Skromná, ale elegantná večera na počesť Gombrowicza

Preklad: Marián Servátka
Úprava a réžia: József Czajlik
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna a kostýmy: Erika Gadusová
Hudba: Róbert Lakatos
Pohybová spolupráca: Kata Kántor
Hrajú: Henrieta Kecerová, Péter Dudás, Adriana Ballová, Michal Soltész, Jozef Úradník, Alena Ďuránová, Peter Cibula, Peter Čižmár, Tomáš Diro, Katarína Horňáková, Mária Ičová, Michaela Sepešiová
Dramatická prvotina Witolda Gombrowicza z roku 1938 je vlastne zdramatizovanou filozofickou esejou, ktorá navonok dodržiava aj isté zákonitosti frašky. Inscenácie Ivony, princeznej burgundskej nezvyknú bývať stávkami na divácku istotu.
Dramatik v hre zrkadlí dvorné rituály a „tančeky“ upadajúcej doby, ktorá sa len o pár rokov neskôr preslávila krutými masovými vraždami, tie už nestihli byť zďaleka také uhladené, ako Gombrowiczom zobrazované dvorné intrigy.
Na dvore kráľa Ignáca cítime zvrhlú nudu formálnych pravidiel, distingvovanosť víťazí nad poéziou. Vo vzduchu visí otázka: „Kedy sa už konečne niečo stane?“
Kráľovské rituály sa konajú podľa nápaditej choreografie Katy Kántor, všetko má svoj vopred daný rytmus, každý musí tancovať tak, ako sa píska. Pískanie je zvukom, ktorý vydáva aj sluha odnášajúci a prinášajúci veci z javiska. Ten dáva rytmus celej produkcii. Lokaj Valentín chodí s tienidlom od lampy na hlave a snaží sa byť nenápadný ako kus nábytku.
Na scénu podchvíľou prichádza živá „dvorná“ kapela. Hudba Róberta Lakatoša je jedno z najväčších pozitív inscenácie. Má v sebe prvky ľudovej, ale aj stredovekej dvorskej hudby, vďaka nej miestami produkcia naberá až charakter súčasnej opery. Spočiatku spievajú dvorania svoj part podľa danej partitúry, na pozadí melódií však už cítime konflikt s vonkajším, nepochopiteľným svetom. Práve to všetko neznáme stelesňuje nekomunikatívna Ivona, o ktorú sa z nudy začne zaujímať princ Filip. K nezvyčajnému dobrodružstvu ho povzbudil náhodne prečítaný denný horoskop.
Filip to nemá ľahké, tlak na následníka trónu je podobný tomu, ktorý vyvíja aj dnešná spoločnosť na mladých ľudí. „V živote sa musíš prejaviť! Sme mladí,“ pripomínal princovi Filipovi jeho priateľ Cyril, netušiac, k akému zúfalému gestu sa princ nakoniec odhodlá.
Zničená a mlčiaca, na ulici bezvládne ležiaca Ivona princa provokuje, dráždi, doháňa do šialenstva. „To dievča mi tak lezie na nervy, že sa s ňou môžem pokojne oženiť,“ povie a vzápätí túto nehovoriacu chuderu z ulice prehlási za svoju snúbenku.
„Škaredá sa mi nemôže páčiť? Kde je to napísané?“ bráni princ svoj kapric pred „racionálnymi“ argumentmi svojho okolia.
Zákon prírody priťahujúci nás ku krásnym jedincom označí Filip za primitívne vulgárny a smiešne nespravodlivý. Kráľovskí rodičia nevedia, či majú správanie svojho syna považovať za šialený alebo šľachetný čin. Nakoľko si však škandál na kráľovskom dvore nemôžu dovoliť, radšej sa dohodnú, že vzťah k Ivone budú vnímať ako princov evanjelizačný pokus.
Hoci v prvom pláne sa pred nami odohráva vtipný dialóg dvoch zhýčkaných mladých mužov na záťahu za ženami, Gombrowicz kladie vo svojej hre aj viaceré širšie otázky dotýkajúce sa agresívnej dobročinnosti či intelektuálnej nadradenosti tých, čo ju ponúkajú.
Michal Soltész sa v postave princa ukázal ako dominantný v tom najlepšom zmysle. Má pod kontrolou nielen svoj výkon, ale neviditeľne koordinuje aj ostatných, intelektuálne úvahy nepôsobia z jeho úst nedôveryhodne. Ani pri záľahe ťažkého textu nie je fádny, únavný, nepodlieha však ani afektu.
Aj Peter Cibula ako princov priateľ Cyril dokázal byť civilný, maximálne prirodzený. „O pol hodiny nebudeme vedieť, čo s ňou, varuje princa pred neuváženým dobrodružstvom s Ivonou, ktoré sa nemôže skončiť dobre.
Henrieta Kecerová ako Ivona pôsobí vo voľnej bielej košeli ako dokonalé zjavenie – niečo medzi anjelom a bláznivou Oféliou. Autor ani inscenátori sa nesnažia odpovedať na otázku – čo existovalo skôr – jej strach alebo jej nesmelosť. Nedozvieme sa ani, kto vlastne je Ivona.
„Ja sa nikomu nevnucujem,“ opakuje.
„Niečo v tebe je, žeby nič? Nemôžeš pozostávať, zo samých negatív, musí byť v tebe nejaká pravda,“ dobiedza do nej princ. Ivona je však len prázdna nádoba, na dne ktorej vidí každý len svoju zvrhlosť, svoje premlčané i ešte len plánované zločiny. „Prepadávame sa do nej,“ zhrozí sa v jednej chvíli princ.
Hosťujúci Péter Dudás doniesol ako Kráľ Ignác do košickej činohry osviežujúci hlas, jeho výkon bol zvnútornený, štruktúrovaný. Príznačným symbolom jeho majestátu bola klietka na vtáky položená na purpurovom vankúšiku, ktorú drží pri formálnych scénach na hlave.
Vydarenú štúdiu kontroverznej osoby predviedla aj Adriana Ballová ako Kráľovná Margaréta skrývajúca temné tajomstvo.
Jozef Úradník zdôraznil v postave komorníka jeho zbabelosť a pretvárku. Aj etuda Ivoninho nápadníka Inocenta v podaní Petra Čižmára zapadala v zásade do inscenačného celku.
Produkcia sa odohráva na veľkej scéne, ale s komornou scénografiou, ktorá je navyše najčastejšie hnuteľnou súčasťou kostýmov jednotlivých postáv. Scénografke Erike Gadusovej určite nechýba nápad a humor – dvorné dámy na burgundskom dvore majú sukne pripomínajúce strihané kríky francúzskych parkov. Komorník nosí na chrbte parožie pripomínajúce nepodarené krídla.
Určite by sme pri tomto titule zniesli aj efektnejšiu scénu ako gauč z fundusu prehodený leskimom, lepšie však šetriť na scéne ako na inteligentnom výklade textu. Navyše strohý scénografický princíp sa vizuálne efektne, ale predovšetkým významovo zúročil v záverečnej scéne, keď sa sukne dvorných dám stávajú honosnými stolmi prestretými na finálnu gardenparty. Sukne dámam dávajú oporu a zároveň ich obmedzujú. Jeden z pripravených stolov sa neskôr stane Ivoninou hrobkou.
Podstatné filozofické úvahy režisér vizualizuje. Okolo Ivony ležiacej na zemi opíše Princ kriedové obrazce, čím ju vopred odsúdi na funkciu obete. „To nie je kruh, to je peklo,“ zaznie.
Do tých istých kriedových kruhov sa hrdinka v závere zamotá. Aristokratická spoločnosť je pre ňu rybou s prijemnými kostičkami, ktorými sa udlávila.
„Vražda je jednostranný akt. Keď jej to urobíš, už nebude existovať,“ utešuje sa princ, podobne ako mnohí ďalší vrahovia pred ním a po ňom.
Princova spočiatku možno sympatická revolta voči vládnucemu poriadku skončí tristne, prispôsobí sa, hoci s malým zaváhaním a len naoko.
Úprava textu je funkčná, pracuje sa s verziou hry, v ktorej Ivona prehovorí, akokoľvek sú jej vyjadrenia minimalistické. Ivona, princezná burgundská je titul pre tých, čo si radi pochutnávajú na divadelných delikatesách. Porovnávanie s inými svetovými inscenáciami by nebolo férové. Hoci režisér Czajlik nemal v Košiciach k dispozícii nijaký veľký rozpočet, s touto neľahkou témou i textom si poradil solídne. Dôraz réžie stál na odkrývaní nuáns textu, ktorý môže pozornému divákovi poskytnúť veľa intelektuálnej rozkoše. Aby som parafrázovala záverečnú reč Kráľa Ignáca, je to skromná ale elegantná večera usporiadaná na počesť Gombrowicza. Ak sa pri tejto produkcii ozýval z hľadiska smiech, ba možno paradoxne aj častejšie ako pri poniektorých bulvárnych komédiách, považujem to len za bonus.
Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.