Inscenácia sa vtipne začína v rozsvietenom hľadisku hádkou medzi zdanlivou nespratnou diváčkou (Pipi) a uvádzačkou, ktorá nechce strpieť kolieskové korčule dievčaťa (a ani koňa, ktorého si musela odložiť v šatni). Veľmi rýchlo, skratkovito sa diváci naladia na atmosféru príbehu o svojráznom zvedavom dievčati, ktoré obýva tajuplnú vilu Vilôčku, jej kamarátoch Tomim a Anike a nechápavých dospelých. (Úvod nezmyselne spomaľuje rozprávanie Tomiho o Malom princovi a slonovi nakreslenom v bruchu hada. Je rozvláčne, bez nadväznosti na ďalší dej. Pôsobí ako nevydarená reklama na premiéru novej sezóny.)

Ako prvú premiéru novej sezóny uviedlo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre inscenáciu, ktorá je zaujímavou z viacerých pohľadov. Divadlo umne využilo úvodný deň festivalu Divadelná Nitra a stanovilo práve naň dátum premiéry, čím na seba upriamilo pozornosť festivalových hostí. Pozornosť divadelných odborníkov, ktorí inscenácie bábkových divadiel, určené detskému divákovi, sledujú sporadicky, navyše upútalo meno režiséra inscenácie. Do bábkového divadla sa po 25 rokoch vrátil režisér Roman Polák . Aký to teda bol návrat?

Staré divadlo K. Spišáka v Nitre sa poslednou premiérou sezóny 2011/12 rozhodlo vzdať hold jednému z najvýznamnejších predstaviteľov dobrodružnej literatúry, otcovi vedeckej fantastiky, francúzskemu spisovateľovi Julesovi Vernemu. Na javiskové stvárnenie toho, čo Verneho romány v sebe nesú – dobrodružstvo, napätie, oslavu odvahy, čestnosti a spravodlivosti jednotlivca, rovnako ako vedecko-technického pokroku ľudstva, zdolávanie neprekonateľných prekážok a neobyčajné, nevšedné zážitky hrdinov – si vybrali román Deti kapitána Granta.

Interpretácia nitrianskych tvorcov, dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a režiséra Michala Spišáka však nie je celkom jasná a zrozumiteľná. Sústredia sa na tému osamelosti a neschopnosti komunikácie, no akoby v texte nenachádzali skryté významy a motivácie, ktoré by mohli preniesť na javisko a podčiarknuť nimi svoju výpoveď.

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa v posledných dvoch sezónach časťou svojej dramaturgie upriamilo na inscenovanie známych a rokmi overených literárnych diel s cieľom upozorniť mladú generáciu na príťažlivosť knižných príbehov. Pripravili sériu troch inscenácií, ktorých predlohy patria k zlatému fondu literatúry.

Ako poslednú premiéru sezóny pripravilo Staré divadlo v Nitre dramatizáciu jedného z najznámejších románov 20. storočia Kto chytá v žite amerického spisovateľa Jeroma Davida Salingera. Román pre divadlo zdramatizoval a režíroval hosťujúci Jakub Krofta, ktorý si k práci prizval aj svoj tím – výtvarníka Jana Štěpánka a hudobníka Vratislava Šrámka. Román už v čase vzniku prijali mladí ľudia ako svoju generačnú výpoveď. Aj nitrianska inscenácia je určená dospievajúcej mládeži a dospelým. Nezvyčajne úprimná a krehká výpoveď o dospievaní, hľadaní seba samého, hľadaní životných hodnôt prichádza v čase, kedy sa takáto humanistická, až zraniteľne otvorená spoveď bez falošného tónu nevidí na našich javiskách často. Na škodu nás všetkých.

V Starom divadle v Nitre sa tentokrát nechali inšpirovať nezvyčajnou predlohou – nonsensovou poéziou Edwarda Leara. Anglického básnika a ilustrátora považujú za otca nonsensu, literárneho smeru, ktorý je u nás známy najmä vďaka Lewisovi Carrollovi a jeho Alici v krajine zázrakov. Lear čerpal z bohatej anglickej tradície riekaniek – veršovaniek a napísal viac ako 200 krátkych päťverší – limerickov. Ich východiskom je absurdná situácia s prekvapivou pointou.