Štyri druhy syra alebo Čoho je veľa, toho je príliš

Réžia: J. Rázusová, L. Brutovský, M. Zakuťanská
Dramaturgia: H. Kováčová
Scéna a kostýmy: V. Keresztesová, H. Ciglanová, M. Mokrá
Produkcia: S. Barčíková, L. Čalovková
Hudba: Orchester Jeana Valjeana
Hrajú: R. Poláčik, T. Kostelník, D. Ratimorský, M. Rosík, V. Szabó, M. Sandtner, G. Marcinková, A. Mojžišová, Z. Marušinová, E. Havasiová, S. Hatalová
Premiéra: 11. februára 2010, Malá scéna VŠMU
Predjedlo
Ak máte naozaj radi syr, pizzu quattro formaggi si pravdepodobne nedáte. Viete totiž, že štyri druhy syra pokope spôsobia pomiešanie chutí a syrový galimatiáš vás akurát tak dokonale presýti. Ak máte radi vtipné riešenie rodovej rovnosti a problematiky rodových stereotypov, inscenácia Quattro formaggi vo vás vyvolá podobný pocit. Mozaika štyroch príbehov, ktoré spolu voľne nadväzujú takpovediac vtipným zobrazením problematiky mužsko-ženských tém. Takpovediac preto, lebo v skutočnosti, nejde ani o zobrazenie problematiky, ani o mužsko-ženské témy. Platí aspoň to, že ide o zobrazenie vtipné? Viac menej… Štyri samostatné príbehy vedome pracujú s tematikou a pocitom trápnosti. Tento pocit sa inscenátorom veľakrát darí preniesť aj na diváka, hoci pravdepodobne inak, ako si pôvodne zaumienili.
Menu 1: O tolerancii, smrade a lone
Plesové rozprávanie štyroch žien o mužoch. Trápnych mužoch, ktorí páchnu, sú nespoločenskí a ktorí majú veľmi svojský vzťah k morálke vo vzťahu. Plesové rozprávanie žien, ktoré týmto mužom podliehajú a dovolia im, aby sa stali otrokyňami ich pochybnej nezrelosti či nedostatočnej hygieny. Plesové rozprávanie žien, ktoré sú vlastne len bezmocnými figúrkami, bez schopnosti rozhodovať sa samostatne a svojvoľne. Štyri herečky v plesových šatách, planúce lono a obrovský vibrátor.
Samozrejme, autor a režisér Lukáš Brutovský používa všetky spomínané aspekty trápnosti cielene. Zámerne ukazuje ženy v nehybných pózach a ťažkých plesových šatách, ktoré ich robia elegantné a vznešené, no zároveň aj úplne nepraktické a nehybné. Sú to mladé moderné ženy, ktoré nevedia komunikovať svoje skutočné potreby a pôsobia tak ako hrdinky hlúpych dievčenských románov. Či už ide o triviálnu problematiku osobnej hygieny, neschopnosti vyjadriť svoje sympatie, prípadne dať najavo nesúhlas s nastavením fungovania vzťahu či dokonca priznať sa k láske. Každá z postáv tlmočí svoj problém len v bezpečnom ukryte plesového davu. Ten je pochopiteľne v inscenácii fiktívny. Režisérovi Lukášovi Brutovskému sa spolu s herečkami Soňou Hatalovou predstavujúcu bledú Veroniku s romantickými predstavami, Gabrielou Marcinkovou ako Terezou, ktorá nevie svojmu priateľovi Františkovi povedať o jeho pachu, Erikou Havasiovou ako Kristínou, ktorá Františka aj napriek tomu tajne miluje a Adelou Mojžišovou ako Evou psychicky zruinovanou svojím voľnomyšlienkárskym priateľom darí vytvoriť ilúziu plesovej atmosféry a zároveň osamotenia v dave. Problémom je však tvorba humoru prostredníctvom hereckej akcie. Iste, kŕčovitý prejav bol jednou z hlavných podmienok, ktoré museli herečky pri tvorbe tejto scény spĺňať, no zdá sa, že obom stranám sa táto snaha vymkla spod kontroly. To, čo má pôsobiť vtipne vďaka svojej patetickosti, roztržitosti sa nedostalo do roviny nadsázky. Divák tak nedostáva humor vo svojej najhrubšej polohe, ktorej chýba pridaná hodnota.
Menu 2: Supergiroz
Text Michaely Zakuťanskej prináša nápaditý pohľad na rôzne, predovšetkým stereotypné formy hrdinov a hrdinstva. Ústredný hrdina (v tomto prípade doslova) – Janko Kráľ prežíva tvorivú krízu. Do svojej rozpracovanej balady nevie obsadiť toho správneho hrdinu, ktorý bude schopný vyslobodiť zakliatu pannu z Váhu. Skusmo teda obsadzuje Čáka Noríša, Superjunáka a Minátora. Pre bizarnosť celej situácie by pochopiteľne postačilo, keby autorka a režisérka použila reálne predobrazy parodovaných postáv, teda Chucka Norrisa, Supermana a terminátora, no Zakuťanská všetky postavy posúva do ešte výraznejšej karikovanej podoby. Zbytočne. Najvtipnejšie z celej hrdinskej štvorice vyznieva Janko Kráľ. Ten síce tiež nie je úplne ušetrený paródií a pred diváka sa dostáva veršujúci národný buditeľ v štýle Emo a so sklonom k alkoholizmu, no jeho hrdinstvo je spomedzi všetkých najcivilnejšie a paradoxne aj najvtipnejšie.
Podobne ako v prvej časti inscenácie i tu nastáva zásadný problém s vymedzením priestoru, ktorý prináleží paródii. Aby parodované pôsobilo vtipne, musí prejsť cez skutočné. V prípade troch superhrdinov však inscenácia využíva len ich zástupné znaky a zdevalvované hrdinstvo. Superhrdinovia sú vlastne len maketami. Škoda, pretože V postave Janka Kráľa je vynikajúco zobrazený príklad dobre fungujúcej paródie. Herci tejto časti inscenácie hrali len prostredníctvom vonkajších výrazových prostriedkov, nacvičených mizanscén a kostýmov. tak pripomínali len dvojrozmerné postavičky videohier. Logicky sa vynára otázka, aký zmysel má tento typ hereckej práce pre samotných hercov Michala Rosíka ako Janka Kráľa, Romana Poláčika ako Čáka Noríša, Viktora Szabóa ako Superjunáka a Martina Sandtera ako Minátora. Verím, že táto otázka má aj inú odpoveď, ako sa nazdávam. Vyzdvihnúť treba kostýmy všetkých štyroch hrdinov, ktoré snáď ako jediná zložka inscenácie skutočne chápu podstatu parodovania. Jasná inšpirácia odevom spomínaných hrdinov je v istých častiach zámerne zveličená.
Menu 3: Wécélógy
Rozprávanie o tom, o čom sa naozaj nehovorí. Búranie mýtu, ktorý zo žien robí stvorenia oprostené vylučovania a problémov s nimi spojenými. Štyri herečky oblečené do bielych kostýmov, zámerne evokujúcich čistotu a nevinnosť (aj na tomto mieste treba opätovne vyzdvihnúť prácu trojice spolupracujúcej na tvorbe kostýmov a scény), striedavo prednášané monológy spojené s „trápnymi“ situáciami s menštruáciou, nadúvaním, nutkaním na vyprázdňovanie v najnevhodnejší čas a praktických riešeniach pokazeného splachovača. S potešením, treba konštatovať, že práve z najošemetnejšieho textu Michaely „(ma)Zaker Zakuťanskej dokázala režisérka Júlia Rázusová spolu s herečkami Gabrielou Marcinkovou, Adelou Mojžišovou, Zuzanou Marušinovou a Erikou Havasiovou vytvoriť vtipnú a fungujúcu scénu. Zámerná vizuálna čistota a do istej miery strnulé herectvo bolo výborným kontrapunktom k „nízkosti“ a rozpačitosti témy. Svoju úlohu nepochybne zohráva aj kvalitne vybudovaný text s dobrou gradáciou. Je príjemným prekvapením, že príhody z dámskych toaliet sa dajú tlmočiť vtipne, vkusne, bez ostychu a pocitu trápnosti. Herectvo štvorice interpretiek síce podchvíľou využíva zveličenie a zámernú trápnosť, no je neprehliadnuteľné, že režisérke sa podarilo usmerniť výkony tak, aby bol pocit trápnosti užitočným výrazovým prostriedkom tejto časti inscenácie.
Menu 4: Adamove narodeniny
Štvrtá časť inscenácie sa venuje ďalšej lákavej téme, ktorou sú mužské priateľstvá a ich limity. Klasicky budovaný text Lukáša „Obrusa“ Brutovského sa odohráva počas narodeninovej oslavy jedného zo štyroch priateľov. Kým oslávenec Adam sa nesmierne teší z blízkosti svojich kamarátov, zvyšní traja členovia partie jeho radosť nezdieľajú. Ich rozpačitosť spôsobilo odhalenie Adamovej homosexuality, o ktorej sa doposiaľ nikdy nehovorilo. Všemožné vyhýbanie sa kontaktu, snaha o rýchle ukončenie oslavy a rozpačité načínanie horúcej témy v kombinácii s nadšením oslávenca pre prítomnosť svoji priateľov dáva príležitosť na vznik množstva situačnej komiky. Žiaľ, to čo Brutovský ako dramatik ponúkol, Brutovský ako režisér nie celkom využil. Tlmočenie príbehu o nalomenej dôvere v priateľstve do inscenačnej podoby pokrivkávalo na zjavnej záľube režiséra v preexponovanom herectve. Zdá sa, že Brutovský zámerne vedie hercov do polohy naivného zveličovania, ako sa ukázalo aj v prvej tak i v poslednej časti inscenácie. Nedá sa však povedať, žeby herci Roman Poláčik, Daniel Ratimorský, Tomáš Kostelník a Michal Rosík vedeli túto hodenú rukavicu zdvihnúť. Predovšetkým Romanovi Poláčikovi predstavujúceho homosexuála Adama tento princíp vyslovene uškodil. Jeho postava sa stala nezvládnutou karikatúrou s využitím šablónovitých a stereotypných postupov ako zámerne vysoko položený hlas a prejemnené gestá.
Účet
Na začiatku tvorivého procesu inscenácie Quattro formaggi stál istotne dobrý zámer o vytvorenie vtipnej a kreatívnej mozaiky, ktorá by sa s nadhľadom dívala na tabuizované témy. V istých momentoch sa to inscenácii darí, no, žiaľ, častejšie prevláda pocit trápnosti.
 
Soňa Smolková

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.