Bystrica súčasťou straussovskej renesancie

Hudobné naštudovanie: Adrián Kokoš
Réžia: Július Gyermek
Dirigenti: Igor Bulla, Adrián Kokoš
Dramaturgia: Lenka Horinková
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Helena Bezáková
Choreografia: Jozef Dolinský
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Účinkujú: Peter Ďurovec a. h. / Martin Popovič, Ján Rusko a. h. / Peter Schneider, Igor Lacko / Ivan Zvarík, Katarína Perencseiová/ Alžbeta Trgová, Martin Gyimes a. h. / Dušan Šimo, Diana Deáková / Oľga Hromadová.
Spoluúčinkuje orchester, zbor a balet Štátnej opery
Premiéra v Štátnej opere Banská Bystrica 11. a 12. decembra 2009
Zo sedemnástich javiskových diel Johanna Straussa ml., medzi ktorými sa nachádza po jednom aj opera a balet, žijú na javiskách divadiel predovšetkým operety. Viedenský kráľ valčíkov a poliek, okrem najfrekventovanejších diel – Netopiera, Noci v Benátkach a Cigánskeho baróna – zanechal ďalší tucet operiet uchádzajúcich sa v súčasnosti o revitalizovanie. Pod hlavičkou Európskeho festivalu scénických diel Johanna Straussa a pod patronátom Viedenského inštitútu pre výskum Straussových diel sa od roku 2004 uskutočnilo dosiaľ sedem „exhumácií“ majstrových partitúr. Vo verziách koncertných, poloscénických alebo javiskových ožili tóny Straussových zabudnutých opusov v Nemecku (Coburg, Drážďany), Česku (Brno), Švédsku (Štokholm) a na Slovensku (Žilina). K doterajším naštudovaniam sa v decembri 2009 pridala Štátna opera v Banskej Bystrici plnohodnotným uvedením skladateľovej prvotiny Indigo.
Na otázku motivácie tejto nezvyklej dramaturgickej voľby dávajú teda odpoveď úvodné riadky. Na zamyslenie je azda len to, či na oltár straussovskej renesancie bolo treba „obetovať“ jednu zo štyroch premiérových pozícií sezóny a či by nepostačovala koncertná, prípadne poloscénická prezentácia. Že Indigo si nenašiel miesto v skladateľovej „klenotnici“ je zreteľné aj podľa frekvencie jeho výskytu vo svete. Hrávanejšou je posmrtná verzia z roku 1906 nazvaná Tisíc a jedna noc. Na druhej strane, Indigo je opusom už nasiaknutým vzletnými valčíkovými či polkovými melódiami a v nejednom čísle aj virtuózne stavanými sólistickými partmi. Napokon, hoci ide o skladateľovu operetnú prvotinu, Johann Strauss syn v čase jej komponovania nebol žiadnym neskúseným mladíkom, ale 46-ročným ostrieľaným kráľom valčíkov s desiatkami iskrivých skladieb na umeleckom konte. Podstatnou slabinou Indiga je nekoncentrované libreto s prihlúplou pointou. Čo v 21. storočí so sujetom o Alibabovi, štyridsiatich zbojníkoch, tisíc a jednej noci, čo s bajadérami a háremom, čo s dobovým mixom Orientu a Viedne? Poňať tému ako rozprávkové klišé pre deti či vybudenie reminiscencií seniorov, alebo zariskovať a pokúsiť sa abstrahovať prípadné nadčasové motívy?
Veteránsky režisér Július Gyermek (1931), ktorý prijal od Štátnej opery objednávku libreto preložiť, upraviť a celé dielo zinscenovať, si slabiny textu plne uvedomoval. Podriadil ho preto opodstatnenej revízii, skrátil neúnosnú dĺžku partitúry, historicky aktuálne narážky nahradil vzorkami zo súčasného slovníka. Nová tvár Indiga má správne nastavené proporcie medzi hudbou a slovom, necháva voľný priestor pre tok pôsobivých speváckych a orchestrálnych čísel (árií, duet, ansámblov, zborov, prekomponovaných recitatívov) a próza zväčša nepôsobí rozvláčne. Július Gyermek v pozícii režiséra sa rozhodol okrem textovej aktualizácie už ďalej príbeh neposúvať. Ponúkol návrat do sveta dávnych rozprávok, premostených s dneškom buď výrazmi príznačnými pre súčasnú ekonomickú krízu (v samotnom librete je skrytá dobová metafora súvisiaca s hospodárskou expanziou Viedne šesťdesiatych rokov 19. storočia), alebo dikciou dnešného všedného dňa. Výtvarník Juraj Kuchárek dal Indigovi vizuálny rámec zo štylizácie orientálnych prvkov. Scéna neponúka veľa zmien, nešokuje svetelnou nápaditosťou a efektmi, tie sú prenesené väčšmi do sféry kostýmov. Helena Bezáková ich navrhla rozšafným operetným gestom, s veľkou paletou farieb, trblietavých ozdôb a s cieleným akcentom na dobový gýč. Bizarná orientálna atmosféra, háremové dievčatá, ich strážcovia, Indigovi dvorania, armáda – tým všetkým dýcha klasické operetné javisko. Šťastným ťahom réžie bolo „interaktívne“ pôsobenie postavy Alibabu, rozprávača a zavše rozohrávača, v bezprostrednom podaní Jána Ruska. Ostatné postavy boli poňaté buď s konvenčnou operetnou rutinou (Fantaska Alžbety Trgovej) alebo mladíckou javiskovou neohrabanosťou (Janio Martina Gyimesiho). Gyermek však udržal mieru komickosti a vyvaroval sa lacných gagov, aj keď celé dianie neprekročilo hranicu starooperetného klišé. Viac sa mohla zablysnúť tanečná zložka v choreografii Jozefa Dolinského.
Niet pochýb, že v Indigovi víťazí hudba nad textom. Doviesť partitúru do optimálnej zvukovej podoby nie je pre dirigenta vôbec maličkosťou. A pritom netreba mať na zreteli ani viedenských filharmonikov, či nedajbože ich novoročný, Straussovcami nabitý koncert. Jednoducho, Johann Strauss ml. je autor veľmi delikátnej, priehľadnej a na nuansy tempa a dynamiky bohatej hudby. Jeho dopad na recepciu publika je úmerný invencii a citu dirigenta pre ťah celku aj rafinovanosť detailu. Bystričania odovzdali Indiga do rúk mladého Adriána Kokoša, ktorý zatiaľ s operetnými produkciami nemá veľa skúseností. Očakávať od neho dávku „nadstavbového“ espritu by bolo skôr milým prekvapením. Jednako, viac zmyslu pre tieňovanie dynamiky, kontrasty v tempách a istú veľkorysosť v agogike by vyzneniu prospelo. Pomerne slušne zneli zborové scény, pripravené Ivetou Popovičovou.
Navštívená druhá premiéra zreteľne utrpela alternujúcim obsadením. Na primadonskú rolu Fantasky, ktorá je po vokálno-technickej stránke náročná na rozsah aj ozdobnosť spevu, už Alžbeta Trgová (v prvom obsadení Katarína Perencseiová) nestačila. Z jej pôvodne subretného a neskôr lyrického sopránu znela plnohodnotne iba vyššia stredná poloha. Pod ňou tón nemal rezonanciu ani farbu, nad ňou sa zasa kýval a ťažkopádne zvládal koloratúry. Druhú ženskú postavu naštudovala v alternácii s Oľgou Hromadovou mladá Diana Deáková (Toffana), ktorá pôsobila síce herecky sviežo, no jej sopránu zvlášť vo výškach chýbala potrebná okrúhlosť a uvoľnenosť. Zo štyroch mužských rolí sa najlepšie vodilo Jánovi Ruskovi ako Alibabovi. Na javisku pôsobil prirodzene, vedel udržať kontakt s divákom, ponúkol príjemnú a neafektovanú prózu. Jeho tenor je kovový a zvučný v stredoch aj hĺbkach, výšky zatiaľ nemá technicky doriešené, no z chúlostivých situácií obozretne vykorčuľoval. Druhý tenorový hosť, dosiaľ neznámy Martin Gyimesi (Janio), v momentálnom štádiu preukázal len peknú farbu materiálu. Vo chvíli, keď sa part odpútal od strednej polohy, vynorilo sa značné manko techniky. Je to však vítaný javiskový zjav, takže investovať do vokálneho školenia sa mu oplatí. Na prvej premiére vytvorili tieto roly Peter Schneider (Alibaba) a Dušan Šimo (Janio). Našťastie titulná úloha Indiga nepatrí k dominantným, takže nepresvedčivá próza a veľmi matný spevácky výkon Petra Ďurovca (alternuje Martin Popovič) premiére natoľko neublížili. Menšiu rolu Romadura zahral výborne maskovaný Igor Lacko.
Navštívená druhá premiéra o publikum nemala núdzu. Prijatie bolo priateľské, hoci (našťastie!) bez obvyklých standing ovations. Zdá sa, že klasická opereta je stále pre isté divácke vrstvy lákavá a v celoslovenskom meradle vnímaná ako ohrozený produkt. Patrí teda k cti banskobystrickej Štátnej opery, že tento žáner cieľavedome drží pri živote. Koniec koncov, ani pokus o dramaturgický „úlet“ s Indigom, nebol celkom márny. Prinajmenšom sa podpísal pod projekt oprašovania zabudnutých Straussových partitúr a podal informáciu o operetnej prvotine kráľa valčíkov.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.