Matúš Marcinčin
Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).
To kvôli tomuto ste neboli doma?
„Moje sily sú však vyčerpané dlhými rokmi putovania bez domova. Preto si myslím, že je lepšie v správnom čase a vo vzpriamenom postoji ukončiť život, v ktorom intelektuálna práca predstavovala tú najčistejšiu radosť a osobná sloboda bola najväčším možným dobrom. Zdravím všetkých svojich priateľov! Kiežby im bolo dopriate uvidieť po tejto dlhej noci úsvit! Ja, až priveľmi netrpezlivý, idem popredu.“ Tieto slová napísal rakúsky literát židovského pôvodu Stefan Zweig 22. februára 1942 v brazílskom Petrópolise v deň, keď spolu so svojou manželkou spáchal vo veku šesťdesiat rokov samovraždu. Záver jeho rozlúčkového vyhlásenia je vlastne úvodom k inscenácii Outcast, ktorú začiatkom septembra uviedlo prešovské divadelné zoskupenie Slzy Janka Borodáča.
Nestarajte sa o naše tržby, smútky a osamelosť
Temnou históriou opradený rumunský hrad Bran sa stal inšpiráciou pre spisovateľa Brama Stokera, aby vytvoril legendárny príbeh o grófovi Draculovi. Osobný zážitok z nevľúdnej Prahy a bizarný morytát spätý s Českými Budějovicami sa podobným spôsobom stali inšpiračným zdrojom pre spisovateľa a dramatika Alberta Camusa, aby napísal Nedorozumenie, jednu zo svojich najznámejších divadelných hier. Práve Camusov tragický príbeh je predlohou pre Smutnú správu zo smutnej krajiny, ktorá bez akýchkoľvek nedorozumení spája existencializmus s absurdnou drámou a gotickým románom.
Pieskovisko nie je pláž
Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.
Adam verzus Jób
Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.
Človek je anjel v blate zaliaty
Skrz-naskrz skorumpovaný systém, arogantný minister vnútra JUDr. Kal..., naši ľudia, skutok sa nestal, demonštrácie v uliciach... Dejiny majú zmysel pre (trpký) humor. Povedali by ste, že to je iba obraz súdobého Slovenska z roku 1932 podľa literárnej fikcie Mila Urbana? Urban je nečakane aktuálny a nadčasový tam, kde by sme to nečakali.
Teror pod Tatrami
Dvadsaťpäťročný Slovák Dominik K. sa v januári 2019 pred pražským mestským súdom priznal, že v roku 2015 plánoval teroristický útok, keď na prešovskej autobusovej stanici chcel nechať vybuchnúť tlakový hrniec naplnený kovovými časticami. Obvinený mal pod menom Abdul Rahman založený facebookový účet, na ktorom sa otvorene hlásil k džihádistom. V jeho pražskom byte sa našli časovače a chemikálie na výrobu štyroch kilogramov výbušnín. Teror napojený na medzinárodnú sieť nakoniec Prešov aj tak neobišiel. Našťastie len ten divadelný.
Absurdný červený sen
V máji 2018 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker slávnostne odhalil v nemeckom Trevíri bronzovú sochu Karla Marxa pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia. Viac než päť metrov vysoký a dve tony vážiaci monument je darom Čínskej ľudovej republiky. Mnohí pri tejto príležitosti hovorili o facke postkomunistickým krajinám, stovke miliónov mŕtvych obetí a ľudským právam vôbec. V tom istom mesiaci začala na slovenských divadelných javiskách dýchať zhlboka Amália, obeť rumunskej diktatúry proletariátu.
V tieni trónu
Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.
Trikrát a dosť
V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?
