Čo pokazilo Kazimíra a Karolínu?

Réžia: Katarína Lesayová
Dramaturgia: Zuzana Liptáková
Scéna: Ivana Pečarková
Kostýmy: Katarína Žgančíková
Hudba: Juraj Bielik
Hrajú: Gabriela Marcinková/ Adela Mojžišová, Roman Poláčik, Soňa Hatalová, Viktor Szabó, Erika Havasiová / Zuzana Marušincová, Michal Rosík, Daniel Ratimorský, Tomáš Kostelník, Martin Sandtner
Premiéra: 15. a 16. marca 2010, Malá scéna VŠMU, Bratislava
Inscenácie hier Ödöna von Horvátha na Slovensku by sme vedeli zrátať snáď na prstoch jednej ruky. Neveľká tradícia obsahuje staršie inscenácie hier Kazimír a Karolína a Historky z Viedenského lesa inscenované v Divadle Astorka Korzo ´90. Novšia tradícia zas inscenáciu hry Viera, láska, nádej inscenovanú v Divadle Jonáša Záborského a opäť Kazimíra a Karolínu v Mestskom divadle Žilina. Doterajšiu presilu Kazimíra a Karolíny posilňuje aj najnovšia študentská inscenácia tejto hry uvedená na Malej scéne VŠMU v réžii Kataríny Lesayovej.
Nie je prekvapením, že práve hra Kazimír a Karolína je medzi tvorcami tak obľúbená. Na prvý pohľad naivný príbeh v sebe skrýva široké možnosti zložitých, až archetypálnych vzťahov, rôzne roviny mužsko-ženských vzťahov, ako aj vzťahov medziľudských vo všeobecnosti. To všetko je zasadené do prostredia jarmočnej atmosféry, lietajúcich vzducholodí a kolotočov, ktoré je pre inscenátorov nepochybne veľmi inšpirujúce a podnetné. Kvality hry sú teda viac ako zjavné. Na druhej strane však práve spomínané kvality textu so sebou prinášajú mnohé, nie celkom zjavné, úskalia, ktoré sa prejavia až v hotovom inscenovanom diele.
Je veľmi sympatickou snahou dramaturgičky Zuzany Liptákovej a režisérky Kataríny Lesayovej, že si vybrali práve túto hru. Pustili sa tak do odvážneho boja inscenovania textu, ktorý sa nezaobíde bez dômyselnej režijno-dramaturgickej koncepcie, využitia patričnej štylizácie a veľmi dôslednej práce s hercami. Žiaľ, hneď v úvode recenzie treba konštatovať, že študentkám sa nepodarilo naplniť potrebné kritériá v plnom rozsahu. Príčinu však nemožno hľadať v nekompetentnosti a nedostatku tvorivého potenciálu oboch kľúčových tvorkýň, pretože inscenácia ponúkala celkom zaujímavú štylizáciu postavenú na naivnej a živelnej hravosti, s ktorou by možno skúsenejší tvorcovia a tvorkyne mohli inscenáciu presvedčivo vybudovať. V prípade študentskej inscenácie však snahy oboch tvorkýň narazili na silnejšieho partnera, ktorým text Kazimír a Karolína určite je. Možno primálo skúseností napokon režisérku, dramaturgičku, ale najmä hercov priviedli na scestie naivnej moralizácie, povrchného vykresľovania vzťahov a veľmi vážne obmedzila poetickosť, ktorú text samotný ponúka.
Už pri vstupe do hľadiska divákom robia spoločnosť výrazne a štylizovane nalíčení herci a herečky opierajúci sa o stĺpy lemujúce hľadisko Malej scény. Na javisko mechanicky prináša a odnáša rôzne haraburdie muž v spodnej bielizni. Popri svojej činnosti mechanicky odrieka poetický text o samovražde. Onen muž, ktorý je počas celého trvania inscenácie na bočnej strane javiska, sa v priebehu deja oblečie do ženských šiat a nalíči sa. Stane sa tak z neho Transvestita a zároveň cirkusový vyvolávač. Jeho neustála prítomnosť na javisku, rovnako ako jeho mužsko-ženská prevrátenosť a úvodné reči o smrti, zostali nevypovedané a treba konštatovať, že v skutočnosti pôsobili iritujúco. Popri drobných úpravách ako skrátenie textu, eliminácie epizodických postáv či obrátenia dialógov dvoch postáv, ktoré slúžili pre dobro inscenácie, si však dramaturgička Zuzana Liptáková trúfla ešte na jednu radikálnu a nie veľmi šťastnú „operáciu“. Dúfam, že k spojeniu dvoch postáv – Márie a Ely – do jednej Márie-Magdalény ju viedli len technické a personálne dôvody. A hoci by tento prípad mohol byť poľahčujúcou okolnosťou, ani tak nie je ospravedlnením za veľmi nešťastný a necitlivý zásah do vnútornej logiky textu. Tak, ako má každá z postáv hry svoj protiklad, prevrátenú paralelu vlastného ja, tak aj dvojica Ela a Mária tvoria spolu celok dvoch protikladných, no zároveň dopĺňajúcich sa energií. Mária-Magdaléna musí spojením dialógov dvoch dramatických osôb zlúčiť dravosť i cudnosť, zvádzanie i hanblivosť a je tak nevydareným schizofrenickým hybridom, ktorý je pre diváka vo svojej podstate smiešny, ale celkom absentuje logika významu jeho existencie na javisku.
Režisérka a dramaturgička sa celkovo snažili na väčšiu časť príbehu hľadieť prostredníctvom humoru a nadľahčenia. V ich koncepcii sú všetky postavy skôr postavičkami, komickými figúrkami nelíšiacimi sa od cirkusového panoptika, ktoré ich má zabaviť. Možno aj preto ľudí – hračky prírody, predstavujú herci bez výraznejšej kostýmovej premeny. Režisérka Katarína Lesayová využila nemálo energie na to, aby dokázala prostredníctvom mizanscén a vzájomných vzťahov postáv vybudovať páve pocit akéhosi nadľahčenia či možno detskej hry. Herci preliezajú cez rebrík, ako rekvizita tu funguje autíčko, vzájomne manipulujú jeden druhým ako pri hre detí a využívajú celý priestor, ktorý divadlo ponúka. To všetko sa síce deje s obdivuhodnou energiou, ktorú treba vyzdvihnúť, zároveň však nemá šancu zakryť zásadné a kľúčové otázky. Prečo si režisérka zvolila práve túto štylizáciu pre hru riešiacu mužsko-ženské či partnerské vzťahy? Čo konkrétne ňou chcela vyjadriť? Tieto otázky by samozrejme nebolo nutné položiť za predpokladu, žeby na ne inscenácia dávala odpovede. Žiaľ, nestalo sa tak. Divák si môže len hmlisto domýšľať, či je úlohou inscenácie parodizovať partnerské vzťahy, ukazovať na ich chorobnú bizarnosť alebo sa „len tak zahrať“ na motívy Kazimíra a Karolíny.
Nejednoznačná koncepcia sa pochopiteľne musela odraziť aj na výkonoch, ktoré podávali herci a herečky bez vedenia. Odhliadnuť sa dá od množstva technických nedostatkov, ako sú problémy v artikulácií alebo dokonca vystupujúce chyby reči a vskutku zarážajúce spevácke nedostatky hraničiace s trápením diváka, ktoré sú síce vážne, no pravdepodobne sa systematickou prácou dajú odstrániť. Je však nemožné prehliadnuť alfu a omegu zlyhávania hereckých výkonov, teda neschopnosť uchopiť postavu ako plnohodnotnú bytosť. Zjednodušene povedané: na prácu s čistou štylizáciou neboli herci technicky dostatočne zdatní a režijno-dramaturgická koncepcia im zobrala možnosť stvárniť postavu tak, aby ju mohli od základov budovať a vytvoriť ju podľa vlastných možností. Asi najviac tým trpeli ženské postavy a ich predstaviteľky. Bolo už naznačené, že išlo o trúfalý pokus dramaturgickej úpravy, ktorá spojila vedno dve odlišné postavy. Predstaviteľka novovytvorenej Márie-Magdalény Erika Havasiová tak mala vskutku problematickú úlohu. Mária-Magdaléna je postava spájajúca dva priepastné protiklady, ktoré sa štylizácia snažila využiť len ako komický prvok. Havasiová tak striedavo hovorila hlbokým, koketným hlasom, striedavo sa prežehnávala a s jačaním utekala pred mužskými pohľadmi. Jej správaniu chýbala logika, čo je však pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy necitlivý dramaturgický zásah, ktorý z nej spravil túto schizofrenickú kuriozitu, ktorá nemá inú možnosť, len byť násilne vtipná.
Naopak pozitívnu a zaujímavú polohu našli inscenátorky pre postavu Erny. Podobne ako jej mužská „polovica“ Franz Merkel, aj ona je kostýmovo líčením priradená k pouličným výtržníkom vyznávajúcich punk a anarchiu. Zdá sa, akoby sa vôbec nebránila násiliu, ktorého sa na nej Franz Merkel dopúšťa. Akoby ho dokonca vyhľadávala, čo dokazuje aj pesnička Bi ma, ktorú Erna s pôžitkom spieva. Táto rovina by bola celkom zaujímavým posunom, ktorý herečka Soňa Hatalová využila vo svoj prospech, no ten akosi nekorešponduje s faktom, že sa Erna po zatknutí Franza Merkla primkne práve ku Kazimírovi, takže vyzerá, akoby len využívala situáciu vo svoj prospech. Alebo to tak v interpretácii tvorkýň naozaj bolo? Áno, táto interpretácia je samozrejme možná, no smeruje k čierno-bielemu videniu. Herečka Soňa Hatalová veľmi dobre využila ponúkané možnosti, rovnako ako predstaviteľ Franza Merkla Viktor Szabó. Ich čierny párik bol zdrojom negatívnej energie, ktorú obaja herci pretavili do svojich agresívnych a zlostných postáv. Istotne však treba upozorniť na rečovú chybu, s ktorou Hatalová zápasí.
Dvojica Kazimír a Karolína v podaní Romana Poláčika a Gabriely Marcinkovej boli jediné „civilné“ postavy bez zvláštnej štylizácie, čomu napovedali aj najbežnejšie kostýmy a takmer žiadne líčenie. Marcinková predstavuje Karolínu, ktorá je vo svojej podstate ešte stále viac dievča ako žena a vo svete vypočítavých vzťahov sa ešte nevie veľmi dobre orientovať. Rada by mala romantickú lásku, zábavný život a príjemný večer. To, že sa jej to nedarí, berie ako nespravodlivosť, proti ktorej detsky vzdoruje. Technicky má Marcinková problém s artikuláciou, nejasnou dikciou a zanikajúcim hlasom. Naopak, Roman Poláčik bol najpresvedčivejším bodom celej inscenácie. Veľmi dobre sa mu podarilo stvárniť mladého rozhnevaného a zraneného muža, večného pesimistu a sklamaného milenca. Poláčik hrá prirodzene a z jeho výkonu je cítiť pochopenie podstaty stvárňovaného hrdinu.
Herecký ansámbel uzatvára trojica bizarných postavičiek, už spomínaný Transvestita v podaní Martina Sandtnera a dvojica starnúcich chlipníkov Raucha Daniela Ratimorského a Speera Tomáša Kostolníka. Figúrky Speera a Raucha boli kostýmovo ladené do krikľavej modrej a zelenej. Ich herecké výkony aj napriek krikľavým farbám kostýmov zanikali v záplave všetkého vyššie menovaného.
Spomenúť treba aj scénografiu Ivany Pečárkovej a celkové riešenie hracieho priestoru. Scénografka pravdepodobne vycítila a rešpektovala ambície režisérky na hravosť a „plastickosť“ priestoru, a tak scénografiu obmedzila predovšetkým na funkčné predmety, akými sú rebríky. Dôležitejšie pre inscenáciu je veľmi efektívne využitie celého hracieho priestoru. Herci hrajú nielen na javisku, ale aj v technickom priestore za ním, na boku javiska, využíva sa rampa aj hľadisko.
Inscenácia Kazimír a Karolína je inscenáciou študentskou, a preto má akési právo na chyby a nedostatky, ktorým sa v procese osvojovania si divadelných postupov nevyhne asi nikto. Verím, že tvorkyne po tejto skúsenosti budú schopné vyhnúť sa im. Určite by si však mali zachovať pozoruhodnú hravosť a ľahkosť, s ktorou pristupujú a k závažným témam.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.