Akadémia umení v Banskej Bystrici

Banskobystrickí tvorcovia predstavili v inscenácii Ani Mak (2018) súvislejšiu podobu osobitej autorskej kolektívnej tvorby. Veľmi voľne sa inšpirovali knižným dielom Jozef Mak (1933) slovenského medzivojnového autora Jozefa Cígera Hronského. Zjavne nešlo o adaptáciu tohto známeho literárneho diela, ale o motivické nadväzovanie na neho v autorsky tvorených výstupoch. Pre režisérku Petru Kovalčíkovú a dramaturgičku Katarínu Vozárovú sa toto románové dielo stalo „len“ bazálnym východiskom pre uplatnenie samostatných autorských tvorivých operácií.

Vo vojnovom a bezprostredne povojnovom období je prehodnocovanie morálnych noriem a katastrofického vedomia pochopiteľné. Aj v slovenskom kontexte si literatúra osvojila filozofiu existencializmu, ktorá zrkadlila úpadok viery v Boha, skeptický obraz sveta, pocit nezmyselnosti života. I tento fakt prispel k tomu, že mnohé hry (a ich autori tiež), ktoré na tieto myšlienky reagovali, boli počas minulého režimu kvôli ideologickým dôvodom prehliadané alebo zakázané. Aj dnes však po hrách Ivana Bukovčana, Petra Karvaša či Osvalda Zahradníka siahne len málokto. Nehovoriac o tvorbe prozaika, básnika, prekladateľa, filmového režiséra, scenáristu a dramatika židovského pôvodu Leopolda Laholu, ktorú pozná len hŕstka zasvätencov.

Režisérka Katarína Burdová rozložila text hry na krátke obrazy, pomedzi ktoré vložila cirkusové výstupy. Postavy sa najskôr predstavia ako klauni v manéži, ktorí majú za úlohu rozveseliť divákov.

Študent piateho ročníka réžie Roman Malatinec si za svoju absolventskú inscenáciu zvolil drámu Miša Kováča Adamova Hra o svätej Dorote, ktorú uviedol pod menom Dar lásky. Z dramaturgického hľadiska ide o zaujímavý výber. Nielenže ide o hru, ktorú v slovenskom profesionálnom divadle uviedli iba raz, ale je zaujímavá aj svojou témou – položiť život za vieru v Boha a hodnoty, ktoré so sebou nesie. Navyše mladým adeptom herectva ponúka viaceré herecké príležitosti.

Pred mladou adeptkou divadelnej réžie Janou Ovšonkovou, ktorá je aj autorkou dramatizácie, stála z tohto dôvodu neľahká úloha. Za nosnú tému si zvolila hľadanie priateľstva a túžbu po ňom. Na základe toho vystavala príbeh Malého princa, ktorý nielen objavuje rôzne svety a bytosti, ale najmä hľadá niekoho blízkeho, kto by mu v šírom vesmíre aspoň čiastočne nahradil milovanú ružu.

Každý študent prvého magisterského ročníka herectva na Akadémii umení pripravuje svoju vlastnú monodrámu. Celý proces i spôsob realizácie je ponechaný na samotnom hercovi. Takisto aj výber textu tvorivého tímu. Pedagógovia sa snažia do projektov zasahovať čo najmenej a byť pre tvorcov iba poradným hlasom. Mladí adepti herectva majú možnosť vyskúšať si, aké je to byť na javisku sám bez hereckého partnera, s ktorým by sa mohol viesť plnohodnotný dialóg. Sú tak odkázaní sami na seba a svoje schopnosti pracovať v scénickom priestore.

Inscenácie dramatizácií diel ruského spisovateľa F. M. Dostojevského sa v poslednom čase objavili v repertoári viacerých slovenských divadiel (Zločin a trest v činohre ŠD Košice a Mestskom divadle Žilina, obe v réžii E. Kudláča, Idiot v divadle Astorka Korzo ´90 v réžii M. Krobota a Bratia Karamazovovci v činohre SND v réžii R. Poláka). Režisérka Zuzana Galková s dramaturgom Matejom Moškom sa nerozhodli pre dramatizáciu, ale siahli po hre pôvodom bielorusko-poľskej herečky a dramatičky Niny Ivanovny Czerkies Fjodor a jeho bratia, ktorá je voľným spracovaním románu Bratia Karamazovovci.

Slovenská klasika sa v ostatnom čase akosi výrazne udomácňuje na pôde Fakulty dramatických umení banskobystrickej Akadémie umení, predovšetkým v réžiách Matúša Oľhu. Zaujímavé však je, že si režisér vyberá pomerne problematické texty, ktoré nie vždy môžu konvenovať alebo lichotiť možnostiam nádejných ašpirantov herectva, a navyše si ich inscenácie veľakrát ťažko hľadajú svoju cieľovú divácku skupinu (ako to bolo v prípade inscenácie Holuby a Šulek).

Hneď na začiatok hodnotenia inscenácie Peter a Pavol Ivana Stodolu v podaní hercov a herečiek štvrtého ročníka Akadémie umení konštatujem potešujúce: i napriek všetkým nedostatkom inscenácie, vylúpli sa na AU po dlhom čase skutočné herecké talenty, ktoré by sa konečne mohli bez hanby postaviť po ukončení štúdia na divadelné dosky. Možno zarazí fakt, že vyzdvihujem niečo, čo by malo byť u študentov a študentiek herectva samozrejmé, avšak v prípade dvoch posledných absolvujúcich ročníkov boli úroveň a potenciál mladých hercov a herečiek skôr priemerné, v niektorých prípadoch až zarážajúco tristné.

Poetika dramatických textov Josefa Topola bola v čase svojho vzniku úzko prepojená s Divadlom za branou, ktoré Topol založil v roku 1965 spolu s režisérom Otomarom Krejčom, dramaturgom Karlom Krausom a hercami Janem Třískou a Mariou Tomášovou. Stavebným kameňom tohto divadla bol komorný priestor – v intímnej blízkosti komunikujúci s divákom, a dramaturgia opierajúca sa o lyrickú drámu, ktorá dokázala aj bez výraznejšieho deja do hĺbky analyzovať najhlbšie pohnútky v psyché človeka.