(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2014/2015

Home/2014/2015

Aké je byť bábkarom?

„Bábkoherectvo? To sa študuje? A v čom si hral? A kedy ťa už uvidíme v televízii? A čo z teba bude? To ťa uživí? To je pre deti?“ To je len niekoľko z množstva otázok, ktoré študenti Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU, zdá sa, často dostávajú, a ktoré do veľkej miery odrážajú myšlienkové stereotypy, aké spoločnosť (nielen) o tomto druhu umenia stále má. Napríklad presvedčenie, že bábkové divadlo je divadlom pre deti, stále panuje aj medzi kultúrnou a divadla znalou societou, podobne ako klišé o tom, že byť divadelníkom nie je naozajstné povolanie, že je to len akási bohémska zábava, v horšom prípade celodenné povaľačstvo.

Od smrti k narodeniu alebo od neľudského kapitalizmu k radostnému socializmu

Román Spiatočka (Rükverc, 2012) je tretím románom autora, ktorého dramatizáciu uviedlo už aj prestížne maďarské divadlo Katona József Színház z Budapešti (2013). Košické divadlo pripravilo modifikovanú verziu autorskej dramatizácie, ktorá tematicky výraznejšie reflektuje povojnovú históriu socialistického a kapitalistického Česko-Slovenska. V centre stojí večný outsider, košický mešťan pôvodom z južnoslovenskej maďarskej dediny. V jeho osobnom príbehu sa rámcujú a zrkadlia aj širšie osudy nášho štátu, ale najmä Maďarov žijúcich v Košiciach a v južných regiónoch východného Slovenska.

Oslovovať a osloviť nástojčivo súčasníka

Zabávať sa na vlastných chybách a pokleskoch je vraj oslobodzujúce. Sebairónia je bezpochyby znakom nadhľadu a osobnej aj osobnostnej vyspelosti, schopnosti nazrieť na seba a do seba, a naučiť sa, ako sa poučiť z vlastných chýb. Aj o tom všetkom je najnovšia inscenácia Divadla Astorka Korzo ´90 Jama deravá, ktorou sa tím divadla pod vedením hosťujúceho režiséra Michala Vajdičku metódou autorského divadla obracia tvárou v tvár súčasnosti a jej či našim zžieravým a pálčivým problémom.

Polstoročie v dvoch hodinách alebo veselý cintorín minulosti

Stanislav Rakús patrí na slovenskej literárnej scéne určite medzi špičku autorov. Tento rok oslávil svoje životné jubileum, 75 rokov a snáď i tento fakt zohral rolu pri dramaturgickom výbere jeho piatich poviedok – noviel a ich následnej dramatizácii. Rakúsovo literárnovedné zázemie, intelektuálna náročnosť textov a sofistikovaná intertextualita s prihliadnutím na naratívnosť a autobiografický kontext predznamenávajú, že jeho prozaické texty budú len ťažko dramatizovateľné a potencionálny dramatizátor nebude mať jednoduchý kľúč k úprave týchto textov do dramatickej podoby.

Zlaté prekvapenie

Pod tajomným názvom Kindervajco uvádzajú v Prešovskom národnom divadle hru jednej z jeho spoluzakladateliek, dramaturgičky a dramatičky Michaely Zakuťanskej. M. Zakuťanská (1987) je na Slovensku už etablovaná dramatička, ktorá svojimi textami rada provokuje a posúva pomyselné hranice tém domácich autorov spracovaných na našich javiskách neustále o krok ďalej. Do širokého spektra jej autorského záujmu sa tentoraz dostala téma devalvácie hodnôt mladých ľudí a ich neustála potreba ľudskej blízkosti a lásky v akejkoľvek podobe.

Jakub a jeho sen

Spišské divadlo sa neustále venuje aj mladšiemu divákovi a prináša mu nové a nové rozprávkové inscenácie. Pri tejto príležitosti sa snaží dať vždy priestor aj novým tvorcom či hercom. Inak to nie je ani v prípade poslednej rozprávky Jakub s veľkými ušami. Divadlo opäť prichýlilo režisérku Danu Turanskú, ktorá so sebou priniesla viacero nových tvárí. Ján Milčák je známy autor detských rozhlasových i prozaických diel. Jeho dielo je poznačené žánrom imaginatívnej rozprávky. Svet jeho postáv je postavený na mystifikácii, v ktorej sa realita prelína so snom či predstavou. Prozaický text Jakub s veľkými ušami, po ktorom siahla režisérka Turanská, vychádza z rozhlasovej hry Vrana Florenťanka.

Pipi Dlhá Pančucha, osvedčený titul

Inscenácia sa vtipne začína v rozsvietenom hľadisku hádkou medzi zdanlivou nespratnou diváčkou (Pipi) a uvádzačkou, ktorá nechce strpieť kolieskové korčule dievčaťa (a ani koňa, ktorého si musela odložiť v šatni). Veľmi rýchlo, skratkovito sa diváci naladia na atmosféru príbehu o svojráznom zvedavom dievčati, ktoré obýva tajuplnú vilu Vilôčku, jej kamarátoch Tomim a Anike a nechápavých dospelých. (Úvod nezmyselne spomaľuje rozprávanie Tomiho o Malom princovi a slonovi nakreslenom v bruchu hada. Je rozvláčne, bez nadväznosti na ďalší dej. Pôsobí ako nevydarená reklama na premiéru novej sezóny.)

Malý princ na ceste za priateľstvom

Pred mladou adeptkou divadelnej réžie Janou Ovšonkovou, ktorá je aj autorkou dramatizácie, stála z tohto dôvodu neľahká úloha. Za nosnú tému si zvolila hľadanie priateľstva a túžbu po ňom. Na základe toho vystavala príbeh Malého princa, ktorý nielen objavuje rôzne svety a bytosti, ale najmä hľadá niekoho blízkeho, kto by mu v šírom vesmíre aspoň čiastočne nahradil milovanú ružu.

Tri monodramatické odtiene samoty

Každý študent prvého magisterského ročníka herectva na Akadémii umení pripravuje svoju vlastnú monodrámu. Celý proces i spôsob realizácie je ponechaný na samotnom hercovi. Takisto aj výber textu tvorivého tímu. Pedagógovia sa snažia do projektov zasahovať čo najmenej a byť pre tvorcov iba poradným hlasom. Mladí adepti herectva majú možnosť vyskúšať si, aké je to byť na javisku sám bez hereckého partnera, s ktorým by sa mohol viesť plnohodnotný dialóg. Sú tak odkázaní sami na seba a svoje schopnosti pracovať v scénickom priestore.

Go to Top