Matky a dcéry

Preklad: Eva Maliti-Fraňová
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Miroslav Kráľ
Kostýmy: Annamaria Kósa
Hudba: Marián Čekovský
Réžia: Joanna Zdrada
Hrajú: Ivana Feníková, Dana Košická, Katarína Horňáková, Judita Viciánová, Adriana Ballová, Ľuba Blaškovičová, Adriana Krúpová, Peter Cibula, Jozef Úradník, Iveta Šoltésová
Hra Vĺčik Vasilija Sigareva je o ženách, muži akoby týmto príbehom len prechádzali. Aj perspektíva rozprávania je ženská či skôr detská. V podstate je to scenár k filmu, ktorý autor neskôr sám zrežíroval a ktorý s úspechom obehol filmové festivaly. V divadelnej podobe kladie tento fascinujúci text inscenátorom samé nástrahy – Sigarev sa nebojí krutosti, naturalizmu, v poznámkach popisuje takmer neinscenovateľné detaily, svojvoľne prechádza z interiéru do početných exteriérov. Táto neuveriteľne otvorená hra navyše vyžaduje civilné herectvo, ktoré je však schopné prenášať vypäté emócie. V neposlednom rade je nastraženou mínou tohto textu aj fakt, že v centre príbehu je dieťa, ktoré vo filme hrá možno len päťročné dievčatko. Už len z týchto niekoľkých dôvodov ide teda o veľmi náročný projekt, nielen pre začínajúcu režisérku, ktorou poľská študentka VŠMU Joanna Zdrada nesporne je.
V inscenácii košického Štátneho divadla, ktorá bola slovenskou premiérou tejto hry, nájdeme viacero kompromisov. Herečka prezentujúca Dievča nemá z logických dôvodov päť rokov, ale je tínedžerkou. Úlohu dostala študentka konzervatória Ivana Feníková, ktorá v tejto náročnej úlohe prekvapila svojou hereckou zrelosťou. Akokoľvek sa však snažila – do inscenácie nemohla dodať krehkosť a naivitu celkom malého dievčatka. V hre mnohé vysvetľuje Hlas, ktorý autor bližšie nešpecifikuje, je však zrejmé, že ide o hlas Dievčaťa, otázkou možno bol vekový odstup rozprávačky od deja.
Inscenátori zostali textu pomerne verní. Niektoré zmeny oproti hre sa mi zdali účelné – napríklad zrýchlenie spôsobu, akým sa stratené Dievča dostane zo stanice k tete. Iné zmeny boli už menej pochopiteľné. Kým matka podľa hry mala potešiť dcéru ježkom, v inscenácii jej prináša vtáčika, pritom ježka mohla matka náhodne nájsť na ulici a jej dcéra ho mohla následne poľahky položiť na koľajnicu. Scéna s vtáčikom prinesenom v akomsi papierovom vrecúšku nevyznieva až tak hodnoverne.
Podobne rozhodnutie neurobiť scénu odohrávajúcu sa na cintoríne realisticky – teda bez reálnej fotografie mŕtveho chlapca na náhrobku, s ktorou sa Dievča rozpráva – následne vyvolala nutnosť urobiť aj deštrukciu tohto „kamarátstva“ iba v symbolickej rovine – roztáčaním viacerých vĺčikov. Opäť však táto scéna nepôsobí dostatočne vierohodne a vyvoláva otázky o adekvátnosti zvolenej štylizácie.
Za zaujímavý výklad považujem vstupnú scénu, kde sa monológ o chlapčenských účesoch, chlapčenských hračkách i chlapčenských snoch rozložila medzi všetky tri hlavné predstaviteľky – Babku, Matku a Dievča.
Scénografické riešenie takto náročnej hry je ďalším inscenačným rébusom. Scénograf si musel poradiť s nešťastným priestorom Malej scény košického Štátneho divadla, zároveň sa pokúsiť vytvoriť rámec pre rýchly sled krátkych scén. Scéna Miroslava Krála patrí k slabším stránkam produkcie – pokus o vystihnutie sociálne slabšieho prostredia nebol korunovaný vytvorením svojskej divadelnej poetiky. To, čo vidíme na scéne, je možno málo estetické, oceniť ale treba pragmatickú prácu so scénickým priestorom, ktorý musel slúžiť pre všetky scény prakticky bez zmien. Kostýmy Annamárie Kósy vhodne charakterizujú postavy, nepredvádzajú svoju výtvarnosť.
Marián Čekovský zložil hudbu pre harmoniku, ktorá je trochu v štýle Astora Piazzolu, cítime z nej ruský národný kolorit, ba i typický zvuk francúzskej ulice. Bola výrazná, zaujímavá. ale možno bola až priveľmi farbistá a štýlotvorná. Harmonikárka sediaca na javisku však určite vhodne dotvára náladu.
Malá skúsenosť režisérky sa prejavila v tom, že sa plne sústredila na vyrozprávanie príbehu a menej dokázala vyťažiť poetiku zo scén, akokoľvek sa niekde núkala. Napríklad situácia, v ktorej Dievča sedí na parapete okna a striedavo zapaľuje a zháša stolnú lampu, akoby dávala svojej mame znamenie z majáka, mohla byť pri zvolení správneho temporytmu jedným z emotívnych vrcholov celej inscenácie. Vyšla však veľmi bežne, nesústredený divák si ani nemusel všimnúť skrytý význam hry Dievčaťa s akýmsi reflektorom.
Mnohé rozhodnutia vyplynuli zrejme z komornosti produkcie – poniektoré scény i postavy boli nahradené len videodokrútkou, čo pôsobilo miestami štýlovo nečisto, hoci veľmi pochopiteľne.
Obrovským otáznikom je pri podobných súčasných textoch vždy voľba miery naturalizmu a otvorenosti. Napríklad v scéne, keď zostane s Matkou cez noc iná žena, majú byť podľa predlohy obe úplne nahé, nad čím by sme sa vo filme takmer ani nezamýšľali.
Divadlo – okrem snáď alternatívnych scén – má však iné pravidlá. Režisérka i herečky si s touto citlivou scénou poradili decentne, pritom pravdivo, miera sexuálnej otvorenosti však bola znížená. Aj bez toho bolo toto predstavenie zaradené v ŠD Košice ako prístupné len od osemnástich rokov. Podobné dilemy prináša aj scéna s mŕtvou babkou či Matkina bitka s nádejným oteckom ujom Koľom, pri ktorej sa má dieťa hrať s kalužami krvi premiešavajúcej sa v mlieku. Viem si predstaviť aj inscenátorov, ktorí by si dovolili ísť do úplnej krajnosti a morbídnosti, ale divadelná prax – nielen v Košiciach – volá po obrusovaní hrán, čím ale nechcem povedať, že brutalita vzťahov aj jazyka je u Sigareva samoúčelná.
Pozitívom je, že produkcia sa mohla oprieť o dobrý preklad Evy Maliti Fraňovej, z ktorého cítiť divadelnú skúsenosť prekladateľky.
Druhým pilierom sú herecké výkony, predovšetkým Dany Košickej, ktorá dokázala byť nevšímavá, sexi, tvrdá, ale aj vrúcna.
Dana Košická vytvorila v Matke štrukturovaný obraz ženy, ktorá materstvo nezvláda, ktorá chce len „žiť“, hoci nevie ako. To, čo herečkinej osobnosti chýba, je len istá ordinárnosť, ktorú by táto postava zniesla. Veľmi dobre pôsobí aj výkon Judity Viciánovej ako Babky, autentická bola aj Katarína Horňáková v úlohe Sestry či malý výstup Adriany Ballovej ako Milenky. Vtip mala aj scéna s Koľom, milencom na jedno použitie (Peter Cibula). Nie celkom som sa vedela stotožniť s nemými vsuvkami odohrávajúcimi sa na cintoríne.
Pri možných výhradách beriem ako maximálne pozitívum, že sa Sigarevova sugestívna hra dostala na slovenskú scénu veľmi skoro po jej napísaní, a hoci jej divadelná podoba nie je v košickom divadle dokonalá, ponúka intenzívny emotívny zážitok.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.