Bystrická operná pozvánka pre najmenších

Libreto: Adelheid Wette podľa rozprávky bratov Grimmovcov
Preklad: Pavol Smolík
Hudobné naštudovanie a dirigent: Ján Procházka
Réžia: Pavol Smolík
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Choreografia: Elena Zahoráková
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Účinkujú:
Otec: Zoltán Vongrey (alt. Martin Popovič)
Matka: Oľga Hromadová (alt. Patrícia Solotruková)
Janko: Denisa Hamarová a.h. (alt. Michaela Šebestová a.h.)
Marienka: Emílie Řezáčová a.h. (alt. Katarína Perencseiová)
Ježibaba: Dušan Šimo (alt. Peter Schneider)
Mužíček z rosy / Piesočný mužíček: Michaela Sojčáková (alt. Diana Deáková)

Premiéry 12. a 13.októbra 2012 v Štátnej opere Banská Bystrica, recenzovaná je 2. premiéra

Je viacero ciest, ako zaistiť kontinuitu záujmu o operné umenie. Návštevnícka základňa, na ktorej možno stavať – najmä v mimobratislavských divadlách – síce nie je príliš silná, no o jej „regeneračnej“ schopnosti presviedčajú projekty smerované k detskému divákovi. Jeden z takých sa v októbri podarilo dotiahnuť do konca v banskobystrickej Štátnej opere naštudovaním Humperdinckovej Perníkovej chalúpky.

Niekde treba začať, niekde pokračovať. Opery určené deťom či diela s témami detskému vnímaniu prístupnými, sú optimálnymi východiskami. Panenský divák sa návštevou divadla zoznamuje s novým prostredím, s nepoznaným žánrom. Je ideálne, ak sa to udeje formou rodinnej návštevy opery cez víkendy a v denných termínoch. Organizovaným predstaveniam pre školy predsa len chýba istá „pridaná hodnota“ v pocite, že spoločný zážitok zdieľa dieťa vedno s rodičmi. Ak by sa však edukačný proces skončil vo veku, keď divák vyrastie z rozprávok, vyšiel by nazmar. Potom škoda každého získaného potenciálneho priaznivca opery. Pokračovaním by malo byť uvádzanie bežného repertoáru (v premyslenej dramaturgii) minimálne raz mesačne v po(pred)poludňajších víkendových hodinách. Žiaľ, túto formu na Slovensku trestuhodne zanedbávame. Pritom Opera SND túto tradíciu má, no nepochopiteľne na ňu už dávno zanevrela. Zbytočne sa potom čudujeme poloprázdnym operným domom a zachraňovaniu návštevnosti akciovými cenami vstupeniek.

Nemohol som vynechať tento úvod. Rozžiarené očká najmladších divákov, ich sústredenosť (a chvíľami aj nesústredenosť, veď prečo nie) na predstavenie, šantenie po chodbách cez prestávku, ma utvrdili v názore, že dieťa je prirodzene naklonené vnímať operu a samo netušiac ako, esteticky si obohacovať duševné vnútro. Diel komponovaných pre deti nájdeme v svetovej i domácej literatúre nadostač. S rozmanitou vekovou indikáciou. Zatiaľ čo na Slovensku sa dramaturgovia v ostatných desaťročiach sústreďovali na pôvodné domáce diela (najmä Milana Dubovského, Ladislava Kupkoviča a Igora Bázlika), Bystričania stavili tento raz na titul s puncom svetovosti. Perníková chalúpka (v origináli Hänsel und Gretel) od nemeckého skladateľa Engelberta Humperdincka ho určite nesie. Mladší rovesník Richarda Wagnera, jeho spolupracovník a asistent na Bayreuthskom festivale si od svojho vzoru prevzal schopnosť nasýtiť orchester plným zvukom, vnášať stopu „nekonečnej melódie“ a zároveň melodiku silno nadýchnuť ľudovosťou nemeckého piesňového odkazu. Premiéra diela sa uskutočnila v predvianočný deň roku 1893 vo Weimare pod taktovkou Richarda Straussa. Po Wagnerovi (vtedy už desať rokov po smrti) ďalší velikán nemeckej hudby bol v tom čase ešte pol roka pred svojím operným debutom. Prvé uvedenie zožalo úspech a opera sa rozbehla po celom svete. V prvých rokoch ju dirigoval aj Gustav Mahler, neskôr napríklad George Solti, Colin Davis, Charles Mackerras a ani dnes sa partitúre nevyhýbajú veľkí majstri taktovky a významní sólisti.

Napriek tomu, že Perníková chalúpka je mimoriadne frekventovaná nielen na javiskách nemecky hovoriacej zóny a siahajú po nej operné divadlá Francúzska (Opéra National de Paris), Rumunska, Poľska, Ruska, Škótska či USA (nevynímajúc Metropolitan Operu v New Yorku), na Slovensku sa nehrala od roku 1959. Vtedajšia bratislavská inscenácia sa udržala v repertoári iba kratučký čas. Jej dlhodobá absencia na našich divadelných doskách je v tomto kontexte ťažko pochopiteľná a návrat diela treba považovať za správny krok dramaturgie banskobystrickej Štátnej opery.

O vizuálny tvar novej Perníkovej chalúpky sa postaral po istej odmlke opäť režírujúci Pavol Smolík so svojimi osvedčenými tímovými spolupracovníčkami, kostymérkou Ľudmilou Várossovou a choreografkou Elenou Zahorákovou. Scénu pripravil domáci šéf výpravy Jaroslav Valek. Ich spoločným mottom bolo poňať predlohu nie v dogme doby vzniku opery, ale staviť na nadčasové pointy známeho rozprávkového sujetu. Posun scénických prvkov k súčasnosti je pre dnešného diváka zrozumiteľnejší a cezeň skôr prijme aj komplikovanejšiu hudobnú faktúru. Na odkrytom javisku od počiatku vládne ruch, prinášajú sa rekvizity, zakryté kusy nábytku podnecujú zvedavosť. Janko s Marienkou sledujú televíziu, šantia, šermujú s plastovými fľaškami a rozbijú džbán so zvyškom mlieka. Prichádzajú chudobní rodičia, podgurážený otec a príbeh sa rozvíja ďalej. Dej plynie ako v pôvodine, no v rifľových kostýmoch, uprostred kulís a rekvizít dnešných čias. Pavol Smolík a Jaroslav Valek azda mohli narábať aj s modernejšou scénografickou technikou, mohli čarovať počítačovými trikmi ešte bližšími súčasnej generácii detí. Finančné limity malého divadla týmto smerom určite nepustia.

Inscenátori sa však aj v rámci možností usilovali vytvoriť zrozumiteľnú ilúziu príbehu, javiskový priestor príliš nezahusťovali a nevytvárali umelé mostíky medzi účinkujúcimi a divákmi. Tie v predlohe nie sú a interakciu musia vyvolávať vtipné, nevtieravé a azda aj rozprávkovo hyperbolizované mizanscény. Nevynímajúc nápadité stvárnenie prírodných bytostí v lese, nočný sen detí a pôsobivé choreografické variácie. V tom sa tvorcom darilo, vrátane prepojenia konca druhého dejstva (choreograficky doladené zaspávanie detí v lese) s úvodom tretieho. V ňom, po kolotočovej hre, už dominovala rekvizitármi pritiahnutá inovovaná perníková chalúpka. Jej komponenty netvoril iba „historický“ medovník a sladkosti. Menu povedomé z dnešných „fastfoodových“ zariadení (hranolčeky, pizza, hamburgery) zároveň nevtieravo vnášalo pointu druhého plánu – nezdravé stravovanie. Pozornosť pútala samozrejme Ježibaba (v origináli Knusperhexe), portrétovaná v mužskom predvedení ako nápadná figúra s bujnými hrdzavými vlasmi, červeným gýčovým náhrdelníkom a rukavicami, ktorá dokázala charakterovo a pohybovo rozvíriť dianie na javisku. Jaroslav Valek svoj výtvarný rukopis priblížil zámerom réžie a viacúčelovými kulisami (škatule pripomínajúce paneláky s oknami, obrovská mikrovlnná rúra ako pasca pre strigu) zosúladil pôvodnú predlohu s recepčnými prioritami dnešného návštevníka. Inscenátori doviedli dielo k dvojitej záverečnej pointe. Vyslobodenie detí z Ježibabinho zakliatia a stretnutie s rodičmi znásobovalo odkladanie produktov nezdravého stravovania do odpadkového koša.

Hudobné naštudovanie Perníkovej chalúpky zverilo vedenie Štátnej opery doterajšiemu zbormajstrovi Jánovi Procházkovi, ktorý si ním overil v praxi svoj čerstvý dirigentský diplom z brnianskej Janáčkovej akadémie múzických umení. Naoko bezproblémová detská opera je však kompozične a predovšetkým inštrumentačne zložitá. Vytvarovanie kompaktného zvuku s množstvom príznačných motívov a do divadelného celku stmelených prepracovaní ľudových piesní je dirigentskou skúškou ohňom. Procházka svoj talent a muzikálnosť legitimoval, v rámci možností dosiahol zvuk farebný, v medzihrách až symfonicky bohatý, ale aj vnímavý na kapacitu sólových hlasov. Množstvo dvojspevov si vyžadovalo precíznosť vo vypracovaní rytmických detailov. Prvé samostatné hudobné naštudovanie (dirigoval už reprízy iných opier) Procházkovi vyšlo a divadlo má v ňom perspektívnu „zálohu“.

V navštívenej druhej premiére sa stretlo kvalitné a vyvážené sólistické obsadenie. Do titulnej roly Janíka bola pozvaná sólistka Opery SND Denisa Hamarová, ktorej „nohavičkový“ part sedí aj z hľadiska fyzických dispozícií. Je herecky tvárna, vie prejaviť emócie, má temperament. V prvom rade však vložila do úlohy svoj sýto sfarbený, dostatočne zvučný a v polohách vyrovnane znejúci mezzosoprán. Popri skúsenej Hamarovej bola v istej nevýhode začínajúca mladá sopranistka Emílie Řezáčová (Marienka), ktorej hlas má síce príjemný timbre, no jeho objem a priebojnosť sú limitované. Vyšli jej úseky pri stíšenom orchestri, no v duetách a na miestach s hustejšou inštrumentáciou trocha zanikala. Herecky bola prirodzená a spontánna. Protagonistami súboru Oľgou Hromadovou a Zoltánom Vongreyom bol obsadený rodičovský pár. Obaja si dokázali vychutnať špecifickú komiku rolí, neprehrávať a kombináciou zreteľne artikulovaného spevu s pohybovou akciou zaujať divákov. Výstižnú kreáciu Ježibaby (z alternatív obsadiť rolu mezzosopránom alebo tenorom si divadlo vybralo osvedčenú druhú) vytvoril Dušan Šimo. Svoj kovovo jasný hlas dokázal obohatiť o výrazové nuansy a bez zbytočného prehrávania obsiahol hereckým gestom celé javisko. Dvojpostavu Mužíčka z rosy a Piesočného mužíčka zaspievala ľahkým sopránom Michaela Sojčáková.

Aj v bulletine je Perníková chalúpka pomenovaná ako rodinná rozprávková opera. Dostať rodiny do divadla, prostredníctvom hudobno-estetického zážitku stmeľovať generácie, vychovávať si kultúrne vnímavú populáciu je určite správny a ušľachtilý cieľ. Bystričanom patrí zaň nespochybniteľný potlesk.

Pavel Unger

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.