Čin (Čin) hodný hlbokého zamyslenia

Dramatizácia, dramaturgia: Michal Babiak
Scéna, bábky, kostýmy: Roman Anderle
Hudba: Víťazoslav Kubička
Réžia: Dušan Bajin
Osoby a obsadenie:
Čimčara: Juraj Bednarič, Čin-Čin: Miroslava Dudková, Tatko, Čvirik: Róbert Laurinec, Mamka, Lastovička, Kukučka: Margaréta Nosáľová
Premiéra: 7. mája 2010, Bratislavské bábkové divadlo v Bratislave
Písané na základe reprízy 2. júna 2010
Bratislavské bábkové divadlo po dlhšej dobe obsadilo pozíciu dramaturga. Michal Babiak do divadla nastúpil 1. septembra 2008. Dnes uzatvára svoju druhú sezónu v bábkovom divadle. Nemožno však povedať, že by nastalo zlepšenie mizivej situácie BBD, ku ktorej prispievala aj absencia dramaturgickej osobnosti.
Sezónu začali ďalšou miniinscenáciou v cykle škôlkohier – ľahko premiestniteľných komorných inscenácií, ktoré uvádzajú predovšetkým v materských školách. Gašparko s Kubom v Krištáľovom kaštieli je „holdom zosnulému Antonovi Anderlemu, veľkému popularizátorovi slovenského ľudového divadla v medzinárodnom kontexte“. Režisérka Pavlína Musilová pripravila dobrú inscenáciu inšpirovanú kočovnými bábkarmi, za pozornosť stoja najmä marionety a trikové bábky Kristíny Hroznovej.
Po (nevydarenom) pokuse o inscenáciu pre staršieho a dospelého diváka – Figaro – uzatvorilo BBD sezónu inscenáciou Čin-Čin.
Príbeh o bytovej otázke mladých vrabčích manželských párov nie je originálnym výberom. Po košickom a banskobystrickom bábkovom divadle, ktoré rozprávku uviedli v prvej polovici osemdesiatych rokov, ju od roku 1990 na tradične dobrej úrovni hráva Divadlo PIKI. V roku 2002 pribudla do repertoáru Starého divadla v Nitre a roku 2007 ju uviedlo Divadlo Jozefa Gregora Tajovského. Zvolenskú inscenáciu tiež možno zaradiť k problémovým.
Rozprávka je to nepochybne „vďačná“ – titul „na plagát“, na ktorý je jednoduchšie získať diváka. V súvislosti s novým dramaturgom BBD, navyše akademikom a niekdajším dramaturgom Divadla Jána Palárika, sme očakávali výber onakvejšej rozprávky pre deti. V repertoári je „plagátových“ titulov dosť – Soľ nad zlato, O psíčkovi a mačičke, Malá morská víla, Kráska a zviera.
Bez pochýb, aj známy a „neobjavný“ titul môže byť predlohou k vynikajúcej inscenácii. To však určite nie je prípad bratislavskej inscenácie Čin-Čin.
Inscenácia zlyháva vlastne v každej svojej zložke. Počnúc dramaturgicko-interpretačnou. Jednotlivé postavy sú nešpecifikované, nie je úplne jasné, či Čimo je nezbedník, hlupák alebo naivný mladík. Dramatizácia je vratká. Rozprávačské party sú nelogicky rozdelené medzi všetkých hercov, hoci spočiatku ich hovoria len predstavitelia Tatka a Mamky. Nedotiahnutá je i koncepcia zosobňovania dramatických postáv činoherne a bábkami. Prechody medzi spôsobom zobrazenia sú rozpačité. Akoby dramaturgovi Michalovi Babiakovi i režisérovi Dušanovi Bajinovi chýbalo bábkarské videnie divadla. Inscenácia je toporná, zmieta sa medzi zlou činohrou a základnými animátorskými činnosťami.
Nemožno povedať, že inscenácia je v duchu insitného umenia (pre tradične orientované BBD by to mohla byť pri texte Čin-Čin zaujímavá cesta), je skôr naivne popisná a doslovná.
Výprava Romana Anderleho spočíva v paravánoch s látkovými domami a čerešňou. Je viac ilustráciou ako scénografiou. Kostýmy sú v zemitých farbách, tradične poňaté – Mamka v čepci a zástere, Tatko v klobúku. Doslovnosť vrcholí pri kusoch látky našitých na rukávoch predstavujúcich krídla a zobákoch na gumičke, ktoré majú herci nasadené na tvári. Herecké stvárnenie vrabcov sa nesie v podobnom duchu. Mávanie skrčenými rukami akoby krídelkami bábkarom, hercom ktorí by mohli vedieť o iných možnostiach zobrazenia zvieracích postáv nepristane. (Animácia maňušiek je na lepšej úrovni ako činoherné party.) K marazmu, ktorý sa deje na javisku prispievajú i kvázi choreografie, kde herci ukazujú to, o čom práve spievajú.
Členovia BBD nedosahujú ani len svoj štandard. Prevláda deklamačné a patetické herectvo. Najmladší Juraj Bednarič (Čimčara) je, súdiac podľa rolí v BBD, disponovaný herec. V inscenácii Čin-Čin podáva najuspokojivejší výkon. Má výraz a herecké nasadenie. V tejto inscenácii však viac predviesť nemohol. Róbert Laurinec (Tatko, Čvirik) s prirodzene ležérnym prejavom sa nesnažil svoju osobnú komornosť prekročiť, naopak ešte viac sa stíšil – mimiku či prácu s výrazovými prostriedkami reči absolútne eliminoval. Margaréta Nosáľová (Mamka, Lastovička) dokáže byť aj prirodzenejšia (ako tomu je napríklad v inscenácii Gašparko a Kubo v Krištáľovom kaštieli), tu skĺzavala do maznavého prejavu. Miroslava Dudková (Čin-Čin) využíva svoj prirodzene chichotavý, páčivý prejav.
Doslovnú vrabčiu atmosféru dokresľuje aj hudba Víťazoslava Kubičku, v ktorej prevládajú štebotavé flautové motívy. Piesne sú spevácky interpretované neisto a pateticky. Vrcholí to v piesni, kde Čin-Čin spieva o tom, kde len bude nocovať, tak smutno a pateticky, akoby to bola ária z Toscy.
Čin-Čin je inscenácia hodná hlbokého zamyslenia nad umeleckým stavom Bratislavského bábkového divadla.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.