(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2017/2018

Home/2017/2018

Keď sa jedného dňa zobudil Adolf Hitler v Žiline

Timur Vermes v roku 2012 vydal svoj debutový satirický román Er ist wieder da. Kontroverzným námetom i literárnou kvalitou si jeho prvotina získala svetový úspech a rýchlo sa stala bestsellerom. Kniha bola preložená do viac ako 20 jazykov a stala sa predlohou pre ďalšie umelecké spracovania. Jednou z najznámejších je rovnomenná filmová adaptácia režiséra Davida Wnendta z roku 2015. V samotnom Nemecku vzniklo niekoľko divadelných dramatizácii a v minulom roku tiež v českom Divadle na Jezerce. Slovenský preklad s titulom A je tu zas vyšiel v roku 2014 a jeho divadelnú adaptáciu v roku 2018 uviedlo Mestské divadlo v Žiline.

Biela klasika v podaní Malakhova

Záver sezóny 2017/2018 v Balete štátneho divadla v Košiciach patril bielej klasike, súbor uviedol novú inscenáciu Labutieho jazera Piotra Iljiča Čajkovského. Dielo ponúkli divákom v dokonale tradičnom podaní, ktoré si svoju popularitu udržuje už takmer 150 rokov. Máloktorý divadelný titul si diváci stále znova a znova žiadajú v takmer nezmenenej podobe; biele tutu labutí, mávanie krídlami, pas de trois, pas de quatre, pas de deux, fouette, biela Odília a čierna Odeta, elegantný princ Siegfried, démonický Rotbart – nič z toho nestratilo na príťažlivosti a Labutie jazero je priam synonymom slova balet. Nemalú zásluhu na popularite titulu má však Čajkovského hudba, symfonicky prekomponovaná, dokonale dramatická, plná emócií a napriek tomu schopná uplatniť všetky potrebné tanečné konvencie.

Sládkova interpretácia skrátených dejín Československa

Pantomimicko-vizuálnu scénickú báseň, ako inscenátori charakterizovali Dubčekovu jar, nehrávajú často. Ojedinelosť tohto titulu v repertoári Štátnej opery v Banskej Bystrici tkvie najmä v tom, že na javisku vystupuje osemdesiatročný jubilant Milan Sládek. Inscenácia je príspevkom divadla, ale najmä majstra Sládka (ako sme ho volali začiatkom 90. rokov), k 50. výročiu česko-slovenskej jari roku 1968, ktorá sa skončila okupáciou Československa a ktorá je spojená s menom Alexandra Dubčeka.

Hranice dospelosti prvej generácie

Režisérska dvojica Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík vytvorila v rámci svojej platformy Uhol_92 s mladým kolektívom tvorcov (väčšinou absolventmi a študentmi VŠMU v Bratislave) kolektívnu autorskú výpoveď v inscenácii Hranice_92 ako osobitý príklad spoločnej generačnej reflexie súčasných mladých ľudí (t. j. generácie narodenej na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, označujúcej sa ako „Generácia Y“). Podujali sa vypovedať o svojej generácii, ktorá sa ocitla na zvláštnej životnej križovatke a s otvorenou mysľou, ambíciami, vlastnými predsavzatiami sa bezprostredne po dokončení svojich vysokoškolských štúdií krehko pustila do plnenia očakávaných životných výziev. Autorka poukázala vo svojej koncepcii tiež na to, že v súčasnosti má našťastie mladý človek veľa možností. Záleží čiastočne len na ňom, aby si správne vybral, ako naložiť so životom, ktorý má pred sebou.

Esencia súčasnosti ako MEMENTO

Súčasná téma, ktorá indikuje zžieravé problémy doby, je odjakživa čímsi, čo vyživuje životaschopnosť divadla, ktorého podstatou je živé prepojenie javiska a hľadiska. Dych súčasnosti aj jeho rytmus, ako rytmus srdca živého organizmu, robí z divadla platformu pre vyjadrenie dneška a predovšetkým pre predostretie a zreteľné artikulovanie najzávažnejších problémov doby, hoci v šate, čo pristane viac klaunom než tragédom.

Spomienky zrodené z bolesti

Dôležitou súčasťou dramaturgie banskobystrického Divadla Štúdio tanca je spolupráca s významnými a zaujímavými choreografmi a choreografkami, ktorí často pôsobia mimo Slovenska. V mnohých prípadoch išlo práve u hosťujúcich tvorcov o rôznorodé postupy, ktoré posunuli súbor k iným témam i tvorivým nápadom. V súbore sa vystriedalo viacero kmeňových alebo externých tanečníkov, pre ktorých to bol začiatok ich tvorivej kariéry – Stanislava Vlčeková, Tomáš Nepšinský, Lucia Kašiarová, Daniel Raček, Renáta Bubniaková, Milan Herich, Peter Jaško či Milan Tomášik. Jeden z nich, slovenský choreograf a tanečník Peter Mika spolupracoval v jubilejnej 20. sezóne so súborom na inscenácii Ghost/Prízrak. Po ukončení štúdia na VŠMU v Bratislave tancoval v súbore Torzo v Bratislave a Bruno Genty v Paříži. Pôsobil v rôznych zahraničných súboroch ako S.O.A.P. Dance Theatre Frankfurt či Robert Pool Dance Company v Essene.

Útek z prekliatia zeme

Tvorcovia nezávislého Divadla Pôtoň a Štúdia 12 zavili reportážny román Martina Pollacka Americký cisár do venca súvislejších partitúr, z ktorých sa vyjavovali reálne príbehy migrantov z konca 19. storočia. Z enormného počtu osudov vysťahovalcov sa postupne sústredili na individuálny príbeh Mendela Becka a Rifke Beck, ktorých si autor dramatizácie Michal Ditte zvolil za rámcový (na tomto konkrétnom príklade mohol zároveň vykresliť osud tisícok iných).

Silvestrovská bilancia životných rozhodnutí

Príchod nového roku býva často spájaný s rekapituláciou a s prehodnocovaním našich doterajších existenčných postojov. Ľudia bilancujú vlastné vzťahy či pracovné (ne)úspechy a premýšľajú nad tým, čo by mohli vo svojich životoch vylepšiť. Nový rok je tak vnímaný ako symbol „čistého“ začiatku a podnecuje v nás pocit, že existuje možnosť začať odznova

Inštalácie vnútorných monologických prúdov

Mladý režisér Samuel Chovanec odkryl v inscenácii vlastnej hry Byť mnou byť vami (2017) osobitú tematiku zmeny identity (zámeny jednej osoby druhou, ktorá po smrti preberá jej totožnosť, identitu a pokračuje v kontinuitnej životnej púti na Zemi za ňu). Hra bola ocenená tretím miestom v súťaži Dráma a možnosť realizovať svoj text dostal jej autor vďaka rezidenčnému pobytu v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Mohli by sme uvažovať v prípade tvorcov zreteľne aj o výskume divadla, keďže využili na realizáciu svojej inscenácie i platformu takéhoto rezidenčného pobytu.

Slávne monštrá i Dezorz sa usadili v Bratislavskom bábkovom divadle

Inscenácia Príšerka Charlie je tak výsledkom istých obojstranných kompromisov, čo však nemusí byť na škodu veci. „Dezorzovčina“ sa prejavuje najmä v tom, že nejde o rozprávku pre konkrétnu vekovú skupinu cieľového detského diváka, ale skôr o rodinnú rozprávku, ktorá má zároveň niekoľko možných úrovní čítania a diváckeho zážitku. Najväčší „plezír“ z nej budú mať milovníci starých amerických hororových filmov z tridsiatych rokov minulého storočia (Frankenstein či Múmia s Borisom Karloffom, Dracula s Bélom Lugosim,...) a tiež fanúšikovia bábok Muppets a ich autora Jima Hensona, ktorému je inscenácia venovaná (viď informačné materiály).

Go to Top