Adaptácia Bulgakovovho Divadelného románu na scéne Slovenského národného divadla

Michail Afanasievič Bulgakov: Divadelný román
Adaptácia: SKUTR
Dramaturgia: Miro Dacho
Scéna: Martin Chocholoušek
Kostýmy: Alexandra Grusková
Hudba: Petr Kaláb a Dano Heriban
Réžia: SKUTR
Účinkujú:
Sergej Leontievič Maksudov: Alexander Bárta
Ivan Vasilievič (riaditeľ Nezávislého divadla), Iľja Ivanovič Rudolfi (redaktor), Xaver Borisovič Iľčin (režisér Nezávislého divadla): Richard Stanke
Zakladajúci členovia Nezávislého divadla: Zdena Studenková, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Emil Horváth, Martin Huba
Ľudmila Silvestrovna Priachinová (prvá herečka Nezávislého divadla), Literátka: Táňa Pauhofová
Augusta Menažrakiová (sekretárka Ivana Vasilieviča), Polyxéna Toropecká (sekretárka Aristarcha Platonoviča), Literátka: Diana Mórová
Jelena Bulgakovová: Jana Oľhová
Jevlampia Petrovna (režisérka), Literátka: Anežka Petrová (poslucháčka VŠMU)
Gavril Stepanovič (vedúci vnútornej správy Nezávislého divadla), Literát, A. P. Čechov: Martin Šalacha
Foma Striž (režisér Nezávislého divadla), Literát, Lope De Vega: Ľuboš Kostelný
Peter Bombardov (herec Nezávislého divadla), Literát, Izmaša, Jean-Baptiste Poquelin Molière: Richard Autner
Miša Panin (dramaturg Nezávislého divadla), Literát, William Shakespeare: Michal Režný (ako hosť)
Kocúr, Zlatý kôň: Dano Heriban
Herci a Herečky Nezávislého divadla: Oliver Asztalos, Patrícia Balajová, Barnabás Balla, Bence Hégli, Veronika Horváthová, Laura Jankurová, Viktória Jurištová, David Kakaš, Katarína Krajčovičová, Veronika Lackovičová, Veronika Meszárosová, Timotej Taraba, Martin Toman (poslucháči VŠMU), Michaela Trokanová (poslucháčka konzervatória)
Tak sa zdá, že spolu s klasikom ruskej literatúry prvej polovice 20. storočia Michailom Bulgakovom a jeho Divadelným románom zavítalo na dosky SND naozajstné divadlo. Rozmarné, roztopašné a hravé, ale aj rozhýbané (ľuďmi i mechanizmami), roztancované a rozospievané, a zároveň nie gýčové, divadlo, akému sa vraví divadelné, schopné bez zlomyseľnosti (ak aj u spisovateľa pôvodne nejaká bola, už sa na ňu zabudlo…), s humorom a fantáziou poukázať na smiešnosť ľudí a ich vlastností.
Odborníci spájajú bulgakovovskú dramatiku aj s koncepciami ruských symbolistov, pre ktorých bolo divadlo chrámom, ale na druhej strane i jarmočnou búdou…V bratislavskej inscenácii Divadelného románu je predstava chrámu skôr zosmiešnená, ale dajú sa vystopovať znaky jarmočnosti. Tak či onak, je to hlavne Bulgakov, čomu nasvedčuje aj fakt, že fantázia a nespútanosť na pozadí stále prítomného smútku (reálnych Bulgakovových trpkých pocitov z politicky motivovaného zamedzovania jeho tvorby) v tejto dráme vychádza z prózy, z textu rovnomenného románu, kde divadelníci našli množstvo podnetov na rozvíjanie. Hosťujúci režiséri z Prahy realizujúci predstavenie – tandem Martina Kukučku a Lukáša Trpišovského zvaný SKUTR – svoju adaptáciu románového diela spracovali v kontexte dôkladného poznania spisovateľovej tvorby, ale i jeho života, kde sa mohli oprieť o publikované Denníky M. Bulgakova a jeho manželky, Jeleny Bulgakovovej. Práve niektoré zlomové životopisné momenty, v náznaku premietnuté do kreácie, umožnili divadelným tvorcom vytvoriť predstavenie verné symbolickej dvojpólovosti divadla, ktorá od rozveselenej komickosti ústi k neodvratnému tragickému záveru.
Je známe, že Divadelný román (1936) predstavuje autobiografické dielo. Michail Bulgakov (1891 – 1940) v ňom opísal vlastné patálie s vydávaním a divadelným uvedením svojich diel, cenzurovaných a zakazovaných, ktoré zažil v predošlom období. Išlo najmä o román Mladá garda a jeho dramatické spracovanie Dni Turbinovcov. Využil tu svoje zážitky z čias spolupráce s Moskovským umeleckým akademickým divadlom (MCHAT), do ktorého následne nastúpil ako režisér v máji 1930 na Stalinov príhovor. (Stalin mu osobne zatelefonoval po tom, ako napísal vláde list, kde žiadal, aby ho nechali emigrovať alebo mu umožnili prácu v MCHAT-e). Prvú verziu románu ešte v roku 1930 spálil a vrátil sa k nemu až v polovici tridsiatych rokov, po tom, ako sa stal libretistom vo Veľkom divadle. Niektoré scény odrážajú dobu, v ktorej Bulgakov žil a tvoril so sebe vlastným puncom nezávislosti, akoby si neuvedomoval, že riadiace mechanizmy nového politického režimu čoraz tuhšie priťahujú skrutku každému náznaku slobodnejšej umeleckej tvorby. Typickým obrázkom čias je napríklad zmiznutie záhadného vydavateľa Rudolfiho, ktorý mu napokon vydal všade odmietaný román. Tak, ako pri väčšine postáv, aj v jeho prípade literárni historici presne identifikovali prototyp. Išlo o redaktora Ležneva z časopisu Rusko, ktorý v skutočnosti nestihol publikáciu Bulgakovovej Mladej gardy dokončiť, pretože bol vyhostený z krajiny za aktivity pre protisovietske hnutie ruských emigrantov v Prahe („Smena vech“).
Podnázov románu znie – Zápisky nebožtíka, čo odráža vtedajšie samovražedné úmysly samotného Bulgakova. Zároveň ale napovedá, že nielen neúspešný dramatik, ale aj celé románové Nezávislé divadlo má predstavovať vlastne druhý (iný) svet a postavy v ňom sú iba neživými preludmi. Maksudov alias Bulgakov vstupuje do tohto sveta v čase krízy, v ktorej sa divadlo zmieta, keď v ňom prebieha generačný zápas medzi nastupujúcimi mladými divadelníkmi a tzv. starou gardou, zakladajúcimi členmi. Mladý spisovateľ nerozumie divadlu, jeho vnútorným zákonitostiam, jeho dvojtvárnosti, v ktorej je veľa veselosti a smiechu, ale zároveň aj hašterenia, intríg a zákerností. Protiví sa mu poklonkovanie a panický strach pred sekretárkami dvoch riaditeľov – Ivana Vasilieviča, ktorého meno nie náhodou evokuje despotického cára Ivana Hrozného, a večne vycestovaného Aristarcha Platonoviča. Ich prototypmi boli významní sovietski divadelníci K. S. Stanislavskij a V. I. Nemirovič-Dančenko. A ešte viac sa mu protiví povestná herecká metóda z dielne Stanislavského, tá je v románe úplne sparodovaná. Je to pochopiteľné a pochopiteľný je aj Bulgakovov postoj, veď podľa doložených faktov sa práve Stanislavskij u Stalina zasadil za zakladajúcich členov (medzi nimi je aj herečka Oľga Knipperová, vdova po dramatikovi Čechovovi) a mladí ostali v zápase porazení. No očividne všetky nepriaznivé okolnosti vyvážila spisovateľova vášeň pre divadlo. V románe Bulgakov niekoľkokrát spomenul, iste aj v súvislostiach svojho života a vlastnej drogovej závislosti, že Maksudov bol pripútaný k divadlu ako morfinista k morfiu…
Vie sa, že spisovateľ pracoval na Divadelnom románe súbežne s kultovým Majstrom a Margarétou, čo bol asi aj dôvod, prečo ho nedokončil. Text nedokončeného diela nemá veľký rozsah. Pri čítaní je to výhoda, ale pre dramatizovanie to môže byť aj nevýhoda, je v ňom menej východísk, na ktorých by sa dala postaviť scénická podoba. Treba zdôrazniť, že SKUTR text spracoval s výraznou empatiou pre Bulgakovovu poetiku a nešiel cestou násilného dekonštruovania či rázneho vyčiarkovania nehodiacich sa postáv, obrazov a pasáží, ale organicky doň vplynul, so zreteľom na možnosti poskytované divadlom. Tvorcovia sa „pohrali“ s významami diela na princípe pulzácie, takže významy pulzujú celou kreáciou, prenášajú sa z jednej postavy na druhú, z jedného bodu preskakujú na iný… Spomeniem bezvýznamnú postavičku Číňana, ten sa v románe len mihne ako jeden z náhodných návštevníkov, ktorých doviedli k Maksudovovi na čítanie podnapití literáti a novinári. Ale v divadelnej verzii z neho ostala iba veta o „čínskom priateľovi“, s ktorou si jedna z literátok privlastňuje nečakane úspešného Maksudova, keď mu vydavateľ Rudolfi publikuje román. Alebo – všetky informácie a rady ohľadom subordinácie a móresov panujúcich v Nezávislom divadle sa Maksudov dozvie od mladého herca Petra Bombardova, s ktorým sa spriatelí. V predstavení je však jeho hlavným poradcom režisér Foma Striž. Tento moment zároveň pretvára koncepciu daných postáv: Striž, ktorý sa v románe zaoberá predovšetkým tým, aby režíroval, je tu ľudskejší a pomáha nešťastnému Maksudovovi, zatiaľ čo mladý Bombardov sa s ním vlastne ani nezblíži a svoju mladícku energiu mrhá na to, aby sa pomstil prvej herečke Priachinovej, ktorá si ho ako obľúbenkyňa Ivana Vasilieviča dovoľuje zhadzovať. Preniesla sa naň antipatia, akú v románe prechováva voči Priachinovej Maksudov. A dali by sa uviesť ďalšie príklady.
Sú to detaily, ktorými tvorcovia stiahli román do kompaktnejšej, divadelnej podoby, rátanej na minúty, nie na textové stránky, ale čo je dôležité, nestratili pritom Bulgakova… Nájdu sa aj miesta vymyslené priamo pre potreby predstavenia. Taký je Maksudovov magický Kocúr, ktorý je prostredníctvom opernej hudby zvláštnym spôsobom spojený s Faustom. Po náhlom úmrtí sa stane kocúrom z druhého sveta (čo napovedá, že práve on je tu spojivom medzi realitou a ireálnosťou).Úsečnými sarkastickými poznámkami komentuje počínanie svojho pána. Dá sa predpokladať, že bol adaptovaný z Majstra a Margaréty, lebo v Divadelnom románe vystupuje iba bežná mačka nažívajúca s Maksudovom v spoločnej domácnosti, až kým jedného dňa nezdochne. Pravda, zjaví sa tu ešte neurastenický kocúr Ivana Vasilieviča, ktorý pri teatrálnom výstupe Priachinovej roztrhá záclonu, ale ten takisto nie je personifikovaný. Tvorcovia vymysleli vlastne dvojrolu – jej druhou polohou je nie celkom jasný Zlatý kôň v hĺbke divadelnej scény, ktorým sa spisovateľ nadchýna (v románe sa spomína ako nadmerne veľká rekvizita z predstavenia Favorit, išlo údajne o Bulgakovove skutočné dojmy a zážitky z prvého ním zhliadnutého predstavenia v MCHAT-e – Jelizaveta Petrovna o ruskej cárovnej a jej milencovi). V bratislavskej inscenácii sa zo Zlatého koňa stala súprava zlatých bubnov, na ktorej bubnuje Dano Heriban. Ten hrá aj hovoriaceho kocúra. Dôvtipným riešením sa zabilo niekoľko múch naraz – uchoval sa Zlatý kôň a našlo sa uplatnenie pre herca-hudobníka, ktorý k predstaveniu spolu s Petrom Kalábom pripravili scénickú hudbu. Treba však poznamenať, že pre nezasväteného diváka je to celé ťažko rozlúštiteľný rébus.
Trochu protirečivé dojmy vyvoláva zakomponovanie kvázidokumentárneho prvku v postave Jeleny Bulgakovovej. Výstižné sú slová Fomu Striža, ktorý na otázku Maksudova, kto to je, odpovie: „To je z inej hry.“[1] V podaní disciplinovanej a tvárnej Jany Oľhovej pôsobí presvedčivo, i keď herečka musí hrať bez slov, telom a tvárou, tu a tam ako kontrast vstúpi do rozveselených scén so svojou skľúčenosťou a poznámkami z denníkov o zúfalých okolnostiach manželovho života a o jeho smrti. Možno by stačilo, keby v úvodnom výstupe, ktorý má na začiatku predstavenia, povedala viac konkrétneho vo vzťahu k dielu a autorovi, čím by jej funkcia vyznela organickejšie… Zároveň je ale zrejmé, že je to práve táto postava, ktorá tvorcom otvára cestu k tragickému ukončeniu, vlastne k dokončeniu nedokončeného diela, uchopenému univerzálne, ako výčitka za života neuznaného umelca – otrasnej dobe a jej vládcom, ľudskej zlobe a nízkosti, nepochopeniu… Intenzívny emocionálny náboj hudobne umocňuje čoraz srdcervúcejšie Lacrimoso Zbygniewa Preisnera a vizuálne – spustená celoplošná mreža s pravidelne rozmiestneným veľkým počtom reflektorov, čoraz jasnejšie a prenikavejšie osvecujúcich divákov…
Režiséri pre svoju divadelnú adaptáciu v spolupráci so scénografom Martinom Chocholouškom vytvorili priestor, ktorého všetky znaky súvisia s divadlom. Najprv sú to úvodné scény (s Jelenou Bulgakovovou, s Kocúrom a s inými), rozohrané Maksudovom ešte ako divadelným nezasvätencom pred oponou. A keď sa opona (brána do Raja) roztvorí, máme pred sebou „divadlo v divadle“: na javiskovej točni je postavená konštrukcia druhého javiska. Za pomoci točne sa prenášame z divadelnej scény do zákutí divadla, ako sú kancelárie sekretárok alebo rovno do sídla Ivana Vasilieviča tróniaceho v kresle u seba doma na moskovskej uličke Sivcov Vriažok.
Celkovo treba oceniť úsilie režisérov, prejavujúce sa aj v ich práci s hereckým tímom zúčastneným na predstavení. Inovačný prístup je pre hercov veľkou výzvou, pričom viacerí z nich patria k špičkovej garnitúre SND. Sú postavení pred úlohu vytiahnuť zo svojich hereckých zásob nové, možno zabudnuté, detsky hravé polohy, kde treba plne dôverovať „dospelým“ (režisérom)… Ale šťastným výsledkom je, že aj tie najväčšie herecké hviezdy, zosobnenia vážnosti, charakteru i celonárodnej slávy, sa tu neboja byť smiešni, groteskní… Veľké sympatie vzbudzuje výkon Alexandra Bártu v hlavnej úlohe Sergeja Maksudova, ktorý zabodoval už len zjavom, a to nielen herca známeho z televíznej obrazovky a filmového plátna. Na scéne je to osamelý, niekedy zúbožený, ale hlavne naivný a nepraktický autor, ktorému sa divadlo v mnohom prieči, ale zároveň je mu fanaticky oddaný. Nahrávajú mu divadelný režisér Foma Striž v podaní sugestívneho Ľuboša Kostelného, ktorý očarúva energetikou priam archaickej prirodzenosti, a prvá herečka Ľudmila Silvestrovna Priachinová, stvárnená s ironizujúcou gráciou hviezdnou Táňou Pauhofovou, ktorá odvážne skĺzava aj do groteskných polôh. Výborne sa zhostil svojho partu aj predstaviteľ Ivana Vasilieviča (a tiež vydavateľa Rudolfiho a režiséra Iľčina) – Richard Stanke. Jeho starý despota, ktorý klame slabosťou tela a panickým strachom pred ochoreniami a zomieraním, no pritom pevnou rukou ovláda divadlo, je smiešny, no absolútne uveriteľný. Kreácia výraznej a skúsenej Diany Mórovej v dvojúlohe riaditeľských sekretárok sa tak trochu nesie na vlne „ukričaného“ herectva, aké sa udomácnilo v SND len v posledných desaťročiach. V každom prípade výkriky, ktorými herecky vystihla generálsku Menažrakiovú, bolo vhodné nahradiť inými prejavmi u rozptýlenej, a zároveň sústredenej Toropeckej, tak, aby ich divák mohol odlíšiť. Neveľkú, ale zato v súvislostiach témy podstatnú príležitosť dostali v predstavení ťažiskoví herci SND – Martin Huba, Emil Horváth, Božidara Turzonovová, Emília Vašáryová a Zdena Studenková. V ich kreáciách ožívajú tzv. zakladajúci členovia Nezávislého divadla, ktorí svojou samoľúbosťou a konzervativizmom brzdia jeho napredovanie. V podaní našich popredných hercov sú to starí muži a ženy s pamäťovými výpadkami, ktorí vidia len seba a svoje hviezdne časy a sú im ľahostajné výkony iných. Popri hereckých hviezdach SND dostali priestor aj začínajúci herci, ba dokonca poslucháči VŠMU. Asi najviac zaujal dynamický a kreatívny Michal Režný, ktorý tu účinkuje ako hosť v úlohe dramaturga Mišu Panina.
Metóda SKUTR-u môže byť však skúškou pre divákov, ktorí majú v predstavení dešifrovať skryté narážky a inotajové odkazy, vyznať sa v kaleidoskope sršiacich nápadov a v neposlednom rade – sledovať obmeny postáv hraných vždy jedným hercom, s variáciami jazyk lámajúcich ruských podôb oslovení. (Nečudo, že ani veľký Ivan Vasilievič si v chumli mien a otcovských mien svojich kolegov nedokáže zapamätať, ako má vlastne oslovovať Maksudova, ktorého hru chce v divadle inscenovať.) Aj v tomto zmysle platia slová, ktoré v románe vysloví Peter Bombardov a na scéne Foma Striž: „Na svete sú všelijaké zložité mechanizmy, ale divadlo je zo všetkých najzložitejší.“[2] Diváci sú nútení vybočovať zo svojich stereotypov, vychodených diváckych koľajničiek, na aké sú v Národnom zvyknutí. Niektorých to evidentne teší, smejú sa a tlieskajú od radosti, iní odchádzajú s pocitmi nenaplnených očakávaní, doplňme v bulgakovovskom duchu, že asi najviac tí, čo si nezakúpili bulletin k predstaveniu…

---

[1] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.[2]Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.