Aida ako stávka na istotu v neistých časoch

Giuseppe Verdi: Aida
Hudobné naštudovanie a dirigent: Jaroslav Kyzlink
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Réžia: Pavol Smolík
Účinkujú:
Aida: Maida Hundeling, Mária Porubčinová
Amneris: Monika Fabianová, Terézia Kružliaková
Radames: Michal Lehotský, Rafael Alvarez
Amonasro: Daniel Čapkovič, Sergej Tolstov
Ramfis: Peter Mikuláš, Jozef Benci
Kňažka: Katarína Flórová, Adriana Banásová
Orchester a zbor Opery SND Bratislava
Po piatich rokoch sa na javisko Opery SND vrátilo jedno z divácky najobľúbenejších operných diel, Aida Giuseppe Verdiho. Po Donovi Carlosovi vznikla v tvorbe talianskeho skladateľa štvorročná prestávka. Vzhľadom na veľký rozmach a vplyv diel Richarda Wagnera Verdi zásadne zvažoval, či sa má aj ďalej venovať opernej tvorbe, aby nebol označený za wagnerovského napodobňovateľa. Odolával mnohým prehováraniam, no zásadným argumentom pre pokračovanie v tvorbe bolo práve stretnutie s námetom Aidy. Skladateľova fantázia sa opäť rozhorela a vznikla obdivuhodná „príležitostná“ opera, určená na otvorenie Suezského prieplavu. Samotný príbeh pritom nie je nijak zvlášť originálny, hoci inšpiratívnu úlohu mohlo zohrať v tej dobe mimoriadne atraktívne prostredie starovekého Egypta, kde sa dej odohráva. Kvalitné libreto napísal Antonio Ghislanzoni podľa námetu francúzskeho archeológa Augusta Mariettea. Je jasné, že v skutočnosti sa podobný príbeh nemohol odohrať v spoločenských pomeroch starovekého Egypta, a predsa je nesporné, že príbeh tragickej lásky etiópskej princeznej a egyptského vojvodcu je vybudovaný na základe pravdivých ľudských citov a vášní. Dej plynie relatívne priamočiaro a predvídateľne: od začiatku voči ústrednému páru nepriaznivo naklonené okolnosti smerujú k neodvratnej katastrofe. Láska i nenaplnená láska, láska k vlasti, žiarlivosť, intrigy a pomsta – Aida je skutočný romantický príbeh. Kompozične je vo Verdiho tvorbe posledným krokom k uvoľneniu uzavretých čísiel; dokonca aj zdanlivo samostatné čísla Radamovej romance v úvode a Aidinej „nílskej“ árie z tretieho dejstva nie sú uzavretými v pôvodnom význame, ale sú organicky zapojené do celku. Vďačnú úlohu má zbor, hoci do deja výraznejšie nezasahuje; balet je zasa nostalgickým odkazom na veľkú francúzsku operu. Najvýznamnejším posunom oproti starším Verdiho dielam je znenie orchestra. Skladateľ definitívne opustil mechanické rozkladanie akordov a opakovanie figúr. Priam impresionisticky farebná a premenlivá inštrumentácia skvele evokuje náladu tajomného čara nílskej krajiny. Dramatické momenty sú zasa dokonale strhujúce; dráma sa však odohráva najmä v hudbe, menej v texte a ešte menej na scéne. Z tejto divadelnej statickosti vyplýva nejedno režisérske úskalie.
Premiéra novej bratislavskej inscenácie sa mala uskutočniť v rámci osláv storočnice SND v marci, no pandémia koronavírusu už počas generálok zatvorila divadlá. Tak sa Aida stala otváracím predstavením nasledujúcej, 101. sezóny. Bratislavská Opera oslovila do novej inscenácie divácky atraktívneho titulu režiséra Pavla Smolíka, ktorý v divadle pôsobí aj ako interný dramaturg. Výber tohto tvorcu nepochybne vyplynul zo zadania riaditeľa operného súboru Rastislava Štúra, ktorý preferuje strednoprúdové, divácky nenáročné a nepolemické inscenácie. Pavol Smolík má povesť umierneného a spoľahlivého režiséra. V Aide sa mu podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá síce nemá ambície posúvať vývoj operného divadla, no vďaka vcelku originálnemu scénografickému a kostýmovému riešeniu nepôsobí ako muzeálny exponát.
Scénu Mareka Hollého rámcuje žľab pozdĺž rampy, v ktorom sa striedavo nachádzajú dva symboly nílskej krajiny: voda a piesok. Použitie symbolov je organicky a funkčne zapojené do deja – kladné postavy so vzťahom k vlasti sa ich počas svojich monológov dotýkajú, negatívne ich ignorujú. Dynamické kulisy sú inšpirované staroegyptskou kultúrou, no v sympatickej secesnej štylizácii. Tento nenápadný posun podporený žiarivým teplým svetlom má svoju logiku, stelesňuje západnú predstavu o staroegyptskej estetike a v kontexte s obdobím vzniku diela (premiéra v roku 1871) tak pôsobí prekvapivo progresívne – najväčší rozmach secesia zaznamenala až o dvadsať rokov neskôr. Kulisy sú v prvom a druhom dejstve tvorené objemnými kvádrami s dvomi bočnými plnými stenami pokrytými hieroglyfmi. Vnútorný priestor je vnímateľný cez dve protiľahlé otvorené strany a tvoria ho buď stupňovité tribúny pre egyptskú aristokraciu alebo slúžia ako sakrálny priestor či komnata Amneris. Pohyb kubusov manuálne zabezpečujú „otroci“ alebo javisková točňa. Z bočných strán scénu rámcujú štylizované egyptské obelisky. V treťom dejstve na potemnelej scéne dominuje stĺporadie s hornou pochôdznou plochou a menším zikkuratom v súlade s komornejším charakterom scén. Vo štvrtom dejstve sa vráti objemný kubus v najsilnejšom vizuálnom momente inscenácie: zo šera hĺbky javiska sa hrozivo pomaly vynára a posúva sa smerom k divákovi zástup sudcov na stupňovitej tribúne, ktorý onedlho vyriekne ortieľ smrti. Záverečná scéna je opäť variantou kvádra – obrátený slúži ako hrobka, v ktorej sa ocitne Aida s Radamom. Aj prepracované kostýmy Ľudmily Várossovej podporujú egyptsko-secesnú štylizáciu scény a navyše sa materiálovou jednoliatosťou, ktorá dekorom a strihom reflektuje sociálny status postáv a zboru, vyhýba realistickej popisnosti. Z kostýmového monolitu sa vymyká iba Aida, červeno a modro kontrastujúca s ostatným davom. Počas predstavenia kostýmy prechádzajú vývojom: od žiarivých svetlých slávnostných odevov v prvej polovici, po temné odtiene s približujúcim sa tragickým záverom.
Vďaka dynamickej scéne Pavol Smolík odvrátil režijné úskalia, zručne využil celý priestor javiska a nebol nútený vkladať výraznejšiu akciu protagonistom; sústredil sa viac na aranžovanie zboru, komparzu a sólistov v súlade s logikou deja a poskytol spevákom dostatok priestoru bez prílišnej pohybovej expozície. Napriek tomu, že tak vznikol povestný „stoják“, tento koncept, vzhľadom na celkovo statický charakter diela a použitú scénografiu, nepôsobil nepatrične. Škoda, že režisér nevenoval viac pozornosti detailnejšiemu vedeniu hereckej akcie. Speváci tak boli ponechaní vlastnej kreativite: rozhadzovanie a zalamovanie rúk, „veľavravné“ pohľady a neustále nezmyselné pokľaky a vztyky. Konvenčná choreografia baletu Jaroslava Moravčíka priniesla niekoľko variantov štylizovaného boja dvoch znepriatelených skupín so záverečným defilé tanečníčok s víťazmi.
Aida patrí nepochybne k operám, ktoré sú, vzhľadom k častému scénickému uvádzaniu i nahrávaniu, náchylné k interpretačným klišé a najrôznejším pokriveniam. Je síce pravda, že geniálna hudba tohto diela veľa znesie, nie je však na škodu, ak sa občas nájde dirigent, ktorý dielo očistí a pozrie sa naň nezaťaženým pohľadom. To sa autorovi hudobného naštudovania, Jaroslavovi Kyzlinkovi, napriek dobrému zámeru podarilo iba sčasti. Najmä na prvej premiére, cez precíznu artikuláciu, frázovanie, dynamiku, tempá a predovšetkým tektoniku vypracoval precízne štruktúrovanú, citlivú koncepciu s jasne stanovenými mantinelmi pátosu. Na druhej premiére však musel v heroickom výkone venovať takmer celú pozornosť „loveniu“ viacerých nedisciplinovaných sólistov a na koncepciu nezostal čas.
Špičkovo zaspievať postavu Aidy rozhodne nie je jednoduché, je to ťažká a dlhá rola vyžadujúca si mimoriadne kvality: prierazný hlas, schopnosť stíšiť vo výškach i precíznu deklamáciu. Maida Hundeling na prvej premiére splnila všetky tieto požiadavky vrátane širokej dynamickej palety od nádherných pián po prenikavé forte. Jej frázovanie však vychádza z nemeckej vokálnej tradície rovných tónov a v špecifickej verdiovskej fráze pôsobí tvrdo a vzbudzuje dojem intonačnej lability. V tomto smere si s postavou Aidy nepochybne viac rozumela Mária Porubčinová. Sopranistka vyrovnaného a nádherne sfarbeného šťavnatého hlasu s perspektívou dramatického rastu mala, žiaľ, smolu na svojho partnera. Rafael Alvarez spieval Radama tak, že by to bola katastrofa aj na poslednej regionálnej scéne. Opotrebovaný hlas síce občas vylúdil korektný tón, ale väčšinou spevák iba neustále odvracal hroziaci vokálny kolaps a intonačne i rytmicky dezorientoval svoju partnerku. Na prvej premiére spievajúci Michal Lehotský naopak spoľahlivo zvládol všetky nástrahy ťažkej postavy a obdaril ju adekvátnym dramatickým rozmerom i vláčnosťou frázy. Monika Fabianová ako Amneris podala vyrovnaný výkon so suverénnymi dramatickými akcentami a presvedčivým výrazom. Druhopremiérová Terézia Kružliaková má na túto postavu o číslo menší hlas, ktorý v exponovaných pasážach dosť potrápila. Vynikajúcim Amonasrom na prvej premiére bol Daniel Čapkovič, výkon Sergeja Tolstova pôsobil trochu unavene. Spoľahliví boli obaja Ramfisovia, Peter Mikuláš i Jozef Benci. Luxusne bola obsadená malá postava Kňažky Katarínou Flórovou a Adrianou Banásovou. Rozšírený zbor pod vedením Pavla Procházku spieval kvalitne, znel kompaktne a adekvátne mohutne.
Nová inscenácia Verdiho Aidy sa na javisku dlho neohriala. Po dvoch premiérach pandemická situácia sezónu opäť prerušila. Ak sa stav upokojí a etiópska kráľovská dcéra sa so svojím smutným príbehom bude môcť vrátiť na javisko Opery SND, má, vďaka kvalitnému hudobnému naštudovaniu, slušnému výkonu orchestra, viacerým nadpriemerným speváckym výkonom, zaujímavému scénickému riešeniu a profesionálne zvládnutej nepolemickej réžii, slušný divácky potenciál. A ten bude operný súbor prvej scény potrebovať ako soľ.

Jozef Červenka

Jozef Červenka vyštudoval ekonómiu, súkromne študoval opernú a divadelnú dramaturgiu u Branislava Krišku a scénografiu u Aleša Votavu. Absolvoval študijný pobyt na Bayreuther Festspiele v Nemecku. Vedie predajňu hudobných nosičov so špecializáciou na klasickú hudbu a jazz. Ako redaktor pracuje v RTVS – Rádiu Devín, kde autorsky pripravuje a moderuje relácie Ars musica, Musica vocalis a Operné Rádio Devín. Spolupracuje s Českým rozhlasom – Rádiom Vltava. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného a tanečného divadla. Dlhodobo spolupracuje s časopismi Hudobný život, KOD, Svět a divadlo, Kino Ikon a internetovým portálom Operaslovakia.sk. Dramaturgicky sa podieľal na opernom festivale Viva Verdi.