Spišské divadlo Spišská Nová Ves

Hra Gaslight z roku 1938, najskôr opomínaná, stala sa vďaka filmovému spracovaniu z roku 1944 v USA takou populárnou, že spôsobila zavedenie nového psychologického pojmu „gaslighting“. „Označuje sa tak citové a psychické zneužívanie, manipulácia nepravdivými informáciami alebo ich zveličovaním s cieľom spochybniť vnímanie ako i pamäť a zdravý rozum. Obeť stráca sebadôveru a prestáva byť schopná samostatného úsudku a rozhodnutia. Človek pod neustálym psychickým nátlakom má krehkú a labilnú povahu, ako je plameň petrolejovej lampy.“ Bulletin Spišského divadla ohlasuje inscenáciu Plynová lampa ako slovenskú premiéru divadelnej hry Gaslight anglického dramatika a románopisca Patricka Hamiltona. Nespomenuli však inscenáciu tejto hry na VŠMU z roku 2012 v réžii Andrey Bučkovej, študentky a absolventky réžie.

Príbeh zhýralého šľachtica Valmonta a markízy De Merteuil, jeho intrigánskej milenky, je azda každému známy, či už z knižnej podoby pôvodne epištolárneho románu francúzskeho spisovateľa Choderlosa de Laclosa z druhej polovice 18. storočia, alebo z jeho početných úprav a dramatizácií či už na slovenských divadelných doskách, alebo z viacerých filmových dobových spracovaní i moderných a aktualizovaných verzií.

Hra norway.today z roku 2000 je z pera súčasného švajčiarskeho architekta, ale najmä divadelného a filmového autora, režiséra, scénografa a hudobníka Igora Bauersimu (1964). O úspešnosti tohto textu svedčí nielen fakt, že získal viacero ocenení (napr. Cenu publika na Divadelných dňoch v Mülheime v r. 2001 či ocenenie divadelných kritikov v ankete časopisu Theater Heute „najlepší mladý autor sezóny 2001/2002“), ale i to, že bol v rokoch 2003 a 2004 najhranejšou súčasnou hrou v nemecky hovoriacich krajinách a bol preložený do viac ako dvadsiatich jazykov.

Spišské divadlo zastrešilo projekt, na začiatku ktorého bol ľudský život plný spomienok z hektického 20. storočia. Spomienky starej mamy Jána Jendrichovského, Márie Repkovej z Novej Ľubovne. Na základe svojho života by mohla táto pani napísať pútavú knihu. Začala ho však rozprávať a našla si pozorného poslucháča a zapisovateľa príbehov, svojho vnuka.

Kto má moc, mal by pamätať aj na pomoc – také je morálne krédo rozprávky. Zároveň poukazuje príbeh na hodnoty otvorenej ľudskej komunikácie bez postranných úmyslov, hodnoty čistej, zrelej a bohatej ľudskej duše, ktoré môže človek vlastným životom odovzdať ďalej, dokonca v podobe lásky.

Je škoda, že inscenácia Život nie je divadlo nevzbudila viac pozornosti odbornej kritiky (či už v sezóne 2015/2016 alebo aj neskôr).

Vo veľkom kvetináči v krásnom červenom kvete sedí malá dievčinka a vylieza von! Ocitá sa vo svete hmyzu a malých zvieratiek, kde chce každý najmä prežiť a ešte pritom dobre vyzerať a zostať pokojný a veselý. No a poniektorí chcú aj milovať a množiť sa.

V Spišskom divadle sa na Kukučínovu prózu pozreli komediálnou optikou. Hľadiac na obraz spoločnosti konca 19. storočia si však uvedomíme, že sa až tak veľa nezmenilo. Že okno do minulosti je zrkadlom. Príbeh Adama Krta je aj príbehom súčasníka, mikrokomunita tu žije rovnako banálnymi a zároveň ničivými neduhmi. A pristihneme sa aj pri tom, že sa smejeme tomu, čo veľmi dobre poznáme: ľudskej malosti. Freudisti by tu hovorili o terapeutickej funkcii divadla a komédie, ktorá nás usviedča, a tým koriguje. O katarzii smiechom. Freudista nie som.

Spišské divadlo sa neustále venuje aj mladšiemu divákovi a prináša mu nové a nové rozprávkové inscenácie. Pri tejto príležitosti sa snaží dať vždy priestor aj novým tvorcom či hercom. Inak to nie je ani v prípade poslednej rozprávky Jakub s veľkými ušami. Divadlo opäť prichýlilo režisérku Danu Turanskú, ktorá so sebou priniesla viacero nových tvárí. Ján Milčák je známy autor detských rozhlasových i prozaických diel. Jeho dielo je poznačené žánrom imaginatívnej rozprávky. Svet jeho postáv je postavený na mystifikácii, v ktorej sa realita prelína so snom či predstavou. Prozaický text Jakub s veľkými ušami, po ktorom siahla režisérka Turanská, vychádza z rozhlasovej hry Vrana Florenťanka.

Pavol Országh Hviezdoslav je autor mnohých tvárí, básnických i dramatických. Lyricko-epická skladba Hájnikova žena vznikala veľmi komplikovane, nakoľko si sám autor neveril a pochyboval o svojej tvorbe. Nakoniec ju však dokončil a úvod a záver knihy sa stali najznámejšími a najkrajšími básňami v slovenskej literatúre. Jeho „pozdrav horám a lesom“ sa doteraz žiaci učia na základných školách. Zároveň sa dej tejto skladby stal námetom rozmanitých spracovaní. Máme možnosť vypočuť si rozhlasovú hru, pozrieť si film a po niekoľkých rokoch aj divadelnú inscenáciu.