Divadlo | Vysoká škola múzických umení v Bratislave |
---|---|
Inscenácia | Jozef Gregor Tajovský: Matka / Hreich |
Premiéra | 21. januára 2011 |
Divadelná sezóna | 2010/2011 |
Réžia: Z. Liptáková (Matka), K. Lessayová (Hriech)
Dramaturgia: J. Mikitková
Hudbobný dramaturg: H. Kováčová
Scéna a kostýmy: M. Mokrá, V. Kerezstesová
Produkcia: L. Čalovková, M. Chudic
Matka – hrajú: B. Švidraňová, S. Hatalová, M. Spodniak, P. Havasi
Hriech – hrajú: A. Nováková, M. Rosík, G. Marcinková, M. Rosík, T. Kostelník/M. Viskup
Inscenovanie slovenskej klasiky je krokom problematickým. Nezriedka problematickejším ako inscenovanie aktuálnych hier či svetovej klasiky. Poznanie východísk vlastnej kultúry, rovnako ako do istej miery umelo živená adorácia voči autorom, inscenátorom občas zväzuje ruky a nedovoľuje im narábať s týmto materiálom tak slobodne, ako by bolo vhodné. Inscenovať slovenskú klasiku si preto vyžaduje aj nemalú odvahu. Tú prejavili mladé režisérky Zuzana Liptáková a Katarína Lesayová, ktoré spolu s dramaturgičkou Janou Mikitkovou uviedli v Divadle Lab dve jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského Matka a Hriech.
Tajovský je autorom, ktorého význam a kvality sú neodškriepiteľné. Inšpirovaný českým a svetovým realizmom vytváral diela, do stredu ktorých vstupovali tak sociálne, ako aj psychologické motivácie postáv, výrazné ženské hrdinky, generačné konflikty a dej, ktorý aj napriek relatívne skromnej zápletke dáva podnety na pôsobivé premeny postáv. To všetko vecne, bez pátosu a priamo. Tajovského tak bez váhania môžeme postaviť nielen vedľa Preissovej či Mrštíkovcov, ale aj vedľa Ibsena. To platí aj o jednoaktovkách Matka a Hriech, ktoré obe režisérky dôstojne spracovali. Problém, ktorý však v prípade slovenskej klasiky zostáva často nedoriešený, a teda aktuálnosť a možnosť prenesenia nastolených problémov do súčasnosti, zostal nezodpovedaný aj v tejto inscenácii.
V prípade jednoaktovky Matka, ktorú Tajovský napísal v roku 1906, ide o problém, ktorý na prvý pohľad logicky vyplýva zo spoločenských zmien. Áno, je len málo predstaviteľné, žeby dnes stála tridsaťročná žena pred dilemou, či uprednostniť svoj osobný život pred potrebami síce ešte nedospelej, no už sa vydávajúcej dcéry. Na druhej strane, situácia, keď sa potenciálny zať odmieta oženiť s dcérou kvôli matkinmu priateľovi, by pokojne obstála, keby dramaturgia upravila vek postáv bližšie k dnešnému životnému cyklu. Napokon, dnešné vnímanie päťdesiatky je veľmi blízko vnímania tridsiatky za Tajovského čias, a nezmyselné konflikty, neochota odpustiť je aktuálna neustále. Ak sa teda pozeráme na aktovku Matka so snahou vidieť za spoločensky zájdeným príbehom jeho aktuálnu výpoveď, nemôžeme ju prehliadnuť. O to viac to platí pri aktovke Hriech. Iste, dnešné cesty za prácou do zahraničia netrvajú roky a vďaka technológiám nie je komunikácia partnerov natoľko obmedzená ako pred sto rokmi. Faktom však zostáva, že oddelené manželstvá, nevera a jej dôsledky sú bežnou súčasťou života rovnako dnes ako kedysi. Je preto zvláštne, že sa obe režisérky a dramaturgička nepokúsili o výraznejšie prepojenie so súčasnosťou. Oba príbehy sa dejú na rustikálnom pozadí s kde tu prebleskujúcim náznakom súčasnosti. Moderné domáce spotrebiče, ktoré prináša Kvaško z Ameriky, rovnako ako gýčové plyšové hračky, ktoré dostáva Anička od Janka, sú skôr zdrojom situačného humoru ako akoukoľvek snahou po aktuálnom vyznení. Obe režisérky sa teda viac sústredili na čisté tlmočenie niekdajších vzťahov. Pravdou však je, že Tajovský ponúka ruku aktuálnosti dostatočne pevne a je preto škoda, že sa jej režisérky nechytili. Okrem toho základného problému, ktorý však istotne ovplyvňovalo množstvo faktorov, ktoré z pozície nezainteresovaného pozorovateľa ťažko súdiť, sú obe inscenácie dobrým príkladom čistej režijnej práce a využitého hereckého potenciálu.
Predovšetkým to platí v prípade aktovky Matka režírovanej Zuzanou Liptákovou. Ako už bolo v recenzii naznačované, obe časti inscenácie sa vyznačujú spoločným znakom, ktorým je jasná a precízna réžia. Režisérka Liptáková mala pre potreby inscenácie k dispozícii dve fyziognomicky odlišné predstaviteľky hlavných postáv. Na jednej strane nesmierne ženskú Barboru Švidraňovú, ktorá je logickou a správnou voľbou pre obsadenie matky Zuzy Holúbkovej. V opozite Švidraňovej ženskosti stojí krehkosť a detskosť Sone Hatalovej predstaviteľky jej dcéry Aničky. Režisérka zámerne ešte prehlbuje aj tak zjavné fyzické dispozície oboch predstaviteliek rozdielnym konaním oboch herečiek. Kým Zuza Holúbková chodí a koná v priestore nesmierne vecne, Anička behá s neskrývanou detinskosťou, šúští celofánom vo vypätej situácii a v najnevhodnejšom čase spúšťa iritujúci zvuk hračky, ktorú dostala od Janka. Rozdielny je aj ich vzťah k mužom. Kým v správaní Zuzy je zreteľná vyrovnanosť, rozvaha, ale aj zrelá sexualita dospelej ženy, Aničkin vzťah je skôr opičou láskou, doťahovaním a hádzaním sa okolo krku. Týmito drobnými, no nesmierne dôležitými rozdielmi, v ktorých istotne veľkú úlohu zastali aj samotné herečky, režisérka cielene pripravuje inscenáciu k bodu, keď sa v plnej miere prejaví zvrátenosť celej situácie. Anička detinsky a trucovito obviňuje svoju matku zo sebeckosti, ak neuprednostní dcérino šťastie pred vlastným. Situácia, keď matka zúfalo rezignuje pred tvrdohlavou sebeckosťou, vyráža dych. Celý chod inscenácie sa prelína s motívom pečenia chleba, ktorý Anička sama ešte napiecť nevie. Holúbková cesto podstatnú časť húževnato miesi, akoby bola všetku energiu sústredila na symbol požehnania. Anička pri jednom záchvate detského vzdoru šliape po stole natoľko neopatrne, že je cesto a všetko, čo symbolizuje, zjavne ohrozené. Po vyhrotení všetkých konfliktov matka napokon vkladá pokrižované cesto do pece ako neutešený výsledok životného plánu.
Z hereckých výkonov dominovali už dostatočne spomínané herečky Barbora Švidraňová ako Zuza Holúbková a Soňa Hatalová ako jej dcéra Anička. Svoje mužské protiklady našli v Milanovi Spodniakovi predstavujúceho Ďura Boháča a Romanovi Poláčikovi. Nedá sa povedať, žeby v ich výkonoch našli herečky rovnocenných partnerov. Netreba však zabúdať na podstatne menší priestor, ktorý postavy Ďura a Janka v texte dostávajú. Obaja herci sa tak správne zameriavajú na jednu polohu, ktorá je pre ich postavy kľúčová. Pre Milana Spodniaka predstavujúceho Ďura, je to snaha urovnať všetky konflikty, pre Romana Poláčika zas nasrdenosť a zlosť na celý svet.
Druhú časť inscenácie tvorila jednoaktovka Hriech v réžii Kataríny Lesayovej. Podobne ako v prípade Matky, aj Hriech sa na pozadí tej istej rustikálnej scénografie Veroniky Kerestešovej predstavujúcej izbu s výrazným trámovým stropom, sústredí predovšetkým na hereckú akciu. Lesayová ide povrchom príbehu Evy Kvaškovej, ktorá po dlhých rokoch manželstva stráveného čakaním na mužov návrat z Ameriky, napokon podľahne všestrannému pocitu osamelosti, zblíži sa so sluhom Janom a porodí nemanželské dieťa. Škoda, že sa do výpovede nepodarilo dostať niečo, čo by príbeh povýšilo na niečo viac ako len nepríjemný dôsledok odcudzených vzťahov. Lesayová sa sústredí na príbeh sám osebe. Samozrejme, ide o príbeh skutočný, plnohodnotný a dozaista i aktuálny, som si však istá, že v silách tejto už nie neskúsenej režisérky by istotne bola aj jeho transformácia či posun. Na druhej strane je treba režisérke priznať, že výborne narábala s faktom, že žiadna z postáv nie je bez viny a že chyby, ku ktorým došlo, sú výsledkom mnohonásobných zlyhaní.
Najviac priestoru v inscenácii získava Anna Nováková ako Eva Kvašková. Naturel tejto mladej herečky istotne stojí za pozornosť. Nováková stvárňuje postavy mimoriadne civilne, nezriedka aj s civilnou kostrbatosťou. Rozhodne nejde o herectvo veľkých tragických rolí, skôr o herectvo rezonujúce svojou prirodzenosťou. Netreba asi zdôrazňovať, že inscenácii práve tento typ výkonu prospel. Nováková hrá Kvaškovú ako roztržitú, v mnohých situáciách nesústredenú ženu, ktorá sa nebráni ani myšlienke na vraždu svojho dieťaťa. Hrôza z manželovho príchodu ju paralyzuje do takej miery, že jej je, akoby všetko jedno. Hereckým protipólom Novákovej výkonu je Gabriela Marcinková ako Bora. Marcinková má na rozdiel od Novákovej pokojného naturelu sklon postavy zveličovať a dodávať im hysterický nádych. Jej Bora je žena ostrieľaná, schopná z každej situácie vyťažiť pre seba čo najviac. Nie vždy je však tento prístup prospešný. Príkladom môže byť situácia, keď Eva pre istotu finančne zabezpečuje svoje dieťa. Bora sa ho síce ujíma, nie však ako milujúca stará mama, ale ako zaplatená pestúnka, ktorá si každú sekundu svojej starostlivosti zaráta. Divákovi je jasné, že Bora na tomto dieťati zarába a nie je potrebné Marcinkovej zveličovanie a pritvrdzovanie.
Vďačne pôsobí obsadenie mužských postáv Tomáša Kostelníka ako Jana a Michala Rosíka ako Kvaška. Kostelník svojou hrubosťou a neohrabanosťou, ktorá je mu častejšie na škodu, výborne stvárňuje sedliaka s jednoduchým rozmerom. Je jasné, že Eva podlieha skôr jeho fyzickému čaru ako spriaznenosti a romantickej láske. Situácia, keď Kostelníkov Jano kričí, že nie on za ňou chodil do izby, ale ona za ním do maštale, pôsobí kruto, surovo, no zároveň obranne. Na rozdiel od neho je Kvaško Michala Rosíka priam stelesnením chladnej rozvahy. Z kalkulácie ho vie rozhodiť len obava o majetok, ktorý povyšuje nad všetko. Záverečná ironická scéna, keď „udobrení“ manželia stoja vedľa seba v meravom kŕči, je podčiarknutím týchto vykalkulovaných vzťahov.
Dve aktovky dvoch režisérok spájali jednotná scénografia Veroniky Kerestešovej. Scénografka vytvorila pre potreby dvojitej inscenácie jednotný priestor náznakovej izby, ktorej dominantným prvkom je masívny trámový strop zvažujúci sa na jednu stranu. Tento prvok síce na prvý pohľad naznačuje istú potrebu rustikálnej rukolapnosti, no v priebehu inscenácie sa odhalí aj jej symbolický význam. Naklonená strecha padá, respektíve je na spadnutie, na hlavy tých, ktorí pod ňou žijú. Jednotlivé aktovky využívajú funkčné rozmiestnenie, v prípade jednoaktovky Hriech nahádzanie rustikálneho nábytku v miere zdravo slúžiacej mizanscénam. Scénografiu dopĺňali kostýmy Michaely Mokrej pozostávajúce z bežných – pracovných krojov.
Inscenáciám Tajovského jednoaktoviek Matka a Hriech sa možno dá vytýkať nedostatočná odvaha o rukolapnejšie prenesenie do súčasnosti. Ak však budeme rešpektovať rozhodnutie tvorkýň, ktoré usúdili, že Tajovskému netreba nasadzovať pankové číro, aby pôsobil dnešne, potom možno bez váhania povedať, že sa im podarilo vytvoriť inscenáciu čistú, dôstojnú a v mnohých momentoch rezonujúcu.
Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.