Viktor alebo hrajme sa na dospelých

Réžia: J. Rázusová
Dramaturgia: M. Zakuťanská
Preklad: K. Balnayová
Scéna: M. Lošonský
Kostýmy: V. Keresztesová
Hudba: L. Chuťková
Hrajú: R. Poláčik, V. Szabó, Z. Marušinová, D. Ratimorský, A. Mojžišová, E. Havasiová, G. Marcinková, M. Rosík
Hra Viktor alebo vláda detí to od svojho vzniku nemala jednoduché. Hra priveľmi surrealistická pre realistov a priveľmi realistická pre surrealistov si len ťažko hľadala svoje pole pôsobnosti. Na Slovensku sa táto Vitracova hra inscenovala doposiaľ len jediný raz, v roku 1969 v réžii Petra Mikulíka. Je preto jasné, že slovenské divadlo má voči tomuto textu istý dlh, ktorý je na mieste splatiť. Režisérka Júlia Rázusová a dramaturgička Michaela Zakuťanská si ho však istotne nezvolili za predmet svojho inscenačného záujmu len z pocitu zodpovednosti, ale preto, že v tejto náročnej hre pocítili neprávom ignorovaný potenciál. Hneď na úvod treba povedať, že mladé tvorkyne ho cítili a vo svoj prospech využili mimoriadne dobre.
Viktor alebo vláda detí, najznámejšie dielo Rogera Vitraca, je hra mnohých úskalí, ale aj mnohých kvalít. Krutá a pravdivá tak veľmi, až vyznieva smiešne a nelogicky. Postavená na najpravdivejších a najpresnejších pozorovaniach života, využívajúca surrealistické zveličenie a nepravdepodobnosť. Pretvárka a pokrytectvo sú tolerovanejšie ako jednoduchá pravda videná neskreslenou detskou optikou a vyslovená jednoduchým detským slovníkom. Deväťročný Viktor prechádza v deň svojej narodeninovej oslavy zásadným prerodom. Už nechce byť to dobré a mimoriadne inteligentné dieťa, ktoré robí dospelým iba radosť. Na svojej oslave chce vysloviť všetko to, čo okolo neho kvasí už roky. Niekoľkonásobná nevera vlastného otca, rezignovanosť matky, bezdôvodné fyzické násilie páchané na deťoch a rovnako bezdôvodné psychické násilie páchané na dospelých. Polopravdy, klamstvá, trojuholníky, štvoruholníky, malichernosti… Nie, v tomto svete sa mu neoplatí byť dobrým dieťaťom. V tomto svete sa mu neoplatí byť. Svoje vyčíňanie začne chuligánskym trápením slúžky Lily, ktorú by rodina za narafičenú chybu istotne vyhodila, keby však mladá slúžka nemala isté výhody plynúce z pozície tajnej milenky pána domu. Na jej obhajobu treba povedať, že zďaleka nie je jediná a najvplyvnejšia. Podstatnejší mimomanželský vzťah udržiava Viktorov otec Charles s rodinnou priateľkou Therese, ženou krutou nielen k svojmu manželovi Antioneovi, ktorého privádza na pokraj duševného zdravia, ale aj k svojej a Charlesovej dcérke Esther, ktorú trestá za akúkoľvek maličkosť. Predstieranie a klamstvo je dospelácka hra. Deti sa v nej buď naučia chodiť a vyrastú v rovnaké pokrytecké beštie alebo ochorejú a umrú ako Viktor.
Režisérka Júlia Rázusová sa už počas svojho pôsobenia na pôde VŠMU vyprofilovala na režisérku s výrazným rukopisom. Dominuje v ňom fyzickosť, humor, hra, divácka príťažlivosť, ale aj formálna orientácia k hravosti. Všetky menované rysy mohla zúročiť vo svojej poslednej školskej inscenácii. Spoločne s dramaturgičkou Michaelou Zakuťanskou Vitracovu hru upravili do takej miery, aby lepšie vyhovovala komornejším podmienkam školskej inscenácie. Hoci sa zlúčenie viacerých postáv javí ako radikálny krok, obe tvorkyne ním sledovali a dosiahli želaný výsledok – upriamenie pozornosti na prácu s hercami. Tí nepredstavujú svoje postavy z pohľadu realistickej psychológie a pravdivosti, ale surrealistickej nepravdepodobnosti a predovšetkým neustáleho balansovania na šikmých plochách pretvárky, ktorá sa pred divákmi ani na chvíľu neskrýva a nepremaľúvala, o to viac pôsobí ako bizarná a neskutočná. Rázusová výborne v prospech celku buduje mizanscény plné hier. Vešanie sa detí na závesy či lozenie po skriniach je len detskou paralelou na mizanscény – hry, ktoré spolu hrajú dospelí. Čaro (ne)chceného spôsobí, že práve počas prelínania týchto hier, teda keď Viktor s Esther uprostred oslavy ukážu, ako sa v skutočnosti „hráva“ jeho ocko s jej mamičkou, sa tenký ľad preborí. Inscenácia nestráca energiu a humor. Dokonca ani vtedy, keď si manželia Paumellovci hovoria najkrutejšie vety líhajúc si do postele – skrine – truhly či vtedy keď sa znivočený Antoine obesí a Viktor umiera na bolesti brucha, nestráca svoju hravosť a vtip. Divákovi sa tak na sklonku inscenácie vynára otázka: bola to celé len hra?
Inscenáciu prospešne dopĺňali aj dvaja hudobníci, no najmä scéna Michala Lošonského a kostýmy Veroniky Keresztesovej, ktoré spoločne tvorili atmosféru živého sna. Priestor, ktorý pre inscenáciu vytvoril Michal Lošonský, bol nielen praktický a maximálne vhodný pre tvorbu mizanscén, ale aj mimoriadne estetický vo svojej jednoduchosti. Bielej vzdušnej scéne okrem nevyhnutných bielych kusov nábytku dominovali biele závesy. Symbolikou farieb, kombináciou historizujúcich a súčasných motívov, detskosti aj dospelosti, vytvorila Keresztesová kostýmy, ktoré rovnako ako scéna výborne spájali estetickú, symbolickú aj funkčnú rovinu. Dospelí – Viktorovi rodičia, slúžka Lily a starý otec mali oblečenú čiernobielu farebnú kombináciu. Viktor a Esther zas kombináciu bielej a červenej. Psychicky zdevalvovaný, zato však pravdepodobne jediný pravdivo a nepokriveno konajúci Antione bol celý v bielom a jeho neverná manželka Therese v provokatívne krátkych žltých šatách. Kostýmy veľmi dobre balansovali medzi súčasným a historizujúcim. Ako príklad dobre poslúži kostým Viktorovej matky Emilie, ktorý pozostával z obtiahnutých čiernych elegantných nohavíc, bieleho obtiahnutého trička a saka s výrazne, takmer secesne nariasenými rukávmi. Emilia pôsobila dôstojne, uhladene a chladne. Počas nočnej scény si vyzliekla nohavice aj sako a z dlhého trička sa pridaním bielej nariasenej sukničky stal nočný odev zdôrazňujúci jej infantilnosť, zraniteľnosť a asexualitu. Kostým sa tak na viacerých miestach inscenácie stal viac ako len odevom. Stal sa charakteristikou.
Samozrejme, rovnako ako režijno-dramaturgická koncepcia a výtvarné riešenie, aj herecké výkony dotvárali nespochybniteľnú kvalitu inscenácie. Oceniť treba nielen jednotlivé výkony, ale aj ich celkovú jednoliatosť, čo pri študentských inscenáciách nebýva zvykom. V centre pozornosti stojí pochopiteľne Roman Poláčik ako Viktor. Poláčik v priebehu jedného semestra hral dve náročné a odlišné postavy. Jeho Tom v Ravenhillovej Náuke o spoločnosti patril k jedným z mála svetlých momentov inscenácie a s postavou Viktora sa vysporiadal rovnako dobre. Podarilo sa mu využiť vo svoj prospech nielen chlapčenský zjav, ale aj nenásilný komediálny prejav. Poláčik osciluje medzi detskou naivnosťou a chladnou vypočítavosťou, ktorá prináleží nesmierne inteligentnému mládencovi. Už v úvodnej scéne, keď na prvý pohľad detskú chybu v odrapkávanej modlitbe logicky a sofisticky zargumentuje a predvedie Poláčik obe spomínané polohy. V oboch rovinách sa Poláčik pohybuje prirodzene bez akýchkoľvek retardujúcich šablón. Kým Poláčik ako Viktor je sčasti dieťa, sčasti dospelý, Adela Mojžišová ako Ester sa pohybuje len v rovine stvárňovania dieťaťa. Treba povedať, že aj Mojžišovej herectvo plné drobnokresby detailov detského sveta bolo mimoriadne pôvabné. Ani jeden z hercov sa neponižoval k tomu, žeby deti vnímal ako menšie osobnosti a detstvo prejavovali len výborne odpozorovanými detskými gestami. Spôsob, akým sa trápia s obúvaním topánok, šantenie so starým otcom, ale aj vyľakané uhýbanie pred buchnátmi robí ich herectvo plastickým. Nemenej zaujímavý výkon predviedol aj Michal Rosík ako neurotický Antoine. Ten je z každej strany znevažovaný a to, čoho sa na ňom dopúšťajú ostatné postavy od okatej nevery cez výsmech až po vedomé vyvolávanie neurotických záchvatov sa nedá nazvať inak ako týraním. Rosík však nehrá svoju postavu ako rozloženú osobnosť. Naopak, za všetkým čo robí, je vidieť jeho hrdosť. Za pozornosť však stojí aj zemitý výkon Daniela Ratimorského v úlohe Generála – Viktorovho starého otca, a elegantné a uhladené herectvo Gabriely Marcinkovej ako Emilie.
Viktor alebo vláda detí je komplexná a zrelá inscenácia mladej režisérky, ktorej sa podarilo ovládnuť všetky divadelné prostriedky v kompaktný celok. Je to inscenácia jasnej výpovednej hodnoty, vysokých estetických kvalít, vyrovnaných hereckých výkonov a fungujúcej energie. Hravosť a artistnosť tu slúži na vypovedanie pravdy a krutosti.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.