Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara. Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je.

Inscenácia Hoax nadväzuje na silnú tradíciu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Tvorba tohto divadla určená pre násťročných divákov patrila medzi tie najkvalitnejšie, aké naše divadlá ponúkali (možno bola dokonca najkvalitnejšia). Inscenácie dokázali s divákom komunikovať bez zbytočného poučovania, autentickým jazykom a umelecky hodnotným spôsobom. Hoci nešlo o „eduhry“ v tradičnom slova zmysle, mali aj istú výchovnú funkciu.

Pokiaľ sa slovenské divadlo rozhodne inscenovať v sezóne 2016/17 text o udalostiach tesne po potlačení Slovenského národného povstania, nie je možné ignorovať prepojenie na výsledky parlamentných volieb z minulého roku, obzvlášť ak ich predzvesťou bola situácia v srdci SNP – Banskobystrickom kraji. Politická strana, ktorá okrem množstva verejných prejavov xenofóbie a neofašizmu nekriticky adoruje ľudácky režim a jeho predstaviteľov, je súčasťou súčasnej reality, ktorá túto Bukovčanovu hru stavia do iného svetla, než v akom by bola pred niekoľkými rokmi. Či už hovoríme o samotných neofašistoch, alebo o príčinách ich úspechu medzi verejnosťou.

Kilogram retra, päť kusov ženských postáv rôznych vekových kategórií na kúpeľnom pobyte, jedna odrhovačka a pár chytľavých hitov. Inscenácia textu Táne Kusej, ktorú uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara v rámci cyklu inscenácií Made in Slovakia, môže, samozrejme, na prvý pohľad pôsobiť ako výsledok až príliš prvoplánového receptu. Na druhej strane je možné vidieť v nej vo viacerých ohľadoch zvládnuté remeslo, napriek dĺžke trvania vyše troch hodín umnú prácu s dynamikou, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť, a fakt, že nie práve najsofistikovanejší humor nikdy neskĺzne do trápnosti.

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo. Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Pri reflexii tejto inscenácie sa ako prvá ponúka otázka, či ju vnímať ako jeden celok, alebo ako dve samostatné diela, ktoré sa, samozrejme, v istých bodoch stretávajú a v iných rozchádzajú. Dovolím si tvrdiť, že oba pohľady majú zmysel. Samozrejme, ak sú inscenácie uvádzané pod spoločným názvom, nemožno tento fakt ignorovať, už len z toho dôvodu, že to musí mať dramaturgické opodstatnenie.