Divadlo | Ticho a spol., Bratislava |
---|---|
Inscenácia | Kolektív: Pustý ostrov...? (Divadelný zážitok o tom, ako sme sa dostali k divadlu) |
Premiéra | 1. decembra 2012 |
Divadelná sezóna | 2012/2013 |
Výtvarná spolupráca: DDS Prima
Hudba: Jakub Janoušek a Miloš Janoušek
Psychologická podpora: Jana Račková
Réžia: Viki Janoušková
Účinkujú:
Klienti a pedagógovia Domova sociálnych služieb Prima Bratislava, Patrícia Jariabková-Garajová a Dáša Rúfusová
Premiéra: Občianske združenie a divadelné zoskupenie Stopy snov v spolupráci s divadlom TICHO a spol., 1. 12. 2012 v Staromestskom klube 10 x 10, Centrum divadla, literatúry a vzdelávania, Školská ul. 14, Bratislava
Ticho a spol., ktoré sa zameriava na divadlo, folk, blues, literatúru a iné formy kultúrno-umeleckej činnosti, od svojho vzniku neustále rozširuje všetky svoje aktivity. Nie je tomu inak ani v prípade divadla. Okrem tradičných aktivít – ako vlastná divadelná produkcia a hosťovanie rôznych divadiel v priestoroch na Školskej – tu od októbra 2012 pôsobí napríklad už aj mím Juraj Benčík, ktorý sa začiatkom roka vrátil z pôsobenia vo svetoznámom Cirque du Soleil. Založil týchto priestoroch prvú súkromnú školu pohybového divadla Kaukliar a vedie v nej svojich prvých žiakov. Predovšetkým vďaka svojmu divadelnému zameraniu a vysokému humánnemu cíteniu ústredná „postava“ Ticha a spol. – Viki Janoušková – otvorila jeho priestor ďalšej stabilnej divadelnej scéne komunitného charakteru v Bratislave: občianskemu združeniu a divadelnému zoskupeniu Stopy snov. Tvorbu tohto zoskupenia odštartoval projekt Pustý ostrov…?, ktorý je treťou spoločnou inscenáciou Domova sociálnych služieb Prima a Patrície Jariabkovej-Garajovej, Dáše Rúfusovej a Viki Janouškovej (a iných). Po Divadle bez domova s režisérom Patrikom Krebsom, Divadle Zrakáč s režisérom Jozefom Pražmárim atď. tak vznikla v Bratislave ďalšia skupina divadelných profesionálov, ktorý sa rozhodli systematicky pracovať s prostriedkami divadla v liečebnej a rehabilitačnej situácii.
Príbehy, ktoré vďaka Tichu a spol. a DDS Prima vznikajú, sú plné pochopenia, hľadania spoločnej výpovede a predovšetkým nachádzania partnerstva. Či už divadelného, alebo osobného. Nie je tomu inak ani v Pustom ostrove.
Základnou témou tohto zatiaľ posledného projektu je hľadanie odpovedí na otázku, ako sa klienti Primy dostali k divadlu. Je však rozpracovaná širšie – prelína sa s ich vyjadreniami o tom, čo im doteraz divadelná činnosť dala, ako sa v nej cítia, o čom v súvislosti s divadlom premýšľajú atď. Inscenačný rámec základnej látky je vystavaný klasicky teatroterapeuticky – vychádza z trpezlivého „hrania“ sa prostriedkami tvorivej dramatiky na rôzne témy. Ich základom je ale taktiež požiadavka samostatnosti vytvárania a zaznamenávania všetkých nápadov, námetov a „pocitov“ klientov, čo prinieslo už konkrétne inscenačné ovocie. V javiskovej inscenačnej interpretácii sú herci Primy sebavedomejší a predovšetkým sú si vedomí dôležitosti vlastných vyjadrení prostriedkami divadla. Zámerom profesionálok – Janouškovej, Jariabkovej-Garajovej a Rúfusovej – je ale hlavne snaha nájsť kľúč k divadelným vrátkam v každom hercovi/klientovi, teda podnietenie rozvoja ich prirodzených hereckých, pohybových a iných schopností. Výslednému tvaru inscenácie predchádzalo sústredenie hercov Primy a ostatných spolutvorcov inscenácie mimo Bratislavy, čo sa taktiež odrazilo na kvalite ich javiskového prejavu. V inscenácii sa oproti predchádzajúcim projektom pohybujú voľnejšie, sústredenejšie, pokojnejšie, u mnohých badať veľký nárast kreativity a schopnosti jasne naformulovať a vyjadriť svoje myšlienky i pocity. Či už išlo o vyjadrovanie prostredníctvom tanca, pohybu, replík…
Základom scénografického riešenia bola prázdna javisková podlaha so „studňou“ vo štvorcovom tvare, ktorá bola potiahnutá drôteným pletivom a umiestnená vľavo v hracom priestore. Jej súčasťou bol aj interaktívne vytváraný scénický priestor, ktorí si herci/klienti vytvárali sami, a to kreslením kruhov v celom hracom priestore. Kruhy predstavovali ich „pusté“ ostrovy, do ktorých však keď vstúpili, „zrazu“ začali byť plné života. Herci v nich interpretovali svoje osobné výpovede na zvolenú tému. V prípade písomných prejavov či už vo forme „básní“, esejí, záznamu pocitov atď., ich hlas odznieval z playbacku.
Veľmi silnou časťou inscenácie bol tanec jednej z klientok Primy – herečky na vozíku…
Metaforickou rovinou scénografie, ktorú herci Primy veľmi dobre zvládli, bola práca s kamienkami a kameňmi. Obdobne ako predchádzajúca rovina bola zrealizovaná interaktívne. Na začiatku inscenácie si diváci z misky pri dverách mohli zobrať ľubovoľný malý kamienok, ktorý im už zostal. Herci Primy ich však mali väčšie – zavesené na šnúrkach na svojich hrdlách, na ktorých boli uchytené formou tradičnej drotárskej techniky (vytvorením drôteného obalu/vrecúška). Počas celej inscenácie ich nosili s veľkou láskou a starostlivosťou a s veľkou láskou nám cez ne rozprávali o svojom vzťahu k divadlu. V jednej časti nám však dovolili priamo sa ich dotknúť, pohladkať ich a aj poťažkať. A o svoje „trápenie“ sa vzájomne taktiež podelili aj symbolicky – ich dočasným položením na „svetelnú“ studňu.
Kostýmovanie všetkých účinkujúcich bolo jednoduché, vychádzalo z ich civilných odevov – základ tvorili tričká, rifle atď. Výnimkou boli „rozprávačky“, ktoré boli štylizované – odeté v jednoduchom čiernom nohavicovom pohodlnom odeve.
Scénická hudba vznikla v autorstve ďalších členov rodiny V. Janouškovej – z pera syna Jakuba Janouška a jej manžela Miloša Janouška. Ich hudba k piesňam výrazovo o motivicky podporovala konanie hercov Primy a bola funkčným atmosférotvorným prostriedkom.
Zaujímavým prostriedkom aj v tomto projekte bol spôsob zapojenia pedagógov Primy do celého diania. Nemali v ňom síce až taký výrazný podiel ako v predchádzajúcich projektoch, avšak aj v tomto prípade nenápadným, výrazovo presným prejavom, ktorý ladil s prejavom hercov Primy, ich opätovne harmonicky dopĺňali.
Paťa Jariabková-Garajová a Dáša Rúfusová tiež – ako v oboch predchádzajúcich projektoch – na javisku priamo účinkovali ako „rozprávačky“ deja, avšak vždy v iných podobách. V tomto projekte sa sústredili viac na organizáciu diania i posúvanie deja príbehu formou pohybových kreácií, dominantné bolo ešte ich vedenie príbehu spevom, menej bolo slovného vyjadrovania. Novým rozprávačským prostriedkom bolo vytváranie „tieňa“ hercom Primy pohybom a tancom. Táto symbolická línia príbehu síce nebola dôsledne domyslená a vedená celou inscenáciou, vytvárala však opäť veľmi silný emocionálny podnet a viedla z zamýšľaniu sa nad formami našej pomoci klientom v odbornými či inými handicapmi.
Všetci účastníci projektu nám teda aj v symbolickej rovine rozprávali, hrali, tancovali či spievali o tom, že pusté ostrovy nie sú, pretože sa vždy nájde niekto, kto k nim/nám pristúpi a začne v nich/nás podporovať to, čo kameň nie je…
Kladom inscenácie je aj kultivované prepojenie autobiografickej roviny inscenácie, ktorá má prevažne paradivadelný charakter, s tradičnou divadelne vedenou rovinou.
Práca v divadlách typu tohto je vždy veľmi obťažná. Ako dokazuje život toho najstaršieho – prvého komunitného profesionálneho divadla u nás – Divadla z Pasáže v Banskej Bystrici, nielen z hľadiska hľadania optimálnych výrazových prostriedkov, ktoré by podporili osobnosti klientov, ale aj z hľadiska spoločenského. Nie vždy sú týmto typom divadiel naklonení naši „financmajstri“…
Dagmar Inštitorisová
publikované online 31. 12. 2012
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.