Spišské divadlo Spišská Nová Ves

Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme.

Spišské divadlo pripravilo dramaturgicky zaujímavú sezónu. Zamerali sa na inscenovanie hier od autorov, ktorí pochádzajú z regiónu, alebo hier, ktoré narábajú s regionálnou témou a motívmi. Celú sezónu preto príznačne nazvali Regionálnou. Do tejto kategórie spadá aj rozprávka Spišské rozprávky, alebo Za dve kvapky veľa vody. Autor Spišských povestí Anton Marec je síce pôvodom od Žiliny, ale ako prozaik sa venuje téme prírody a človeku, ktorý je s ňou zžitý.

Spišské divadlo sa v novom roku nechalo inšpirovať ruskou klasikou. Na javisko uviedli časť príbehov Alexeja Tolstého z knižky Zlatý kľúčik. Tolstého detská knižka rozpráva príbeh o drevenej bábke Buratinovi a o jej veľkých dobrodružstvách. Známy príbeh pre divadlo upravila a zároveň zrežírovala Dana Turanská.

Ako zistíme, že sme sa práve zamilovali? A čo spravíme, keď sú naše princípy potláčané vášňou? Ako vieme, že je pravý čas na zmenu? A kedy nastane zmier ľudí i duší? Takéto a podobné otázky sa pokúša klásť divákom i nová inscenácia Spišského divadla.

Spišské divadlo stavilo na osvedčený starý titul a uviedlo milú poučnú rozprávkovú hru Tri prasiatka a vlk. Zvolili si divadelnú predlohu od Ladislava Farkaša, ktorý ju napísal podľa rozprávkového námetu Sergeja Michalkova. Divadlo tak túto rozprávkovú hru uviedlo na svojom javisku tretíkrát s odstupom viac ako dvadsať rokov.

Spišské divadlo oživilo po rokoch svoju malú scénu, Štúdio, v ktorom inscenuje komorné hry a hry pre náročnejšieho diváka z domácej i svetovej dramatiky. Tentoraz siahol dramaturg J. Sládeček po próze F. M. Dostojevského z roku 1848 Biele noci v preklade J. Ferenčíka z viacerých dôvodov.

Pri inscenácii, ktorej dramatický text bol napísaný na motívy ľudovej rozprávky, je možné výsledný divadelný tvar hodnotiť z niekoľkých uhlov pohľadu. Keďže hre zostal pôvodný literárny názov, je prirodzené, že divák bude hľadať súvislosti medzi predlohou a tým, čo vníma na javisku. Jeden uhol pohľadu sa tak bude týkať vernosti originálu, iný bude zohľadňovať jeho scénickú interpretáciu. Hodnotenie bude závisieť aj od toho, do akej miery je divák fanúšikom prostonárodných slovenských povestí.

V našom kontexte niet azda nikoho, kto by príbeh Snehulienky a siedmich trpaslíkov nepoznal. Celovečerný animovaný film od Walta Disneyho z roku 1937, ktorý sa stal celosvetovou udalosťou, zostáva inšpiráciou pre mnohých filmových i divadelných tvorcov dodnes aj napriek tomu, že je všeobecne známy a obohraný.

Dramaturgia Spišského divadla nezabúda ani na tých najmenších, o čom svedčí aj premiéra inscenácie O Dorotke v réžii Vladimíra Kivadera, absolventa AMU v Banskej Bystrici, ktorý je zároveň novým interným režisérom. Samozrejme, popri nej sa v repertoári nachádzajú aj ďalšie tituly pre deti, ktoré divadlo uvádza nielen na domovskej scéne, ale aj zájazdovo v iných mestách. Hry pre deti sú už dlhšie riadnou súčasťou dramaturgie tohto kamenného divadla.