Nič ženské im nie je cudzie

Réžia: Adriana Totiková
Dramaturgia a hudba: Michal Baláž
Scéna: Barbora Ďurišová
Kostýmy: Barbora Ďurišová a Adriana Totiková
Hrajú: Barbora Paliková, Kristína Sviteková, Anna Čitbajová
Premiéra: 22.4.2009 v Štúdiu 12, Bratislava
Inscenácia hry Žena cez palubu je v poradí už piata inscenácia realizovaná v rámci projektu Mliečne zuby. Nedá mi neurobiť istú rekapituláciu, napokon piatu inscenáciu možno v istom zmysle považovať za okrúhle výročie projektu. Nechcem však spätne hodnotiť kvalitu jednotlivých inscenácií, ale zamerať sa skôr na témy. Vo zvláštnej a nezávislej zhode sa väčšina mladých autorov a autoriek venovala téme osamelosti a bizarným vyrovnávaním sa s nefunkčnými vzťahmi a hľadaním zmyslu života tam, kde ho hľadať nemožno. Nefunkčná rodina, povrchné partnerské vzťahy a plytkosť v komunikácii boli doposiaľ témami, ktoré v Mliečnych zuboch rezonovali najviac. Inscenácia autorského textu Žena cez palubu ponúka divákom aj inú rovinu a doterajšiu monotematickosť vnútornej osamelosti obohatili o ženský rozmer. Konkrétne o „tajný svet ženskej kabelky, hlavy a duše“.
Inscenácia vznikla na základe kolektívnej tvorby, miešaním reality s fikciou, výsledkom čoho je parodovaný, v jadre však úprimný pohľad na vlastnú (ženskú) identitu a na vlastné životy. Miera osobnej reality, ktorú herečky spolu s režisérkou využili v prospech inscenácie, je síce pre diváka otázna, no ak je priamoúmerná s celkovým autentickým vyznením inscenácie, potom sa dá predpokladať, že tvorkyne odhalili svoju identitu v naozaj štedrej miere.
Tak či onak v inscenácii sa ich skutočnosť skrýva pod postavami troch mladých žien Pati, Ľuby a Klaudie, ktorých nekonečné dialógy (či skôr monológy?) tvoria samotnú dejovú líniu. Práve tieto debaty “o ničom“ napokon ukazujú podstatu, skutočné túžby a motivácie. Divák z ich klebetenia zistí, že puntičkárska a upätá Paťa podriaďuje všetku svoju energiu jedinému cieľu – otehotnieť. Túžba po materstve ju ako postavu predurčuje, definuje i deformuje. Zistí, že druhá z trojice priateliek – Klaudia je síce na prvý pohľad bezstarostná, neustále sa udržiavajúca v dobrej fyzickej i psychickej kondícii. Obe však stráca vo chvíli, keď sa rozhovor zvrtne k jej manželstvu a predovšetkým k svokre, ktorá jej – ako inak, riadi celý život. Najmladšia spomedzi priateliek – študentka Ľuba, zas v nekonečnom prúde slov divákovi poodhalí svoj problematický a zároveň závislý vzťah od svojich rodičov. Ten ju na ceste k samostatnosti brzdí viac, ako si je ochotná priznať.
Všetky tieto informácie o postavách sú divákovi podávané predovšetkým v náznakoch a nepriamo. Každá zo žien nám v istom okamihu ukáže obsah kabelky s patričným komentárom, spomína na prvú menštruáciu, definuje svoj vzťah k móde a obliekaniu, k vlastným záľubám, ale aj k sexu. Všetko toto je divákovi podávané s patričnou mierou situačného humoru, dobre vytvorených a fungujúcich gagov. Istú protiváhu tohto nezáväzného vtipkovania tvoria otázky kladené ženám vážnym „moderátorským“ hlasom v tichu a tlmenom osvetlení. Otázky sú kladené priamo, bez zľahčujúceho humoru. A také sú i odpovede. Vecné, jasné, strohé. Divák sa tak dozvedá, čo ženy očakávajú od manželstva, aký je ich vzťah k blízkej rodine, či aké vlastnosti má mať skutočná priateľka. Dotvára sa tak celistvý obraz života hlavných hrdiniek.
Keby som nevedela, že uvádzaná autorka Ria Kotibal je len mystifikácia, povedala by som o nej, že je na začínajúcu autorku mimoriadne zdatná. Namiesto nej treba oceniť prácu dramaturga Michala Baláža a režisérky Adriany Totikovej, ktorí z improvizovaného materiálu dokázali vystaviť dej s dobrou štruktúrou a gradáciou tak, aby napriek svojej statickosti a absolútnej absencii akcie nestrácal počas celého trvania inscenácie napätie. Im však patrí aj jediná, no zásadná výhrada voči celej inscenácii. Pre divákov, ktorí nepoznajú pozadie vzniku inscenácie sa všetka sebairónia, ktorú herečky do inscenácie odvážne vložili, môže vidieť len ako karikatúra žien ako takých. O to viac, keď ani jeden sen nezostane naplnený. Ženský život sa tak v ich podaní stáva naozaj len smiešnym svetom neporiadku v kabelke a reklám na vložky.
V ostatných zložkách a ich syntéze však bola inscenácia celistvá, presne sa držiaca svojho žánru a štýlu. Mimoriadne potešujúce boli herecké výkony. Každá z herečiek držala svoju postavu v pevnej línii. Hoci to boli do veľkej miery karikatúry (možno aj vlastných) typov, herečky neskĺzali do lacnej šablóny. Najosobitejší výkon podala Barbora Paliková ako Paťa. Sebairónia, s ktorou dokázala Paliková pracovať, bola vskutku inšpiratívna. Niektoré scény ako napríklad rozbaľovanie a následné balenie „krabičky poslednej záchrany“ boli vďaka jej humoru dovedené ad absurdum. Anna Čitbajová sa pri stvárnení postavy Ľuby viac držala vonkajšej štylizácie postavy. Čitbajová sa menej snažila poukazovať na problémy s rodinou, ktoré prežíva. Veľmi autenticky však pôsobí záverečná scéna, v ktorej si Ľuba predstavuje svoje fiktívne promócie. Najprirodzenejšie z trojice herečiek pôsobila Kristína Sviteková ako Klaudia. Svoju postavu ľahko infantilnej ženy – bábiky venujúcej prevažnú väčšinu svojho času vzhľadu, zahrala autenticky, bez používania štylizácie. Hoci každá z herečiek používala iný typ herectva, vo výsledku sa veľmi dobre dopĺňali. Mimoriadne treba oceniť to, že dokázali udržať tempo inscenácie a pozornosť diváka napriek neexistujúcej dramatickej zápletke. Herečky boli schopné vytvárať akciu s použitím akýchkoľvek náznakových rekvizít. Napokon, divák má čo do činenia s bábkoherečkami. A tak sa niektoré sekvencie v zhode so situáciou odohrávajú so zeleninou, niektoré s topánkami a niektoré s hygienickými vložkami.
Scénografický priestor bol riešený minimalisticky. Tri čierne, postupne sa zvažujúce paravány na oboch stranách, boli doplnené len najnevyhnutnejšími predmetmi, ktoré mali vytvoriť náznak obývačky, spálne či telocvične – konferenčný stolík, vankúše, fit lopta.
Celkovo sa dá o inscenácii Žena cez palubu hovoriť ako o inscenácii režijne a herecky veľmi vydarenej, kompaktnej a vyrovnanej. Tvorkyne prostredníctvom nej chceli vytvoriť odľahčený pohľad na to, čo ich samotné trápi, zamestnáva a rozptyľuje. Osobne sa mi však to, čo tvorkyne považovali za nadľahčovanie vlastnej situácie, zdalo byť zjednodušovaním a do určitej miery aj zbytočným parodovaním situácie všeobecnej.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.