Boh má radšej nezávislú scénu

Duncan Macmillan: Ľudia, miesta a veci
RÉŽIA: Marián Amsler
PREKLAD: Marián Amsler
DRAMATURGIA: Marie Špalová
SCÉNA: Juraj Kuchárek
KOSTÝMY: Martin Kotúček
HUDBA: Ivan Acher
POHYBOVÁ SPOLUPRÁCA: Stanislava Vlčeková
Obsadenie: Barbora Andrešičová, Eva Pavlíková, Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Martin Nahálka, Lenka Barilíková, Peter Oszlík, Andrea Sabová, Martin Šalacha, Anna Rakovská
Premiéra: 19. 1. 2018, Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svet 21. storočia je, a zrejme čoraz častejšie aj bude, dejiskom menších i väčších bojov jednotlivcov, ale aj celých skupín ľudí, o vymanenie sa spod dominancie a deštruktívneho vplyvu produktov a skúseností, ktoré spôsobujú závislosť a ktoré nekompromisne oberajú človeka o jeho pravú identitu, vieru, nádej či príslušnosť ku komunite. V procese liečby drogových (ale aj iných) závislostí sa často opakuje, že pre každého, kto chce svoju závislosť ovládať, je nevyhnutné vyhýbať sa ľuďom, miestam a veciam, ktoré mu závislosť pripomínajú. Ľudia, miesta a veci je názov súčasnej hry britského dramatika Duncana Macmillana, ktorá sa zaoberá práve ničivými dôsledkami (ale najmä príčinami) drogovej závislosti a ktorá prináša trochu trpké „vytriezvenie“, keď protagonistka Emma hovorí, že je síce pekné povedať, že sa treba vyhýbať ľuďom, miestam a veciam, ale v realite je to nemožné, pretože práve tieto súčasti života sú tým najdôležitejším pre identitu každého z nás.
Ľudia, miesta a veci je brilantne napísaná hra, ktorej inscenácie sa dočkali prestížnych cien (napr. Laurence Olivier Award) vo viacerých kategóriách a vo Veľkej Británii i v USA žnú úspech za úspechom – u divákov i kritikov – už od prvého uvedenia v londýnskom Národnom divadle v roku 2015. Je preto skvelé, že sa Divadlo Andreja Bagara v Nitre rozhodlo zinscenovať takú aktuálnu hru a tiež, že sa nebálo práve túto hru ponúknuť aj školám v dopoludňajšom predstavení, ktorého som sa zúčastnil aj ja. Spomínam to preto, lebo skutočnosť, že veľká sála nitrianskeho divadla bola plná tínedžerov, sa pre mňa stala jedným z indikátorov kvality a originality produkcie hry Ľudia, miesta a veci.
Hra sa začína upozornením, aby si diváci predtým, ako sa začne predstavenie Čechovovej Čajky, vypli mobilné telefóny. Vzápätí nás štylizované kulisy brezového hájika vovedú in medias res tejto slávnej hry, kde vidíme Ninu s Treplevom a ich klasické herecké výrazy, ktoré tínedžerky v hľadisku komentujú posmešne, až agresívne. Nina sa však na javisku zrúti a diváci zisťujú, že herečka, ktorá ju stvárňuje, má nejaké problémy. Nasleduje takmer filmový strih a Nina, či ako sa neskôr dozvieme Emma, je v nočnom klube, odviazaná a v divokom tanečnom rytme… ktorý ju dovedie až na recepciu liečebne pre drogovo závislých (resp. „nemocničného“ zariadenia, ako neskôr opakujú všetci jeho zamestnanci). Práve tam sa začína jej príbeh – kalvária detoxikácie a psychického tréningu na zvládnutie závislosti od drog, ktorým Emma prepadla. Tu už aj tínedžerské publikum zadržiava dych a Macmillanova hra má ich plnú pozornosť, pretože realistické stvárnenie fyzickej bolesti a psychického utrpenia je vizuálne silné a herecky dobre zvládnuté. Veľmi pomáha aj „rozmnoženie“ postavy Emmy, ktorú vo viacerých scénach simultánne stvárňuje hádam až tucet tanečníčok, pričom každá si prežíva svoj vlastný boj, bolesť a detoxikačné tortúry – ich pohybové kreácie podporujú mimeticky poňatú expresiu odvykania a múk s tým spojených.
Macmillanova dráma dáva veľký priestor herečke v hlavnej úlohe – Barbora Andrešičová rolu Emmy zvláda veľmi dobre, hoci miestami možno trochu kolísavo, keď nie vždy udrží nastavený rytmus a intenzitu svojho prejavu. Je to však ťažké, pretože jej postava je plná takého množstva emócií a myšlienok (ak nie priamo filozofie), že celou hrou akoby „prefičí“ v spleti scén, v ktorých sa doťahuje s vlastnou matkou, háda s personálom, odmieta pomoc i seba samu, prejavuje agresivitu, strach a zúfalstvo zároveň. Ale hlavná predstaviteľka nepreberá na seba váhu celej inscenácie a aj ostatní herci dostávajú priestor na prejav vlastných slabostí – či už je to akási obmena Veľkej sestry z Preletu nad kukučkiným hniezdom, lekárka/matka v podaní Evy Pavlíkovej alebo Roman Poláčik v postave Marka.
Scénograficky má inscenácia tendenciu k trochu predimenzovanému estetickému prístupu, čo je na druhej strane pochopiteľné, keďže rozmery javiska v Divadle Andreja Bagara k tomu priam navádzajú, no na druhej strane to trochu uberá klaustrofóbnemu pocitu liečebne, ktorá je navyše možno až príliš konvenčne riešená použitím bielych kachličiek pokrývajúcich väčšinu scény (mimochodom, rovnaké biele kachličky boli použité aj v londýnskej a newyorskej produkcii). Naopak, niektoré nápady sú jedinečné a zaujímavé, napríklad vertikálne upevnená stolička v Emminej izbe, na ktorú si Emma sadá v pravom uhle k podlahe a ktorá sa neskôr otáča o ďalších 90 stupňov, až visí zo stropu. Alebo použitie tej istej kocky na znázornenie Emminej izby v liečebni a zároveň jej detskej izby u rodičov ako náznaku, že boj s démonmi a akási duševná detoxikácia (alebo aspoň úsilie o ňu) ju sprevádzajú celý život. Takisto sklenená bariéra oddeľujúca vnútorný boj Emmy v útrobách liečebne od koordinovaného prostredia lekárskej izby či recepcie pôsobí zaujímavo a scénograficky funguje. Naproti tomu skupinové terapie sú scénicky vyslovene nezaujímavé, čo je možno do istej miery spôsobené aj pôvodným textom, no v kontexte celej hry sa tu stráca tempo a vizuálna estetika.
Najsilnejším momentom celej hry je však existenciálna otázka, ktorú si kladie Emma, herečka pôvodne stvárňujúca Ninu, respektíve, ako sa nám neskôr predstaví – Sarah, alebo, ako ju nazve jej matka, Lucia. Tou otázkou je autentickosť, inými slovami schopnosť sebaidentifikácie a sebaakceptácie, kde tým hlavným problémom je práve to „seba“ – pre Emmu to nie je jasné, nevie odlíšiť vlastnú percepciu seba samej od toho, ako ju chcú vnímať rodičia. Katarzný záver hry je toho jasným dôkazom. Počas celého deja sa Emma prezentuje, hrá, predstiera, mystifikuje či vyslovene klame a očakáva, že si s tým vystačí vo všetkom, čo robí, vrátane odvykacej terapie. Ako svoj životný príbeh počas skupinového sedenia použije dej Heddy Gablerovej, inokedy zasa cituje Blanche DuBoisovú, keď hovorí, že vždy bola odkázaná na láskavosť cudzích ľudí. Macmillan popri diskusii o závislostiach a ich devastujúcich dôsledkoch komunikuje aj o hereckej, či všeobecne divadelnej profesii ako o často frustrujúcej činnosti, v ktorej sa stráca zmysel pre sebapoznanie a identitu, v ktorej kastingy robia z účastníkov iba tovar, masku, reklamu na komerčný produkt.
Celkovo je Macmillanov text vynikajúci – dialógy sú výborne vystavané a obsah, ktorý hra tlmočí divákom, je univerzálny a organicky funkčný vo viacerých rovinách. Slovenský preklad uchováva autenticitu textu (čo je na slovenské podmienky skôr výnimka), čo napríklad mladí diváci v publiku divadla v Nitre podvedome zrejme cítili, keďže im tok textu, jazyk a jeho poetika boli určite bližšie ako formálnejší jazyk tzv. „klasického divadla“. Vulgarizmy boli použité náležite, hoci v úvodnej scéne, kde Emma telefonuje s mamou a nazve ju „krava“, je preklad možno až príliš eufemizovanou verziou originálu, kde je použité slovo „cunt“, čiže výraz oveľa silnejšieho kalibru (v angličtine už vlastne ani vulgárnejšie slovo neexistuje). Napriek tomu, že Macmillan zrejme zámerne koncipoval niektoré scény tak, aby vyzneli čo najkonvenčnejšie – dobrým príkladom sú skupinové sedenia – nemôžem sa vyhnúť pocitu, že by hra napredovala omnoho dynamickejšie, keby tieto scény boli o niečo kratšie, alebo aspoň poňaté ako performatívne a nie ako dramatický text realisticky komunikujúci skutočné skupinové sedenia. V porovnaní s tanečnými kreáciami multiplikovanej Emmy za sklenenou stenou sú terapeutické sedenia až príliš sterilné a statické.
Marián Amsler sa režijne dobre popasoval s komplexným textom a tematikou. Inscenácia neexperimentuje, čo jej možno z môjho subjektívneho pohľadu trochu škodí, no v rovine tradičného realisticky poňatého divadla s psychologickou projekciou ako súčasťou dramatického a naratívneho inštrumentária je veľmi dobrou adaptáciou úspešného textu. Hra je trochu pridlhá a cítiť prílišnú závislosť od Macmillanovho scenára (produkcie v Londýne a New Yorku uvádzajú o polhodinu kratšie predstavenie). Téma však v súčasnosti a hlavne u mladej generácie silne rezonuje a estetické spracovanie, hoci neprekračuje hranice konvenčného stvárnenia, sa aspoň miestami ironicky a humorne odvoláva na autentickosť divadla vôbec, napríklad keď postava Marka sarkasticky povie, že Boh má radšej nezávislú divadelnú scénu. V slovenčine má táto fráza navyše krásnu dvojzmyselnú referenciu na „závislosť,“ od ktorej sa všetky línie hry Ľudia, miesta a veci nakoniec odvíjajú.

Ivan Lacko

Ivan Lacko je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave v odbore anglický a nemecký jazyk a kultúra, špecializácia prekladateľstvo a tlmočníctvo. Pôsobí na katedre anglistiky a amerikanistiky FiF UK, kde vyučuje americkú literatúru a kultúru. V roku 2012 absolvoval výskumný pobyt v rámci Fulbrightovho programu pre vedeckých pracovníkov na University of Minnesota v Minneapolise, USA, kde robil výskum komunitného a politicky zameraného divadla a performancie. Zaujíma sa o presahy divadla, filmu a literatúry do spoločenských a politických tém, a pravidelne publikuje hlavne o americkom divadle.