(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaRadka Komžíková: Na vine je víno / Peter Hovanec: [Ne]vina / Martin Kubas: Krehké, otvárať opatrne
Premiéra2. februára 2015
Divadelná sezóna

Radka Komžíková: Na vine je víno
Dramaturgia, réžia, scéna: Katarína Mišíková Hitzingerová
Hudba: Tomáš Krištof  Kucharský, Štefan Pálfi
Svetlo: Lukáš Kubička, Stanislav Algaráš
Pedagogické vedenie: Mgr. art. Richard Sanitra, ArtD.
Účinkuje: Mária Görögová
Premiéra: 16. 2. 2015, D44
Peter Hovanec: [Ne]vina
Inscenačný tím: Petra Kovalčíková, Peter Hovanec
Účinkujú: Peter Hovanec, Tomáš Fedorko, Filip Sirotiar, Patrícia Šimková
Pedagogické vedenie: Mgr. art. Barbora Špániková, ArtD.
Premiéra 15. 6. 2015, Malé štúdio Akadémie umení
Martin Kubas: Krehké, otvárať opatrne
Réžia: Martin Kubas
Pedagogické vedenie: Mgr. art. Tomáš Mischura, ArtD.
Účinkuje: Marek Rozkoš
Premiéra: 19. 6. 2015, D44
Každý študent prvého magisterského ročníka herectva na Akadémii umení pripravuje svoju vlastnú monodrámu. Celý proces i spôsob realizácie je ponechaný na samotnom hercovi. Takisto aj výber textu tvorivého tímu. Pedagógovia sa snažia do projektov zasahovať čo najmenej a byť pre tvorcov iba poradným hlasom.
Mladí adepti herectva majú možnosť vyskúšať si, aké je to byť na javisku sám bez hereckého partnera, s ktorým by sa mohol viesť plnohodnotný dialóg. Sú tak odkázaní sami na seba a svoje schopnosti pracovať v scénickom priestore.
Pri výbere textu nie sú študenti nijako obmedzovaní. Preto neraz oslovujú poslucháčov filmovej dramaturgie a scenáristiky, aby im napísali pôvodný text priamo „na telo“. Prípadne si text napíše protagonista sám. Neraz tak vznikne originálny pôvodný dramatický text. Z tých, čo mali premiéru v letnom semestri tohto akademického roka, ma najviac zaujali Na vine je víno Radky Komžíkovej v podaní herečky Márie Görögovej, Krehké, otvárať opatrne Martina Kubasa v stvárnení Marka Rozkoša a (Ne)vina Petra Hovanca, ktorý bol zároveň aj protagonistom vlastného textu. Všetky sa vyznačujú dramaticky silným príbehom jednotlivca, ktorý je z rôznych príčin osamotený a snaží sa so svojou situáciou vyrovnať.
Mladí herci v nich dostali priestor na stvárnenie zložitých charakterových postáv, ktoré prechádzali širokým spektrom emócií a pocitov. Museli sa naučiť pracovať s napätím a výrazovými prostriedkami tak, aby dokázali udržať divákovu pozornosť. To sa všetkým trom hercom darilo aj vďaka dobre vystavaným dramatickým predlohám.
Prvou tohtoročnou premiérovanou monodrámou bola hra Radky Komžíkovej Na vine je víno. Išlo o príbeh starnúcej herečky Vandy Vujsič. Kedysi bola krásna, slávna, obdivovaná a písali o nej všetky bulvárne plátky. Vďaka tomu získala veľa fanúšikov, ale aj množstvo nepriateľov. Svoju samotu postupne zapíja vínom. Fľaše a novinové výstrižky z časov zašlej slávy sa stali jej jedinými spoločníkmi v penzióne pre dôchodcov, kam ju dcéra umiestnila dožiť posledné roky života.
Režijná koncepcia Kataríny Hitzingerovej akcentovala krehkosť a zraniteľnosť navonok silnej a chladnej ženy. Postava Vandy Vujsič v inscenácii rekapitulovala svoj strastiplný život. Začala rázne a bezstarostne s úsmevom na tvári a pohárom vína v ruke. Akoby išla prítomným divákom rozprávať veselé príhody z divadelného zákulisia, ktoré z rôznych médií poznali už naspamäť, no vždy si ich radi znova vypočujú. Namiesto toho sa však stali svedkami osobnej spovede nešťastnej osamelej ženy. Hrdinka monodrámy postupne odkrývala temné miesta ukryté pod nablýskanou pozlátkou hviezdneho života herečky.
Hudba Tomáša Krištofa Kucharského a Štefana Pálfiho atmosféru inscenácie nielen dopĺňala, ale ju spoluvytvárala najmä v emočne vypätých situáciách.
Autorka pracuje s témou mnohokrát spracovanou v divadle i vo filme. Napriek tomu sa jej podarilo vystavať dramatický text, ktorý neskĺzol ku klišé a k nude. Dobre narába s napätím. Graduje ho v postupných dávkach od začiatku až do konca. Príbeh sa stal kvalitným východiskom pre javiskové spracovanie, kde mladá herečka mohla využiť široký diapazón výrazových prostriedkov.
Predstavenie sa začalo hrať už pred vstupom do pivničného priestoru D44, kde namiesto klasického uvedenia divákov do sály čakali dvaja herečkini „bodyguardi“. Tí mali za úlohu pustiť dnu len ľudí objednaných na osobnú audienciu. Vanda Vujsič v podaní Márie Görögovej už na svojich hostí čakala v skromne zariadenej izbe, ktorú zdobili zavesené vínové fľaše, z ktorých postupne jednu po druhej „oberala“ a vyprázdňovala.
Najprv pôsobila veľmi spokojne a žoviálne. Bola šťastná, že sa môže opäť predvádzať pred divákmi ako za starých čias. Obliekla si staroružové šaty, ktoré napriek jednoduchému strihu pôsobili slávnostne. Vanda podľa očakávaní začala ľahkými veselými anekdotami. S pribúdajúcim množstvom alkoholu postupne strácala zábrany a načínala čoraz bolestivejšie témy od komplikovaných milostných vzťahov s rôznymi mužmi, až po nie práve ideálny vzťah so svojou matkou i dcérou. Görögová pristupovala k postave prirodzene a citlivo s mierou pre vyjadrenie emócií aj vo vypätých situáciách. Vanda bola v jej podaní žena s neľahkým životným údelom. Vždy sa dokázala s osudom popasovať, hoci nie zakaždým sa to skončilo bezbolestne. Herečka dobre stupňovala mieru opitosti svojej postavy bez toho, aby skĺzla ku klišé. Vhodne pracovala s intenzitou hlasu i tempom reči. Rovnako dobre narábala s gestom a mimikou tváre.
Monodráma Petra Hovanca (Ne)vina v réžii Petry Kovalčíkovej vychádzala zo Shakespearovho Hamleta. Herec ho obohatil aj o vlastné repliky a úvahy odkazujúce na ľahostajnosť človeka voči vine vlastnej i cudzej. Režijná koncepcia sa sústredila predovšetkým na tému Hamletovej viny a neviny. Hlavný hrdina bol v tejto inscenácii osamelým človekom uprostred tých, ktorých kedysi považoval za priateľov a blízkych. Stal sa vyhnancom vo vlastnom dome. Namiesto otázky byť či nebyť si kladie otázku, či ešte človekom dokáže vôbec niečo otriasť, ak sa stal ľahostajným voči krvi tisícov nevinných obetí.
Inscenátori tak reagovali hlavne na aktuálne dianie v svete, v ktorom nás média doslova zahlcujú správami o tragédiách z celého sveta. Zo smrti veľkého počtu ľudí sa stal len akýsi štatistický údaj. U Shakespeara Hamlet v Claudiovi výčitky svedomia vzbudil. V Hovancovej inscenácii má výčitky svedomia len hlavný hrdina. Narástli v ňom do takých rozmerov, až začína šalieť. Akoby normálny jedinec nebol schopný rozoznávať medzi dobrom a zlom, medzi vinou a nevinou. V monodráme účinkovali tri nemé postavy – dve mužské a jedna ženská v podaní Tomáša Fedorka, Filipa Sirotiara a Patrície Šimkovej. Sú duchmi i postavami, ktoré Hamleta mučia psychicky i fyzicky.
Výrazným scénickým prvkom inscenácie bolo svietenie, ktoré premenou červenej a bielej farby vytváralo kontrast medzi Hamletovým intímnym svetom a realitou, čo ho obklopovala. Červené svetlo odkazovalo na krv – život hlavného hrdinu bol poznačený krvou a smrťou ľudí, ktorých miloval.
Herectvo Petra Hovanca bolo umiernené v geste i pohybe. Dôraz dával na prácu s hlasom a emočnú výpoveď svojej postavy. Pomocou tempa a hlasitosti sa mu darilo oddeľovať obrazy, počas ktorých bol ponorený vo vlastnom svete a časti, v ktorých precitol do reality. Obe polohy boli civilné bez akejkoľvek štylizácie.
Javiskové postavy mali tmavé kostýmy. Neboli nijako individualizované. Boli anonymnými osobami v anonymnom prostredí. Inscenátori tak podčiarkli nadčasovosť Hamletovho príbehu, ktorý sa môže odohrať v každej dobe. Najmä v časoch, keď v spoločnosti prekvitá sebectvo a ľahostajnosť voči okoliu.
Inscenátorom monodrámy (Ne)vina sa podarilo originálnym a súčasným spôsobom spracovať hamletovskú tému. Dokázali ju vhodne prepojiť s vlastným textom a akcentovať tak zvolený motív viny/neviny. Vznikla aktuálna výpoveď o súčasnom Hamletovi, ktorý sa snaží apelovať na divákov.
Poslednou v júni premiérovanou monodrámou bola hra Martina Kubasa Krehké, otvárať opatrne v hereckom stvárnení Marka Rozkoša. Inscenácia zobrazovala realistický príbeh muža postihnutého autizmom, ktorý sa zo všetkých síl pokúšal žiť „normálny“ život.
Režisér inscenácie bol zároveň aj autorom textu. Kubas, ktorý na bakalárskom stupni vyštudoval filmovú scenáristiku, uplatnil filmové postupy aj v divadle. Dej síce podáva lineárne, no zo života hlavného hrdinu ukazuje len tie najdôležitejšie udalosti. Jednotlivé výstupy predeľoval svetlom, akoby išlo o filmový strih. Na príbeh pozeral s odstupom a nechal ho protagonistovi prerozprávať sám, akoby išlo o dokument. Inscenácia sa nesnažila nijakým spôsobom na diváka apelovať alebo ho citovo vydierať, ale predostrela na javisku život človeka postihnutého autizmom od dieťaťa až po stredný vek.
Inscenátorom išlo najmä o zobrazenie, ako sa vnútorný svet takto postihnutých ľudí potýka s realitou bežného dňa. Hrdina sa napríklad neraz nepostaral o syna tak, ako si to predstavovala jeho manželka. Nezapadalo to do jeho dennej rutiny, na ktorú bol pre svoje postihnutie silno naviazaný.
Muž sa už od detstva venoval zbieraniu gombíkov. Pravidelne ich preratúval a uchovával v drevenej truhlici. Boli jeho pokladom. Veril, že každý gombík má svoju dierku, ktorá sa po jeho odpadnutí z oblečenia stáva bezvýznamnou.
Rozkoš neľahký charakter autistu stvárňoval premyslene, bez zbytočnej štylizácie. Pravidelnosť, ktorá je pre autizmus príznačná, preniesol herec aj navonok. Našiel pre svojho javiskového hrdinu typický pohyb rúk, ktorým si pomáhal vždy, keď rozmýšľal alebo sa snažil niečo si zapamätať. V hracom priestore kráčal po dráhe geometrických útvarov. Chôdzu mal sekanú.
Precízne pracoval s tempom reči. Hovoril jasne a pomalším tempom, ako je pre zdravého človeka obvyklé. Reč žiadnym iným spôsobom nedeformoval, a tak dosiahol vo svojom prejave prirodzenosť.
Herec okrem replík postavy autistu reprodukoval aj repliky jeho manželky či synovej učiteľky. Robil to citlivo bez karikatúry, či neprirodzeného stenčovania hlasu. Dosahoval to najmä rýchlejším tempom a inou intenzitou než pri stvárňovaní svojej postavy. Divák dokázal bez problémov rozlíšiť, komu prehovor patril.
Arénovitý scénický priestor vymedzovala jednoduchá kovová konštrukcia v tvare kocky. Tvorila priestor autistovho bytu. Zároveň symbolizovala harmóniu a poriadok, ktoré boli pre jeho život nevyhnutné. Diváci sedeli v tesnej blízkosti javiskového priestoru, a tak mohol javiskový hrdina rátať nielen gombíky, ktoré vlastnil, ale aj tie na košeliach obecenstva. Nijako inak však na nich neprehováral ani ich neoslovoval. Divák bol priamym pozorovateľom mužovho mikrosveta, no nijako do neho aktívne nemohol zasiahnuť.
Mužovu uhladenosť akcentoval aj kostým – sivý oblek s bledomodrou košeľou. Všetko oblečenie mal rovné a vyžehlené. Pôsobil elegantne, no v kombinácii s bosými nohami bolo zjavné, že ide človeka, ktorý je iný ako ostatní.
Monodráma Krehké, otvárať opatrne patrila medzi najzaujímavejšie, ktoré počas letného semestra vznikli. Nezaujala ma len svojou témou, ale aj takmer dokumentárnym spracovaním. Oceňujem aj herecký výkon Marka Rozkoša, ktorý našiel kľúč k svojej postave cez jednoduché prostriedky a dosiahol tak prirodzenosť.
Všetky tri inscenácie monodrám priniesli tému osamoteného jedinca nepochopeného svojím okolím. Každá ju spracovala inak a zobrazila ju v inej podobe, neraz náročnej aj na herecký prejav. Mladí adepti a adeptka zvládli výzvu stáť na javisku bez partnera na slušnej úrovni. Zo zvolených textov a tém veľa vyťažili. Monodrámy boli pre nich určite dobrou lekciou do budúcej tvorivej hereckej práce.

Od Uverejnené: 15. októbra 2015Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Petra Babulícová

Petra Babulícová absolvovala v roku 2013 Divadelnú fakultu VŠMU v odbore teória a kritika divadelného umenia a v roku 2017 ukončila doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore divadelná dramaturgia. Vo svojej diplomovej práci sa venovala inscenáciám diel A. P. Čechova v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Počas štúdia sa zúčastnila na projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala dramaturgicky aj teoreticky. V dizertačnej práci sa zamerala na činoherné réžie Jozefa Bednárika. Od septembra 2016 pôsobí ako dramaturgička v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top