže dramaturgia banskobystrickej Štátnej opery s festivalom Zámocké hry zvolenské. Na prelome júna a júla 2011 sa tak v programovej ponuke stretli dve žánrovo diametrálne odlišné diela z pera jedného autora. Buffa Nápoj lásky a opera seria Poliuto od Gaetana Donizettiho. Prvá z nich na zámocké nádvorie zavítala v slovenskom preklade, druhá zasa v slovenskej premiére a koncertnej verzii sa pre nepriazeň počasia presťahovala pod „záložnú“ strechu zvolenského činoherného divadla.
Možností, ako v dnešnej dobe naservírovať divácky vďačný Nápoj lásky, je nespočetne veľa. Mladá domáca režisérka a dramaturgička Lenka Horinková sa rozhodla vrátiť príbeh do ulíc mestečka, „kde žijú krásne ženy, nešťastne zamilovaní chlapi, fešáci v strednom veku a ziskuchtiví podnikavci“. Nuž, kde a v ktorej dobe ich nenájdeme? Horinková, prepožičiavajúca post dramaturgičky Petre Kapustovej, ich objavila v časoch prekvitajúcej commedie dell´arte, ktorej scenár sa snažila implantovať do zvolenského exteriéru. Päticu sólistických postáv obliekol výtvarník Jerguš Opršal do žánrového rúcha a Horinková im vtláčala punc aktérov putovných divadelných spoločností spred štyroch storočí. Sopránová prvá dáma Adina dostala masku „innamoraty“ Isabelly, tenorový Nemorino mal profil Pedrolina (neskoršieho Pierrota), samoľúby Belcore predstavoval typ „Capitana“, Dulcamara bol typickým mastičkárskym „dottore“ a hravá Gianetta subretnou Colombinou. Aby bola zostava commedie dell´arte kompletnejšia, prirobili sa tanečné postavy sluhu a kolportéra.
Táto zostava a ich akcie mali harmonizovať v zohratej mozaike postáv a situácií, naplnených humorom a vrúcnou emóciou. Presne tak, ako to diktuje neúprosný pulz hudby Gaetana Donizettiho. Zámer sa však celkom nepremenil v zmysluplný výsledok. Javisko bolo celé akoby zamaskované, charaktery ostali pod rúškami. Tam uviazli aj city. Po javisku sa pohybovali postavy v načačkaných kostýmoch, symboly commedie dell´arte, nie živé, akčné bytosti. Škoda, mladé obsadenie mohlo vytvoriť generačnú výpoveď oprostenú od scénických a kostýmových baličiek, výpoveď „vzdušnú“, plnú nefalšovaných citov.
Opršalovo farbami hýriace javisko – zhora, zdola, z bokov obklopené pestrými scénografickými prvkami – bolo skôr prekvapením na jednu chvíľu. Aby tento vcelku originálne vymyslený a humorne nadľahčený priestor (akési výkladne okná pre protagonistov, plagáty s oznamami a hýrivé farby kostýmov) upútal po celý večer a neskĺzol do stereotypu, mal byť naplnený nápaditými akciami.
Pritom voľba slovenského prekladu v komických tituloch, hoci aj populárnej talianskej spisby nie je prekážkou štýlového naštudovania. Slohová čistota nestojí na jazykovom princípe. Lenke Horinkovej pritom nemožno uprieť snahu prezentovať svojský pohľad na dielo ani povrchnosť v realizácii vlastných predstáv či poctivosť prístupu. Len jednoducho cesta oprašovania koreňov commedie dell´arte bola v tomto prípade až príliš riziková. A možno aj vzdialená pocitom dnešného diváka. Pre korektnosť podčiarkujem, že premiérovému večeru chýbal záver, neúprosné ataky dažďa totiž predčasne ukončili predstavenie.
Nie príliš šťastnou bola voľba zveriť hudobné naštudovanie do rúk Igora Bullu. Ako druhý dirigent súboru dostáva spravidla „ľahšie“ tituly a operety, čo je zavše skôr medvedia služba. Isteže, Nápoj lásky nemá komplikovanú hudobnú výstavbu, je v ňom však skrytých množstvo nuáns vo voľbe temp, v agogickom vlnení, v gradácii ansámblov, takže kto nemá bel canto v krvi, ťažko uspeje. Bullovmu naštudovaniu chýbali práve medzistupne. Zrýchľovania a spomaľovania pulzácie tempa a rytmu v nadväznosti na dejové situácie a typické donizettiovské „brio“ ostali len v náznakoch. Hrať pod holým nebom, v druhom dejstve navyše pod hrozbou visiaceho dažďa, nepridáva na sústredenosti ani orchestru. Party odohral, no v jeho silách je viac.
Z kvarteta hlavných postáv vynikol hosťujúci košický basbarytonista Marián Lukáč ako Dulcamara. Známa je jeho muzikálnosť, humor nikdy nepadajúci do lacnej frašky, ale aj tónová plastickosť a farebnosť. V košickej inscenácii spieval barytónového Belcoreho, teraz však dokázal, že práve Dulcamara mu z hľadiska rozsahu a pohyblivosti partu sedí ako uliaty. Blízko k estetike talianskej frázy má aj tenorista Dušan Šimo (Nemorino). Občas znie síce jeho hlas trocha stiesnene a vo výške užšie, no istú manko v uvoľnenosti možno pripísať aj premiérovej nervozite. Katarína Perencseiová by mohla zodpovedať predstave o subretnej Adine (hoci ide o postavu skôr pre lyrický soprán), keby jej hlas znel teplejšie a viac by rešpektoval delikátnosť donizettiovských fráz. Nová tvár na bystrickej scéne, čerstvý absolvent VŠMU Aleš Janiga (Belcore), zodpovedal nafúkanému seržantovi skôr typovo než vokálne. Jeho barytón znie zatiaľ pomerne málo farebne a vrúcne. Epizódnu Gianettu stvárnila spoľahlivo Diana Deáková. Tanečno-pantomimické figúrky v podaní Jána Jamricha a Mareka Štellára zodpovedali koncepcii režisérky a pohybového spolupracovníka Štefana Capka.
Koncertné uvádzania rarít ranej tvorivej periódy Giuseppe Verdiho (Bitka pri Legnane, Alzira, Lombarďania, Zbojníci, Giovanna d´Arco), ku ktorým pred dvoma rokmi pribudla Belliniho Norma, tento rok obohatila slovenská premiéra tragickej opery Gaetana Donizettiho Poliuto. Išlo o ďalší krok v spoznávaní zabudnutej oblasti žánru belcantovej opery serie. Pôvodne na zámocké nádvorie plánovaný večer sa z poveternostných dôvodov musel uskutočniť pod strechou činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského.
Poliutov vstup do života nebol jednoduchý. Skladateľ ho komponoval pôvodne pre neapolské Teatro San Carlo, no cirkevná a politická cenzúra premiérovému večeru roku 1838 zabránila. Donizetti sa však predlohy nemienil vzdať, partitúru zrevidoval a upravil do francúzskej mutácie, aby ju ponúkol parížskej opere pod názvom Les Martyrs (1840). Pôvodné libreto Salvatore Cammarana upravil Eugene Scribe. Až po skladateľovej smrti sa Poliuto roku 1848 vrátil na dosky divadla, pre ktoré bol komponovaný. Po viacnásobných uvedeniach koncom 19. storočia upadol, podobne ako väčšina tragických opier z tohto obdobia, do zabudnutia. Triumfálny návrat sa konal v roku 1960 na scéne milánskeho Teatro alla Scala s Mariou Callas, Francom Corellim a Ettore Bastianinim v hlavných úlohách, pod taktovkou Antonina Votta.
Zvolenské naštudovanie Poliuta znova hŕstke prítomných divákov potvrdilo (návštevnosť ani zďaleka nezodpovedala celoslovenskému významu tohto večera), že aj v menej uvádzaných drámach bergamského majstra sa skrýva množstvo nápadov nielen vo vedení vokálnych línií, ale aj v inštrumentácii. Okrem virtuózne poňatých árií a pôsobivých dvojspevov, zaujme najmä impozantne vystupňované ansámblové finále 2. dejstva (niečo podobné ponúkol o tri desaťročia neskôr Giuseppe Verdi v Aide), predohra so zborom či niekoľko prekvapivo invenčných inštrumentálnych sól.
Dominantné sú tri party protagonistov. V sopránovej role Paoliny sme privítali mladú taliansku sopranistku Claru Polito, umelkyňu vybavenú skvelou belcantovou technikou. Vďaka nej bez akéhokoľvek tlaku na hlas zdolávala výšky, hĺbky i koloratúry dramatického partu. Španielsky tenorista Ignacio Encinas (Poliuto) sa na pódium festivalového Zvolena vrátil s miernym úbytkom sviežosti materiálu, zato kovovo jasnými výškami v dramaticky vyhrotených pasážach dokázal stále strhnúť. Výborný bol Vittorio Vitelli ako Severo, barytonista s ušľachtilým timbrom, vyrovnanými polohami a jedinečným inštinktom pre daný sloh. Slabší výkon podal Igor Lacko ako Callistene, táto nie bezvýznamná postava má svoju áriu, ktorú domáci basista nezvládol. Menšie úlohy boli adekvátne pridelené Igorovi Strojinovi (Nearco) a Petrovi Schneiderovi (Felice).
Dirigentský špecialista na belcantovú literatúru Marián Vach podnietil ansámbel k zápalistému výkonu, pracoval s dynamikou, agogikou a veľké ansámble vystaval s mimoriadnym citom pre ich gradačnú silu. Veľmi kvalitne boli interpretované sóla inštrumentalistov. Menší, no spoľahlivo pripravený zbor (Ján Procházka) ponúkol čo bolo v jeho silách a podpísal sa pod produkciu, ktorá by nemala upadnúť do zabudnutia.
Pavel Unger

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.