Celý svet je jeden veľký o..b

Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Hudba: Peci Uherčík
Réžia: Karol Vosátko
Účinkujú: Jaroslav Jerry Szabo, Ivo Ladižinský, Štefan Martinovič, Svetlana Janišová
Premiéra: 13. apríl 2013, divadlo GUnaGU
Inscenácia Sharon Stone let me go v réžii Karola Vosátka priniesla na javisko divadla GUnaGU ďalšiu komédiu, avšak tento raz sa posúva komediálny žáner bližšie k bulvárnej zábave, čo nebývalo pre toto divadlo typické. Na druhej strane je takýto postup príznačný pre mnohé slovenské divadlá, akurát v GUnaGU sa to udialo o niečo transparentnejším spôsobom. Inscenácia nemala ambíciu zavádzať diváka, že pôjde o rafinovanú a kultivovanú divadelnú komédiu. Naopak, od začiatku priznala svoj zámer jednoduchej zábavy pre „prostý ľud“, okorenenej vulgárnym slovníkom a často voči popkultúre a jej životnému štýlu nekorektným humorom.
Podobné prípady zaznamenávame v televízii takmer bežne a na podiv majú u divákov značný úspech napriek nízkemu humoru, ošúchaným vtipom či nie príliš prepracovanému tvaru. Stačí, aby postavy podliehali karikatúre, parodovali sa známe osobnosti, herci boli oblečení do bizarných kostýmov s parochňami, vrcholom zábavy sú muži stvárňujúci ženy či groteskne vyznievajúce modely manželského a rodinného spolužitia. Tento druh zábavy si vyžaduje vymyslieť vďačné komické typy a situácie, ktoré budú ľahko čitateľné a herecky rýchlo zapamätateľné. V divadle sme sa stretávali s podobným princípom pri rôznych silvestrovských programoch, išlo najmä o estrádne vystúpenia či revue. Až v ostatnom čase zaznamenávame na našich javiskách častejší výskyt napr. stand up commedy či čohosi, čo sa chce na tento žáner podobať. Vypestovali sme si akúsi slovenskú verziu, ktorá zvyčajne málokedy u divákov zaúčinkuje bez problémov. Niet divu: je to lacné, pre zájazdy vhodné, no často aj značne primitívne vystúpenie jednotlivcov či dvojíc. Každý azda pozná ten pocit trápnosti a hanby pri zhliadnutí predstavení tohto typu. Hanbíte sa za hercov na javisku, za trápny humor, až sa začnete na tom v pude sebazáchrany smiať, čo má zázračne motivujúci účinok na javiskových aktérov, ktorí pridávajú ďalší a ďalší nevydarený vtip.
Našťastie, v prípade inscenácie Sharon Stone let me go sme sa s podobným extrémom nestretli, aj keď veľké umenie komiky sa taktiež neudialo. V hlavných úlohách sa predstavili štyria herci, z nich dvoch – Iva Ladižinského a Jaroslava Jerryho Szaba – poznáme z rôznych spoločenských akcií ako predstaviteľov stand up commedy. Treba povedať, že na javisku GUnaGU im to išlo o dosť lepšie, azda aj vďaka bohatšiemu a premyslenejšiemu inscenačnému tvaru a spolupráci ich hereckých kolegov Svetlany Janišovej a Štefana Martinoviča. Koniec koncov, naozaj sme neboli konfrontovaní s komédiou či groteskou par excellence, ale zábavou, ktorá znesie uvoľnenejšie kritériá.
Vcelku zaujímavá bola štruktúra inscenácie, ktorá priniesla do konečného tvaru aj to, čo by sme mohli nazvať multižánrovou parafrázou. Inscenátori využili prvky stand up commedy, paródie, grotesky, či akejsi divadelnej glosy a vtipu. Okrem krátkych, na seba nadväzujúcich scénok (ktoré by sa dali vnímať aj ako samostatne ohraničené mini celky) sme mali možnosť vidieť aj pokus o explicitný, adresný, novodobý spoločenský aforizmus. Jednoducho povedané, divadelný výrok či komentár s vtipnou pointou, ťažiaci svoj komický potenciál z kontrapunkticky ladených častí. Podobným spôsobom pracoval aj hudobný výber (Peci Uherčík), ktorý využíval ironizujúci kontrapunkt zobrazovanej témy a známeho hudobného motívu, prináležiacemu inému kontextu. Inscenátori sa tak vlastne odvolávali na orientáciu divákov v notoricky známych televíznych a filmových formátoch či na ich schopnosť vychutnať si známe vtipy.
Inscenácia sa začína výstupom Štefana Martinoviča ako moderátora, ktorý divákom vysvetlí, o čo pôjde, predstaví hlavných účinkujúcich. Jeho kostým pripomína šaša – trojštvrťové červené kárované nohavice, biela košeľa s červenou károvanou mašľou – jasne navádzajú na recesistické ladenie inscenácie.
Dvojica účinkujúcich Ivo Ladižinský a Jaroslav Szabo potom rozohrajú sled na seba nadväzujúcich kratších výstupov či scénok. Funkcia dvojice je komentovať ich vzhľadom na tému inscenácie, ktorou je klamstvo života (v ich slovníku „ojeb“). Dvojica pracuje klasickým spôsobom rozdelenia úloh, odlíšenia postáv. Jeden je tučným smoliarom, ktorý hrá svoj životný príbeh na seba sa nabaľujúcich „ojebov“ (Szabo). Druhý je chudým komentátorom týchto klamstiev a plní aj úlohu akéhosi škodoradostného škriatka, plniaceho želania prvého (Ivo Ladižinský). Takýmto spôsobom sa do deja darí komponovať spomínané ďalšie výstupy a scénky, ktoré hrajú Svetlana Janišová a Štefan Martinovič, stvárňujúci rozličné postavy. Niekedy sa takýmto spôsobom darí posúvať a rozvíjať dej, inokedy ide len o účelovú animáciu. Do deja prirodzene vstupuje ako postava Jakuba aj Szabo, keďže ide vlastne o jeho životný príbeh. Ľahkej orientácii pomáha priestorové scénické riešenie Petra Janků. Javisko je jasne horizontálne členené: v strede je vyvýšené pódium s dvoma červenými umelohmotnými stoličkami ako miesto výjavov z minulého života, pod vyvýšeninou, bližšie k divákom sú na krajoch umiestnené dve červené umelohmotné barové stoličky, na ktorých vedie rozhovory dvojica mužov, vystupujúcich tu a teraz. Práve oni rozohrávajú príbeh tým, že jednotlivé jeho časti naznačia vo vzájomnom dialógu.
Príbeh Jakuba a klamstiev na ňom spáchaných sa začína jeho detstvom. Najprv ho oklamala jeho matka (Jakub v praxi zistil, že Ježiško neexistuje a Vinetou nepapá slivkové gule trikrát do týždňa). Potom ho oklamali v škole, keď mu na hodine o pohlavných orgánoch učiteľ povie, že ten, kto onanuje, oslepne a sex s opačným pohlavím má byť podmienený láskou a túžbou založiť si rodinu. Preto Jakub nevyužije príležitosť užiť si s vlastnou sesternicou, preto sa mu rozpadne vzťah s frajerkou Evou, ktorá si z neho robila stále žarty, lenže on ich bral vážne. Napokon ho Eva podvedie, a to v čase, keď spolu telefonujú, s jeho kamarátom, tanečníkom Rodrigom (ten prišiel na Slovensko za svojou životnou láskou z chatu Zuzanou Ondrískovou). Klamstvo v podobe emocionálne manipulatívnych charitatívnych programov je zobrazené najmä prostredníctvom paródie televízneho programu Modré z neba. V inscenácii je predvedené ako Zelené z rybníka, kde Anetka z Banskej Štiavnice rozpráva svoju životnú tragédiu – rozbila akvárium s rybičkami, ktoré preto zdochli a jej za trest narástli šupiny, rybí chvost a žiabre. Najviac klamstiev však Jakuba postretlo v jeho citovom a vzťahovom živote. Jeho láska k Mirke z erotickej linky sa končí spoznaním, že dievča pracuje aj ako veštica cez telefón. Najkoncíznejšie výstupy predstavuje trojica želaní, ktoré splní Jakubovi postava škriatka. V prvom je jeho manželkou Sharon Stone, nechýba paródia známej scény z Basic Instinct, v druhom Angelika, predvedená v českom dabingu a v treťom bývalá spolužiačka Iveta Kášovská, ktorá ho podvedie na svadobnej ceste na Téryho chate s chatárom, kým jej Jakub zháňa ženské hygienické potreby. Pomedzi to sa odohrávajú krátke výstupy ladené ako sled publicistických oznamov s vtipnou pointou, napr. o ceauşescuovskej diéte, Gándhího celibáte, haitskom diktátorovi, ktorý zbohatne z predaja darovanej ľudskej krvi a pod. Tieto sa odohrávajú ako reprodukovaným hlasom oznamované fakty, ilustrované výstupmi rôzne preoblečených postáv. Príbeh končí nevyhnutnou smrťou hlavného hrdinu, ktorá je poňatá tiež parodicky. Škriatok mu dá na výber, akou smrťou chce zomrieť. Jakub si vyberie tabletky a na otázku, či existuje niečo po smrti, mu škriatok odpovie: „Jasné, a všetci tam nosia modré korčule.“ Jakub zomiera, avšak aj po smrti ostáva oklamaný. Keď si na druhom svete pýta modré korčule, odpoveďou mu je replika: „To je ale kokot!“
Inscenátori ťažili komiku predovšetkým zo slovného, konverzačného, situačného humoru a z preoblečení. Každá postava bola oblečená do kostýmu (Renáta Ormandíková), ktorý ju jasne ako typ definoval, a zároveň boli črty postavy hyperbolizované cez istý detail kostýmu. Herecky sa darilo pristupovať k tvorbe gagu/vtipu ako ku vážne stvárneným faktom. Humor sa doloval zo vzájomného pôsobenia jednotlivých hereckých zložiek, z protichodnosti potenciálne vtipného obsahu a jeho vážneho predvedenia. Herci preukázali cit pre mieru, príliš nekarikovali postavy, nevyužívali herectvo zbytočne prepäté vo výraze (gesto, pohyb, reč). Sklon k tomu má najviac Martinovič, ktorý tento raz veľmi disciplinovane udržiaval voľbu prostriedkov mimo fraškovitého výrazu. V tých častiach, kde sa to žiadalo, využili hyperbolu, ale v intenciách jemného zveličenia typu postavy, ktorú stvárňovali. Hrať komédiu nie je jednoduché. Vyžaduje si to sústredenosť a talent vedieť sprostredkovať humorný obsah. Teda nezvýrazňovať komickosť len prostredníctvom vonkajších znakov, ale vedieť interpretovať komickosť vyvierajúcu aj z obsahov, resp. z jemne naznačených protichodností spomenutého. V prípade inscenácie Sharon Stone let me go sa to hercom a režisérovi poväčšine aj darilo. Najmenšie skúsenosti mal očividne Ladižinský, ktorému chýbala väčšia prirodzenosť v prejave. Inak však možno konštatovať hereckú zladenosť a veľkú schopnosť pohotovo stvárniť rôzne typy postáv. Najmä Janišová je, zdá sa, sľubným reprezentantom vstupu iného typu ženskej komiky do GUnaGU. Umiernená, ale presná i v intonácii, mimike, geste, s citom pre pointu a jemnú nuansu. To je to, čo komičkám divadla GUnaGU v ostatnom čase začalo chýbať a Janišová opäť upozornila na silu inteligentne spracovaného vtipu, humorného obsahu, podaného bez retardujúcich vonkajškových ornamentov.
Táto inscenácia sa netvári na niečo, čím nie je. Ambícia zabávať divákov, ponúknuť typický produkt divadelnej popkultúry sa stala cieľom a inscenátori ho zdarne naplnili. Výhrad by mohlo byť viacero. Nie každý má rovnaký vkus a zmysel pre humor. No ak prijmeme voľbu štruktúry a obsahových jednotiek ako legitímnu voľbu inscenátorov zapáčiť sa mladému publiku, sem-tam primitívnejší/vulgárnejší slovník (no vcelku vzhľadom na poetiku predstavenia opodstatnený) a vsadenie na istotu, máme pred sebou inscenáciu ako mix v dnešnej dobe pomerne účinných stratégií na rozochvenie bránice.
Elena Knopová
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).