Spišské divadlo Spišská Nová Ves

Spišské divadlo zastrešilo projekt, na začiatku ktorého bol ľudský život plný spomienok z hektického 20. storočia. Spomienky starej mamy Jána Jendrichovského, Márie Repkovej z Novej Ľubovne. Na základe svojho života by mohla táto pani napísať pútavú knihu. Začala ho však rozprávať a našla si pozorného poslucháča a zapisovateľa príbehov, svojho vnuka.

Kto má moc, mal by pamätať aj na pomoc – také je morálne krédo rozprávky. Zároveň poukazuje príbeh na hodnoty otvorenej ľudskej komunikácie bez postranných úmyslov, hodnoty čistej, zrelej a bohatej ľudskej duše, ktoré môže človek vlastným životom odovzdať ďalej, dokonca v podobe lásky.

Je škoda, že inscenácia Život nie je divadlo nevzbudila viac pozornosti odbornej kritiky (či už v sezóne 2015/2016 alebo aj neskôr).

Vo veľkom kvetináči v krásnom červenom kvete sedí malá dievčinka a vylieza von! Ocitá sa vo svete hmyzu a malých zvieratiek, kde chce každý najmä prežiť a ešte pritom dobre vyzerať a zostať pokojný a veselý. No a poniektorí chcú aj milovať a množiť sa.

V Spišskom divadle sa na Kukučínovu prózu pozreli komediálnou optikou. Hľadiac na obraz spoločnosti konca 19. storočia si však uvedomíme, že sa až tak veľa nezmenilo. Že okno do minulosti je zrkadlom. Príbeh Adama Krta je aj príbehom súčasníka, mikrokomunita tu žije rovnako banálnymi a zároveň ničivými neduhmi. A pristihneme sa aj pri tom, že sa smejeme tomu, čo veľmi dobre poznáme: ľudskej malosti. Freudisti by tu hovorili o terapeutickej funkcii divadla a komédie, ktorá nás usviedča, a tým koriguje. O katarzii smiechom. Freudista nie som.

Spišské divadlo sa neustále venuje aj mladšiemu divákovi a prináša mu nové a nové rozprávkové inscenácie. Pri tejto príležitosti sa snaží dať vždy priestor aj novým tvorcom či hercom. Inak to nie je ani v prípade poslednej rozprávky Jakub s veľkými ušami. Divadlo opäť prichýlilo režisérku Danu Turanskú, ktorá so sebou priniesla viacero nových tvárí. Ján Milčák je známy autor detských rozhlasových i prozaických diel. Jeho dielo je poznačené žánrom imaginatívnej rozprávky. Svet jeho postáv je postavený na mystifikácii, v ktorej sa realita prelína so snom či predstavou. Prozaický text Jakub s veľkými ušami, po ktorom siahla režisérka Turanská, vychádza z rozhlasovej hry Vrana Florenťanka.

Pavol Országh Hviezdoslav je autor mnohých tvárí, básnických i dramatických. Lyricko-epická skladba Hájnikova žena vznikala veľmi komplikovane, nakoľko si sám autor neveril a pochyboval o svojej tvorbe. Nakoniec ju však dokončil a úvod a záver knihy sa stali najznámejšími a najkrajšími básňami v slovenskej literatúre. Jeho „pozdrav horám a lesom“ sa doteraz žiaci učia na základných školách. Zároveň sa dej tejto skladby stal námetom rozmanitých spracovaní. Máme možnosť vypočuť si rozhlasovú hru, pozrieť si film a po niekoľkých rokoch aj divadelnú inscenáciu.

Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme.

Spišské divadlo pripravilo dramaturgicky zaujímavú sezónu. Zamerali sa na inscenovanie hier od autorov, ktorí pochádzajú z regiónu, alebo hier, ktoré narábajú s regionálnou témou a motívmi. Celú sezónu preto príznačne nazvali Regionálnou. Do tejto kategórie spadá aj rozprávka Spišské rozprávky, alebo Za dve kvapky veľa vody. Autor Spišských povestí Anton Marec je síce pôvodom od Žiliny, ale ako prozaik sa venuje téme prírody a človeku, ktorý je s ňou zžitý.