Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa dlhodobo venuje mladým divákom prostredníctvom edukačných a komunitných projektov. Zo všetkých by som spomenula napríklad vzdelávací program Jáno-ŠOK, týkajúci sa inscenácie Jánošík (premiéra sa uskutočnila v roku 2017). Študenti stredných a vysokých škôl mali možnosť zúčastniť sa na diskusii s tvorcami, prezrieť si scénu, kostýmy, masky a vypočuť si analýzu inscenácie od teatrológa Karola Mišovica. Nitrianske divadlo okrem toho spustilo aj webovú stránku divadlosrd.com, v rámci ktorej informuje o aktivitách pre deti a mládež.

Nitrianske Divadlo Andreja Bagara je okrem iného známe aj tradíciou komediálnych inscenácií a ich značnou obľúbenosťou u publika. Zdá sa, že posledné sezóny sa DAB k tejto komediálnej tradícii hlási možno ešte o čosi intenzívnejšie. Aj keď by sa mohlo zdať, že nie je komédia ako komédia. Inscenácia Vlastníci so sebou niesla predpoklad, že prinesie na nitrianske javisko okrem humoru aj ostrú kritiku súčasnej spoločnosti. Otázkou je, či sa tento aspekt, prítomný v predlohe Jiřího Havelku, podarilo režisérovi Matúšovi Bachyncovi a jeho tímu aj skutočne naplniť.

Tvorcovia inscenácie Dom v mediálnych rozhovoroch, ale hlavne v bulletine k predstaveniu upozorňovali divákov na skutočnosť, že ide o nové a netradičné uvedenie Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v nitrianskom divadle. Rátali s tým, že mnohí diváci si pamätajú slávnu inscenáciu tejto drámy v réžii Jozefa Bednárika a mohlo by ich to zvádzať k porovnávaniu. Ak uvedenie hry Dom po voľbách niekto pokladá za omeškané a neaktuálne, naráža tým na politické pozadie Lorcovej hry, ktoré mapovalo stav Španielska pred druhou svetovou vojnou, miestami pripomínajúci posledné dekády odchádzajúcej slovenskej vlády. Aj preto uvedenie hry Dom treba pokladať za živé a aktuálne.

Autorská rozprávka Robin Hood má všetky predpoklady na to, aby oslovila nielen detského, ale aj dospelého diváka. Autorský tím kladie dôraz na hodnoty, akými sú česť, statočnosť, úprimnosť a odhodlanie, ktoré nikdy nestratia na svojej dôležitosti. Tvorcovia okrem toho apelujú aj na neutíchajúci boj za pravdu, ktorý je obzvlášť v aktuálnej spoločensko-politickej situácii veľmi dôležitý.

Keď kráľ Henrich VII. porazil Richarda III., potreboval po Vojne ruží rýchlo zaplniť kráľovskú pokladnicu. Jeho pravou rukou bol kancelár John Morton, ktorý mu poradil radikálne zvýšenie daní. A koho zdaniť? Bohatí šľachtici majú očividne veľa peňazí, teda ich môžu dať kráľovi. A tí, čo žijú skromnejšie, určite svoje peniaze iba skrývajú, a teda ich tiež môžu dať kráľovi. Absurdnosť zákona bola zjavná a dodnes je v anglofónnych krajinách pre neriešiteľnú dilemu, ktorá vždy končí pri rovnakom závere, zaužívaný pojem Morton´s fork. Vyzerá to, že od 15. storočia sa v zákonoch veľa nezmenilo a dôkazom toho je aj dielo Josepha Hellera Hlava XXII. Hoci je román primárne výpoveďou o vojne, autorovo výstižné vyobrazenie nezmyselných zákonov a nekompetentných ľudí v riadiacich pozíciách dokáže úderne reflektovať aj súčasný stav spoločnosti.

Savyon Liebrecht, izraelská spisovateľka, ktorej rodičia prežili holokaust, sa narodila v Mníchove v roku 1948. Na univerzite v Tel Avive vyštudovala filozofiu a literatúru. Od roku 1986 publikuje romány, novely a poviedky (Apples from Desert, A Man and a Woman and a Man, A Good Place for the Night, The Women My Father Knew). Okrem prózy sa venuje aj dramatickej tvorbe. Jedna z jej hier, Banalita lásky, bola adaptovaná na operné libreto a v Nemecku sa stretla s veľkým ohlasom. Práve túto hru sa rozhodli uviesť v rámci sezóny 2019/2020 aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.

Anthony Burgess je nepochybne človekom, ktorý zaujme šírkou svojich profesijných aktivít. Hudobné kompozície, gastronomické recenzie, jazykovedné diela a hlavne umelecká literatúra. Nepatril k najužšej špičke prozaikov svojej generácie, no z pomerne úzkeho výberu jeho tvorby, ku ktorej som mal možnosť sa dostať, možno tvrdiť, že minimálne v rovine remeselných zručností predstavuje slušný štandard. Napriek tomu všetkému by bol dnes mimo priestor Západnej Európy a Severnej Ameriky pravdepodobne úplne neznámy, nebyť 19. decembra 1971. Dňa celosvetovej premiéry filmu režiséra Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč, ktorého scenár bol filmovou adaptáciou rovnomenného Burgessovho románu z roku 1962. Burgess zrazu prestal byť len rešpektovaným profesionálom a stal sa súčasťou kultu, ktorý rezonuje naprieč všetkými kontinentmi.

Veselohry Jána Palárika majú v slovenskom profesionálnom divadle veľmi početnú inscenačnú tradíciu. Veľkým očakávaním nás naplnila informácia, že nitrianske divadlo pripravuje inscenáciu Drotára. Prekvapivo pôsobí, že inscenátori si vybrali jednu z najslabších Palárikových veselohier, a tak sme očakávali, ako sa vyrovnajú s monologickosťou a uvravenosťou predlohy vo viacerých výstupoch hry.

Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara. Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je.