Médea tu, teraz a navždy

Preklad: Ľ. Vajdička
Dramaturgia: N. Uherová
Réžia: Z. Galková. M. Lošonsky, S. Virtanen
Kostýmy: H. Ciglanová
Produkcia: M. Beňuška, M. Jurík
Hudba: T. Ivanič
Hrajú: K. Antalová, A. Palatinusová, D. Žulčák / M. Kalafut, R. Blumenfeld / P. Gmuca, L. Pavlásek, J. Lorencovič
Premiéra: 30. novembra 2010
Divadelná sezóna 2010/2011 sa v školskom divadle VŠMU Lab nesie v znamení premiér veľkých titulov svetovej dramatiky. Po Čechovových Troch sestrách a Shakespearovom Sne noci svätojánskej prichádza tretia premiéra, ktorou je Médea Jeana Anouilha v réžii Zuzany Galkovej a s účinkujúcimi hercami a herečkami z tretieho ročníka hereckej tvorby. Veľké tituly bývajú veľkými výzvami. S potešením možno hneď na úvod recenzie konštatovať, že táto výzva bola naplnená.
Už pri príchode do hľadiska „víta“ divákov samotná Médea v podaní Kamily Antalovej. Nervózna, neprehliadnuteľne nahnevaná mladá žena oblečená v army štýle chodí po javisku ako nervózna šelma. Podchvíľou sa zastaví, pohľadom si premeriava prichádzajúcich a úplne ignoruje pestúnku čistiacu zemiaky. Súčasne ladené kostýmy oboch herečiek, ako aj čistá scéna naznačujú, že inscenácia bude využívať predovšetkým súčasné vyjadrovacie prostriedky a nebude sa orientovať na antické reálie. To je napokon dané aj samotným textom Jeana Anouilha, ktorý antickú mytológiu vo svojej hre využíva nie na vytvorenie tragédie pyšnej ženy, ale na vytvorenie tragédie končiaceho sa vzťahu. Hoci už Euripides v štvrtom storočí pred Kristom majstrovsky rozpracoval psychologické motivácie Médeinho konania, Anouilh ide ešte ďalej. Jeho príbeh nie je len príbehom ženy, ktorá oklamaná milovaným mužom podlieha pýche a hnevu do takej miery, že zabíja všetko, čo jej muž miloval. Je príbehom celého vzťahu, ktorý vynikol z prudkej vášne, živil sa dobrodružstvom a chuťou prekračovať hranice a zomrel na množstvo zranení, ktoré si dvaja ľudia vzájomne uštedrovali. Anouilh posilňuje Medeu o motívy ako vyrovnávanie sa so svojou ženskosťou, temnou stránkou svojej podstaty či výčitkami svedomia. Jeho Médea je tak plnokrvnejšia a skutočnejšia. Ešte radikálnejšieho sprítomnenia sa však dostáva postave Iásona, ktorý sa na rozdiel od antického plochého manipulátora a zbabelca predstavuje ako človek z mäsa a kostí. Muž, ktorý neuniesol deštruktívnu podstatu vzťahu, v ktorom žil, a logicky hľadal vyslobodenie z čoraz tesnejšieho kruhu. Okovy vášne a patologických spoločných vín sú však prisilné a únik tak nie je možný.
Režisérke Z. Galkovej a dramaturgičke N. Uherovej slúži ku cti už len samotný fakt, že sa rozhodli inscenovať tento po všetkých stránkach náročný text. Netreba pripomínať, že pre vytvorenie správnej režijno-dramaturgickej koncepcie museli obe tvorkyne venovať nemálo času analýze textu, skúmaniu postáv a ich motivácii. V konečnom dôsledku sa však táto istotne náročná, no nevyhnutná práca vyplatila. Inscenátorky si ako inscenačný kľúč zvolili minimalistické, sústredené predvedenie orientujúce sa predovšetkým na hereckú prácu. Režisérka, zdá sa, vkladala nemalé úsilie do práce s hercami, vidiac v nich prvoradý stavebný kameň inscenácie. Nemožno síce prehliadnuť istú zbytočnú potrebu aranžovať mizanscény, čím sa v niektorých miestach stáva konanie hercov neuveriteľné, no na druhej strane sa režisérke podarilo nájsť zaujímavé prepojenie medzi konaním postáv na javisku a v ich živote. Dojka až iritujúco zdĺhavo čistí zemiaky. Zdá sa, že jej konanie nemá konca-kraja a chýba mu logika. Napokon, vo vyhrotených situáciách, akým je vyhnanie z mesta, neustále vo vzduchu visiaca hrozba úteku a dokonca nepríjemne reálna možnosť smrti, sa zdá večera len krajne nepravdepodobná. Dojka však všetko robí s krátkodobým cieľom, ako sa ukazuje v jej záverečnom monológu. Dni, rovnako ako životy, majú svoj presný beh a narúšať ich, by bola chyba. Takto si na konci dňa môže pokojne vychutnať svoju polievku. Čo na tom, že je to deň, keď jej pani zabila štyroch ľudí aj seba. Ešte vypuklejšie konanie Iásona a Médey pri ich spoločnom, stretnutí. Iáson obliekajúci sa na svadbu s Glauké prijíma pomoc Médey. Nekonečné prekladanie, skladanie a odkladanie oblečenia sprevádzané množstvom zbytočných pohybov je akoby definovaním ich vzťahu. Jeden bez druhého byť nemôžu, a tak si vzájomne pomáhajú. Aká je to však pomoc? Zdá sa skôr, že si navzájom škodia zbytočnými pohybmi, konaním, ktoré ide v konečnom dôsledku proti nim. Inscenácia je podobných mizanscén plná, čo dokazuje, že režisérka s nimi vedome narábala. Iste, táto koncepcia podchvíľou spôsobila upadanie temporytmu a priveľmi z nej trčalo vedomé vedenie hercov po javisku, avšak k kontexte celku je to chyba ospravedlniteľná.
Problematickejším sa však stáva snaha režisérky po veľkolepých prejavoch emócií. Médea dramaticky skríkne, opľuje Iásona rozžuvaným jablkom, vášnivo sa vzpiera strážcom, ktorí ju držia a podobne. Tieto teatrálne gestá pôsobia v inak civilnom príbehu umelo a zbytočne narúšajú reálnosť, ktorú inak režisérka zdôrazňuje.
Ruka v ruke s režijnou koncepciou ide aj scénografické riešenie inscenácie dvojice v zložení Michal Lošonský a Suvi Virtanen, ktoré si zaslúži špeciálne povšimnutie. Na prvý pohľad predovšetkým efektná rustikálna scénografia využívala svetlé materiály dreva a vrecoviny. Visiace drevené dosky a vrecia sa však v priebehu inscenácie ukázali byť nielen nanajvýš funkčné, ale aj významotvorné. Vo visiacich vreciach sa skrývali šaty, voda a iné rekvizity potrebné pre inscenáciu. Vynikajúco však funkčná scénografia pôsobila v samotnom vyústení inscenácie, keď sa z Médey stáva pred očami všetkých vrahyňa štyroch nevinných ľudí a seba. Bodnutím dýky, ktorá patrila k dominantným rekvizitám Médey, do jedného z drevených panelov z dosák sa začalo sypať obilie, v ktorom boli umiestnené zástupné symboly zavraždených osôb ako svadobný závoj alebo detské topánočky. Po následnom náraze na zem sa vzájomne držiace dosky rozpadli a na konci inscenácie tak scéna pripomína miesto hodné len očistného ohňa.
Ako už bolo naznačené, inscenácia sa sústreďuje v prvom rade na hereckú prácu. Treba priznať, že Anouilhova Médea bola pre študentov a študentky tretieho ročníka skutočne veľkým sústom. Iste, aj výrazne staršie postavy ako Kreón a Dojka sú pre mladých hercov problematické, no o nesmierne náročnej hereckej úlohe treba hovoriť v prípade postáv Iásona a Médey. Iste nebude znieť ako výčitka, že hercom, ktorí predstavujú tieto dve postavy, by prospeli ešte minimálne dva roky štúdia a desať rokov skutočného života, aby boli schopní skutočného vcítenia sa do náročného textu. O to prekvapivejšie je, že interpretka hlavnej postavy si s touto neľahkou postavou poradila nečakane dobre. Výber Kamily Antalovej do úlohy Médey bol z viacerých dôvodov šťastné riešenie. Neprehliadnuteľný fakt osobitej fyzickej atraktivity, ktorou Antalová disponuje, je len špička ľadovca. Mladá herečka je predovšetkým výrazne talentovaná, a tak sa aj s postavou zrelej a nanajvýš komplikovanej postavy vysporadúva prekvapivo dobre. Jej Médea je vášnivá, rafinovaná, zvodná, deštruktívna a pritom zraniteľná, a predovšetkým zranená. Rozorvaná bytosť sa prejavuje prudkou agresivitou v prestrihoch akútnej potreby nehy. Antalovej sa darí cez zjavný vzdor, ktorý je najvypuklejšou emóciou, dostať do postavy aj bezradnosť. Ťažké topánky a vojenské oblečenie sú len brnením, ktorým sa bráni. Antalovej Médea vie, že robí osudovú chybu, no i napriek tomu je odhodlaná ju spraviť. Ak niečo uberalo na dôveryhodnosti inak vynikajúceho výkonu, potom sú to už spomínané prehnané gestá. Nazdávam sa, že z Antalovej môže vyrásť herečka, s výrazným citom pre pravdivosť a pravdu. Bola by škoda, keby jej výkon brzdili gestá dobré len pre efekt.
O niečo problematickejšie sú výkony Dojky Alexandry Palatínusovej, Iásona Daniela Žulčáka a Kreóna Richarda Blumenfelda. Alexandre Palatínusovej uberal na väčšej možnosti slobodne sa vyjadriť fakt, že predstavovala postavu stareny. Herečke by nepochybne pomohlo, keby mohla hrať postavu viac príbuznú s jej naturelom. Pravdepodobne preto sa Palatínusová uchýlila a uspokojila s vonkajškovými a nie vždy úprimnými výrazovými prostriedkami. To isté platí aj o Kreónovi Richarda Blumenfelda. Ten bol režijnou koncepciou, kostýmom a maskou definovaný ako starnúci fičúr, bábky, ktorá už nemá vlastný zdravý rozum a dokáže ho zmiasť aj Médeina priehľadná lesť. Svoje pritom istotne zohráva dominantná rekvizita fľaše – ploskačky, ktorú Kreón bohémsky zviera v rukách. Daniel Žulčák ako Iáson mal tiež nepochybne ťažkú úlohu. Na relatívne malom priestore musel divákom predostrieť všetky opozitné fakty, ktoré dotvárajú celkový obraz o dianí vo vzťahu dvoch ľudí. Žulčákov Iáson pripomína viac ranené zviera ako mocného mladého muža bojovníka a zvodcu krásnych žien. Zdá sa, že pri hereckej interpretácií sa viac zdôrazňoval tento faktor jeho osobnosti.
Oceniť treba aj kostýmy Hany Ciglanovej, ktoré výborne charakterizovala modernosť a zároveň nadčasovosť príbehu. Médea a Iáson oblečený v polo vojenskom oblečení zdôrazňujú nielen to, že sú štvancami, ale aj bojovníkmi. Medzi sebou. Iáson sa však postupne prezlieka do dobre padnúceho obleku. Podobného, v akom chodí oblečený Kreón, čím sa vzdáva svojho doterajšieho života a chce sa pridať k pokojnému spôsobu života. Aj Médea sa postupne vzdáva ťažkého odevu a prezlieka sa do nežných bielych šiat evokujúcich svadobné šaty. Je však zrejmé, že v jej prípade je to príprava na smrteľný obrad.
Inscenácia hry Jeana Anouilha Médea v Divadle Lab je v mnohých ohľadoch pozoruhodná. Sústredená a čistá réžia, funkčné scénografické riešenie a presvedčivé stvárnenie titulnej postavy z nej robia inscenáciu zdvíhajúcu sa vysoko nad priemer študentských produkcií.
 
Soňa Smolková

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.