Chrám Matky Božej

Tanečná dráma podľa románu Victora Huga v jednom dejstve, troch obrazoch s prológom a epilógom
Libreto, úprava a réžia: Jozef Dolinský
Hudobná spolupráca: Igor Bulla
Scéna: Zuzana Formánková
Kostýmy: Eva Kleinová
Osoby a obsadenie: Quasimodo (Marián Ďurčo), Esmeralda (Beata Gáalová/Veronika Szaboová), Frollo (Andrej Andrejkovič), Phoebus (Marek Štelár), zbor – pobehlice, vojaci, zlodeji, ľud, dav
Premiéra: 17. apríla 2010, Štátna opera v Banskej Bystrici
Po vlaňajšom Stravinského dvojtitule Vták ohnivák a Petruška, ktorý sa na plagátoch Štátnej opery v Banskej Bystrici neobjavoval v reprízach tak frekventovane, ako sa možno marketingovo očakávalo, zaradilo vedenie opery do dramaturgického plánu novú baletnú premiéru. Slávny román Chrám Matky Božej v Paríži sa stal vhodným námetom pre najrozmanitejšie spracovania a verzie. V minulom storočí vznikla v každom decéniu minimálne jedna filmová adaptácia, nemú éru kinematografie nevynímajúc. Z najslávnejších spomeňme Notre Dame de Paris z päťdesiatych rokov s Ginou Lollobrigidou a Antony Quinnom v hlavných úlohách či The Hunchback of Notre Dame z osemdesiatych rokov s Antony Hopkinsom v úlohe Quasimoda. Aj novšie filmové (USA 1997 so Salmou Hayek), muzikálové, animované (1996, štúdia Walta Disneyho) či tanečné verzie svedčia o popularite témy.
V roku 1965 stáli pri zrode pôvodnej baletnej verzie Notre Dame de Paris dvaja výnimoční Francúzi: autor choreografie a skvelý tanečník Roland Petit (v svetovej premiére tancoval Quasimoda) a skladateľ Maurice Jarre, dovtedy (iba) úspešný a populárny autor filmovej hudby. Hudba bola často jedinou identifikáciou baletného diela či už v romantickom balete (Čajkovskij, Delibes), alebo aj v súčasnom (Prokofjev). Balet Notre Dame je dokladom nielen vzájomnej umeleckej kvality výnimočných umelcov, ale aj ich komerčnej prezieravosti. Ostatná premiéra v parížskej opere (1996) v Petitovej choreografii s primabalerínou Isabelle Guérin a Nicolasom Le Riche v úlohe Quasimoda nanovo fascinovala publikum. Úspech dekorovali aj scénografi, kde v kostýmoch premiéroval novú pracovnú destináciu aj slávny Yves Saint Laurent.
Do banskobystrickej premiéry 17. apríla 2010 žiadna top umelecká osobnosť nezavítala. Z vlastných síl, niekoľkých tancujúcich a realizačných hostí a s podstatnými zásahmi do pôvodného diela sa v ambicióznej dielni Jozefa Dolinského zrodila vlastná, na telo súboru ušitá choreografia a réžia. Autor sa zjavne inšpiroval parížskou inscenáciou, pochopiteľne s radikálne limitovanými tanečnými výkonmi a javiskovými možnosťami. Spoločným menovateľom slovenskej premiéry bola komornosť v realizácii aj prevedení. Dolinský, vedomý si aj „nepríjemnej“ časovej náročnosti diela, nemilosrdne skrátil pôvodných deväťdesiat minút do jednodejstvovej hodinovej verzie, ktorá bohato stačila na kvalitné aj menej kvalitné výkony a dostatočne zaujala diváka.
Banskobystrickej inscenácii dominuje scénické riešenie. V scénografickej kompaktnosti, s nie jednoduchým svetelným dizajnom (profesionálne skvele zabezpečila umelecko-technická prevádzka divadla), spôsobila Zuzana Formánková úvodný príjemný optický šok. Na horizonte stabilne nainštalovala siluetu rozety západného priečelia vstupného portálu chrámu Notre Dame. Prúdením svetla menila rozeta farebnosť a symbolickými filtrami evokovala spektrum od lanvinovskej studenej modrej až po (nielen) eroticky iritujúcu červenú. Reálnou rekvizitou bol centrálne umiestnený gotický lomený oblúk vo funkcii vstupného portálu a zvonice vo vertikálnej javiskovej línii. Efektné svietenie dodávalo inscenácii nielen rozprávkovo-romantizujúci prvok, ale vytváralo aj atmosféru priestoru zadnej projekcie v „tieňových“ odchodoch tanečníkov zo scény.
Okrem kvarteta kostýmovo štylizovaných hlavných predstaviteľov („quasi“ bezdomovský Quasimodo, tradične cigánska Esmeralda, čierno saténový Frollo, cínovo šedý Phoebus) boli kostýmy Evy Kleinovej rozhodne viac súčasné než stredoveko historizujúce. Farebné, strihovo strohé a voľné línie šiat ženskej zborovej tanečnej zložky nápadne pripomínali saint-laurenovskú karnevalovú pestrosť. Kvantitatívne posilnená interná mužská časť tanečného zboru mala viac kostýmových riešení. Dokonca hosťujúci členovia tanečne „vyčnievajúcej“ skupiny Stred krátkodobo implantovali inscenácii iba rozmer súčasnosti. Ich „brejkový“ vstup bol síce oživujúci a „nadštandardný“ (v rámci inscenácie skôr neštandardný!), ale „okatý“ tanečný výkon až príliš kontrastoval, pôsobil umelo, nesúrodo a exhibične samoúčelne. Na chvíľu deklasoval snaživú intenzitu umeleckého potenciálu domáceho tanečného súboru.
Režisér Jozef Dolinský postavil pre posilnený súbor vlastnú choreografickú verziu. Principiálne vychádzala z petitovskej so striedajúcimi (pôvodne veľkými) sólovými výstupmi a s (pôvodne veľkými) ritornelovými dejotvornými zborovými úsekmi. Personálna dimenzia domáceho súboru skomornila a zminimalizovala Dolinského inscenačnú optiku. Jeho korektný a reálny choreografický odhad bol selekciou klasických baletných prvkov (výborná Esmeralda) v kombinácii s novodobými tanečnými a charakterovými možnosťami. Hudobne a rytmicky pregnantné zborové tanečné čísla až príliš zviditeľňovali nedostatok kolektívneho synchrónneho tanečného efektu. Defektne pôsobilo aj predčasné „vypadávanie z rolí“ v záverečných oblúkoch a príliš „scivilnené“ odchody z javiska. Výsledný tvar bol nevyhnutnou symbiózou možného a nemožného, klasického a súčasného, s opodstatneným hľadaním a nachádzaním tanečného kompromisu. Pri otvorenej scéne a prekrytom orchestrisku (hudba na rozdiel od Stravinského znie tentoraz našťastie z nahrávky!) začína prológ pútavým zvukom zvonov a nástupom Quasimoda z hľadiska v svetelnom hľadáku. Javisko zaplní pohyb zboru s variantmi rýchlych drobných krokov, v kombinácii s hranatými a trhanými pohybmi rúk, s pevným ramenom a voľným predlaktím. Tieto prvky sú zároveň aj charakteristickým znakom Quasimoda. S rehotom a výkrikmi dav intronizuje kráľa bláznov. Prvé sólo Quasimoda aj celá postava je fyzickou deformáciou so stabilne vychýlenou osou vertikály ľudského tela, s obmedzeným videním, s extrémne využívanými rukami v predklone v pravoľavom mechanickom pohybe (imitácia pohybov zvonov), s využívaním tempických zmien hudby a neprirodzeného (zviera pripomínajúceho) poskakovania. Výnimkou sú iba jeho výstupy a duetá s Esmeraldou. Organová hudba je leitmotívom vstupu Frolla. V studenom svetelnom dizajne pôsobil ako novodobá postava čiernej mágie. Pod jeho „tancujúcimi rukami“ sa odohrávali zborové davové tanečné výstupy, voľné tanečné meditácie veriacich aj so záverečnými pokľakmi a ľahom na chrámovú dlažbu. V striedaní sóla a zboru nastupuje na scénu s tamburínou Esmeralda. Ponad hlavy kľačiaceho zboru sa s technicky dokonale ovládaným telom tanečnice preplieta s arabeskami, skokmi, točkami a bielmannovskými piruetami do centra diania, kde sa stáva kľúčovou a obdivovanou personou. V klasickom adagiu žensky krehko manipuluje najmä s mužským davom. Záver v allegre ukončuje Quasimodo, ktorý jej vytrhne tamburínu z rúk. Kompozične zaujímavým obrazom je scéna v podsvetí s pas de deux Esmeraldy a Quasimoda, kde sa nenávisť a strach menia na zvláštny prejav náklonnosti a lásky s nosenými figúrami, pózami a attitudami. Monotónnosť hudby s ravelovskou rytmikou dáva do pohybu ležiacu a plaziacu sa masu, ktorá v záverečnej symbolike vytvorí brániaci val ľudských tiel. Novou zmenou sú vojaci. Nástup z hľadiska vystrieda bojový tanec v kruhu na javisku a s pokrčenými kolenami imituje obraz „kŕčovitých“ a hompáľajúcich sa rúk deformovaného Quasimoda. Výraznou zmenou sú už avizovaní zlodeji „brejkáči“, ktorí s červenovlasými „radodajkami“ pripravia ľúbostné dueto Esmeraldy a Phoebusa. Efekt červeného svietenia dotvára erotickú atmosféru s vyzliekaním. V studenom farebnom kuželi stojí mimo hlavnej ľúbostnej „udalosti“ Frollo. Jeho individuálne tanečné prejavy evidentne nezvládnuteľného erotického „chtíču“ a túžby, striedajú milostné prejavy Esmeraldy a Phoebusa. Vrcholná scéna končí tragicky. Nôž v Esmeraldiných rukách je dôvodom pre davové šialenstvo. Quasimodo s hompáľajúcim sa telom na lane zvona a s obrovským zvukovým aj svetelným efektom signalizuje víťazstvo. Gotický oblúk zvonice sa zatvára, ale nebráni rozvášnenému davu, aby svoje opovrhnutie dával naďalej najavo. Sólový tanec Esmeraldy so slučkou „srdca zvona“ sa zmení druhýkrát na láskyplné dueto, ktoré preruší Frollo. Niekoľkominútové svetelné aj tanečné prudké prelínanie Esmeraldy, Frolla a Quasimoda končí samotou Quasimoda. Nový vstup Frolla s Esmeraldou burcuje bojovnosť davu. Dostane Esmeraldu podhodenú ako korisť. Prichádzajúci Quasimodo v tanečnom afekte nemilosrdne ukončuje Frollov život. Do záverečnej tmy sa otvorí priestor prepadliska a v bielom opare vystupuje na javisko akýsi „duch dobra“, aby mohli v závere zaznieť už iba zvony radosti a definitívneho víťazstva.
Vrátim sa na začiatok. Oproti Stravinskému je Jarré malým víťazstvom malého služobného baletu Štátnej opery. Nespochybniteľný Stravinskij bol príliš „komplikovaný“ a hudobný jazyk mohol byť príčinou nielen malej reprízovosti, ale aj interpretačne náročnej „údržby“ ťažkej partitúry. Jarré nie je komplikovaný, „ide“ z výborne namixovanej nahrávky, je skvelý maliar zvukov, báječne cítiaci proporcionalitu melodických sól s dynamizujúcimi a efektnými batériami bicích nástrojov. K dokonalosti baletnej hudby prišiel v spolupráci s nemenej slávnym a stále aktívnym Rolandom Petitom. Hugova skomercionalizovaná predloha im poskytla dostatočný priestor pre kreatívne vypovedaný tanečný názor. Vlastný tanečný názor vytvoril aj Jozef Dolinský. Tanečný príbeh postavil bez ambícií na prepísanie slovenskej tanečnej histórie, ale ambiciózne dokázal zmobilizovať potenciál súboru k akceptovateľným výkonom. Z nich jednoznačné absolutórium patrí technicky aj výrazovo skvele vybavenej hlavnej predstaviteľke Esmeraldy Beate Gáalovej. Ostatní sóloví aj zboroví tanečníci dotvorili pozadie príbehu, ktorý by bez nich nemohol vzniknúť.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.