Hrdzavenie kultu alebo všetko je dovolené?

Autori: Svetozár Malachovský, René Štúr
Scéna a kostýmy: Navec/Toluk
Hudba: Ooops!/Umelec/éLCe
Premiéra 8. januára 2009 v Štúdiu L+S v Bratislave
Už dlhší čas sa dá sledovať nejasné smerovanie dramaturgie divadla Štúdia L+S. Divadla, ktoré v druhej polovici 20. storočia výraznou mierou zasiahlo do formovania slovenských divadelných dejín a zaslúžene mu patrila osobitá pozícia a miesto medzi najvyhranenejšími slovenskými scénami. Čo však zostalo z tejto epochy, je len zaprášená spomienka a fotografie vo foyeri divadla.
Počas ostatných sezón sa začalo divadlo zameriavať na diváka s cieľom zabaviť ho, ponúknuť mu odpočinok a smiech. Ak by sme chceli charakterizovať tradičného diváka Štúdia L+S, je to podľa skúseností príslušník vyššej strednej vrstvy, „zbohatlík“ krížený so snobom, ktorému určite nechýba plné konto, avšak umelecký cit a vkus rozhodne áno. Ako inak by sme potom mohli vysvetliť, že repertoár divadla sa viacmenej skladá ani už nie z inscenácií, ako skôr z produkcií, česť mu robia už len overené a stále žiadané inscenácie, ktoré vznikli takmer pred desaťročím.
Dramaturgia sa orientuje na „ľahké“ komédie, konverzačnú a situačnú komiku, bulvárnu dramatiku, pričom sa snaží o atraktivitu prostredníctvom hosťovania popredných populárnych českých hereckých osobností. Je však smutné konštatovať, že takýto potenciál je často nevyužitý a zostáva len na pomedzí prilákania divákov na mená hviezd.
Akoby cez šablóny sa kopírujú dramatické situácie v jednotlivých inscenáciách, herci si zvykli používať jednoduchý manuál, ktorý adaptujú na jednotlivé režijno-dramaturgické koncepcie bez rozdielu textu predlohy či mena režiséra. Osobitou súčasťou repertoáru divadla sú ale i inscenácie, respektíve produkcie, ktoré sa nedajú presne žánrovo zaradiť a taktiež je problematické vnímať a v mnohom i akceptovať ich ako plnohodnotné javiskové diela.
Jedným z nich je divadelný projekt Ooops! Workshop!, ktorý sa dostal na javisko divadla na základe úspešnej televíznej relácie, sketch-show, za ktorou autorsky stojí dvojica Svetozár Malachovský a René Štúr. V televíznej podobe išlo o zábavný program s jednotnou kostrou, každý diel pozostával z krátkych epizód, gagov s ustálenými dvojicami postáv, lepšie povedané postavičiek a ktorých hlavným účelom bola zábava a smiech. O žiadne veľké umenie sa však nejednalo, využívalo sa figurkárstvo, plytký a miestami vulgárny humor a bulvarizovanie každodenného života.
Divadelná obdoba tohto projektu je trochu odlišná, dá sa povedať, že ide o javiskový tvar na hraniciach kabaretu, estrádnej zábavy a talk-show. Azda najvýstižnejšou charaketristikou je pomenovať kus „two men show“, čo by na jednej strane zapadalo do poetiky divadla (dvojica humoristov), na strane druhej majú obaja aktéri ešte dlhú cestu na sebazdokonaľovaní sa a na zlepšení partnerskej javiskovej spolupráce. R. Štúr a S. Malachovský by mohli celkom solídne byť akýmisi nástupcami predchádzajúcej legendárnej dvojice, majú na to totiž celkom vhodné predpoklady, ide prakticky o dva rozdielne typy nielen fyzicky, ale aj hereckým prejavom. Južanský a na prvý pohľad atraktívny R. Štúr je typom „krásavca“, je temperamentný a strieda polohy nadmernej expresivity a snahy o racionálne uchopenie postavy, zavalitý a mohutný S. Malachovský pôsobí zasa ako onen jednoduchý plebejec, ktorý používa zdravý rozum bez ohľadu na formu a obsah výpovede. Na rozdiel od kolegu však dokáže varírovať hlasové polohy a vie automaticky a prirodzene reagovať na zmeny rytmu či dynamiky. Komplexne však dvojica má istý potenciál, ktorým pri správnom využití, cibrení schopností a hereckých možností, by mohol zarezonovať a ísť tak v šľapajach situačnej komiky Lasicu a Satinského. Úspech však nespočíva iba v talente hercov, ale v tomto prípade veľmi veľa závisí aj od formy, obsahu a výpovede textovej predlohy či téz, o ktoré sa má inscenácia opierať. Lasica a Satinský totiž dokonale ovládali nielen svoje herecké umenie, ale dokázali ho prepojiť aj s témami či otázkami, ktoré boli aktuálnymi spoločenskými dilemami, dokázali reagovať na chod dejín a tiež na všeobecné skúsenosti s ľudským správaním, čím zasiahli široké vrstvy diváckej obce, boli komentátormi spoločenského diania a nebáli sa nahlas vysloviť vlastné názory, čo však vždy zabalili do náležitej inscenačnej podoby.
Táto remeselná zručnosť R. Štúrovi a S. Malachovskému zatiaľ chýbajú, dalo by sa to obhajovať ich mladým vekom, nedostatkom záujmu či skúseností. Ale to vzápätí nemôžeme považovať za ospravedlnenie lacnej zábavy, ktorú ponúkajú v inscenácii Ooops! Workshop!
Základnou témou je herecké umenie, protagonisti predstavujú akýchsi inštruktorov herectva v rýchlokurze pre divákov, ktorých vnímajú ako žiakov, hoci k reálnej interakcii medzi javiskom a hľadiskom absolútne nedochádza. Samozrejme ak nerátame trápne snahy o sexistické vtipy na účet diváčok v krátkych sukniach alebo mladistvú postpubertálnu mládež, ktorá ochotne reaguje na osočujúce narážky.
Na prázdnej scéne je vo forme improvizovaných stien natiahnuté biele plátno, ktoré slúži v podstate skôr ako útočisko a úkryt jednému či druhému hercovi, nejde o konkrétne využite javiskového priestoru. Chvályhodným je ale fakt, že napriek povrchnosti na javisku vystupuje živá kapela, ktorá jednoznačne obohacuje celkový dojem a pomáha hercom v ich výkonoch a takisto sa stáva integrálnou súčasťou „deja“ (ak o ňom môžeme hovoriť).
Herci prídu pred divákov oblečení v čiernom, čiže ani len náznak po invencii, originalite či snahy o vzájomné odlíšenie, človek má pocit, že si buď kostým zabudli alebo jednoducho sa snažia o čo najcivilnejšiu polohu, čo však pôsobí viac ako amatérsky.
Spočiatku pripomínajú konferenciérov, vítajú publikum na imaginárnom „učilišti“ herectva a snažia sa ho ošúchanými vtipmi a obohratými gagmi rozosmiať, zahriať a dostať ho tak do stavu, keď sa bude smiať na každej trivialite, ktorú na javisku predvedú. Nemožno im uprieť, že sa im to vcelku úspešne darí, stačí vytiahnuť osvedčené triky a zamiešať ich s dávkou sexistických a kontroverzných anekdot a smiech na tvárach väčšiny diváctva je zrazu na svete (a vy máte strach, aby sa na vás nepozreli, lebo zľava aj sprava sa ozývajú salvy smiechu a vy sa dívate tupým pohľadom nechápavej asociálky a hľadáte ten humor tiež!).
Kompozične je isncenácia vystavaná zo série krátkych etúd, epizód, ktoré sa snažia čo najviac priblížiť divákovi.
Samozrejme, ide o skreslené herecké historky a vtipy, umelo dotvorené a tradované skúsenosti, ktorých jediným účelom je šokovať a rozosmiať publikum. Etudy, podľa ktorých chcú „naučiť“ hereckému umeniu, sú konštruované na princípe jednoduchosti, gagov a zažitých predstáv o hercoch. Tento zjednodušený pohľad na problematiku hereckého umenia len naďalej uchováva zastaralé predstavy o hercoch a ich vzájomnej rivalite, neinteligencii, nevychovanosti a nevzdelaniu, čo človek aspoň trocha zorientovaný v divadelnej problematike rázne odmieta.
Je paradoxné, že sú schopní pranierovať a s humorom útočiť na vlastné remeslo a povolanie a zbytočným zľahčovaním tak degradovať seba samých.
Jedným z dôležitých aspektov a môžeme povedať aj kľúčov výstavby situácií, je akési tabuľkové zovšeobecnenie, vyhraňovanie typovitosti. Radi používajú tzv. „čítankové príklady“, na ktorých demonštrujú či už typy hercov, akých možno stretnúť na konkurzoch, počas skúšobného procesu inscenácie a podobne. Automaticky ale nechýba zveličovanie, recesia a vyzdvihnutie ľudských slabín ako zdroja smiechu.
Nevýhybajú sa ani dabingu, rôznym divadelným druhom, opere, muzikálu či baletu. Odhliadnuc od jednoduchej a floskulami preplnenej výpovede treba uznať, že obaja herci nepracujú práve najhoršie. Keďže sa snažia nielen o čo najvtipnejšiu, ale aj najvernejšiu ilustráciu konkrétneho „hereckého“ fenoménu, bez pohybovej a speváckej zdatnosti by sa im asi sotva podarilo zaujať divákovu pozornosť. Prekvapivo dobre zvládajú tanečné či hudobné party a sú to azda jediné svetlé momenty predstavenia, pretože dokážu prepojiť jednak hereckú prácu s vtipom a vybudovať tak dramatické situácie.
R. Štúr i S. Malachovský pôsobia na javisku nesmierne suverénne, sebavedomo a ich prejav strieda dokonalú profesionalitu a momentálnu improvizáciu, nenechávajú počas celého trvania predstavenia hluché miesta a tým ani miesto pre nudu divákov (samozrejme okrem tých pár nevďačníkov môjho typu).
Bolo by nespravodlivé jednoznačne odmietnuť a zavrhnúť ich prácu, pretože pri hlbšom zamyslení sa zistíme, že v podstate ich humor a divadelné dielo spadá do repertoáru a smerovania divadla. Za problematické však považujem skôr zmysel takýchto produkcií pre ďalšiu profiláciu divadla. Je táto inscenácia reprezentačnou vzorkou scény, ktorá nedávno oslávila 25. výročie a patrí k unikátom slovenského divadla? Dostala sa do súkolia kapitalistického mechanizmu natoľko, že dopyt predbieha umeleckú kvalitu? A vôbec, je to zdravé a správne? Inscenácia Ooops! Workshop! mi zrejme na tieto otázky neodpovie. A pri sledovaní sezónnej ponuky divadla sa odpovedí ťažko dočkám, ale dovolím si aspoň konštatovať, že táto ruptúra sa zväčšuje a prehlbuje stále viac a Štúdio L+S nie je ďaleko od toho, aby si uvedomilo, že Ooops!, niekde sa stala asi chyba.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.