Čierny Peter

Scénografia: Korognai Károly
Choreografia: Kozma Attila
Réžia: Károly Korognai
Hrajú: Reiter Zoltán, Tóbisz Titusz, Kiča Katalin, Márkus Judit, Dudás Péter,Illés Oszkár, Varga Lívia, Pólos Árpád, Urbán Zizi, Madarász Máté, Tóth Erzsébet, Bocsárszky Attila, Kövesdi Szabó Mária, Nagy Kornélia,Ponty Tamás
Premiéra 2.10.2009 v Divadle Thália v Košiciach
Divadlo Thália v Košiciach už niekoľko rokov v každej sezóne zaradí do dramaturgického plánu aj jednu inscenáciu z tzv. hudobného žánru. Možno by to stálo za samostatnú, dôkladnú štúdiu, nakoľko divácky záujem o tieto inscenácie je primárne daný a nakoľko si divadlá s takouto dramaturgiou vyselektujú svojich divákov, ktorých zaujímajú len alebo prevažne tieto inscenácie, a nakoľko je možné túto skupinu divákov charakterizovať aj nižšou náročnosťou na divadelno-estetické hodnoty. Ako to ukázala aj prvá premiéra prebiehajúcej sezóny, kvalitne inscenovať operetu v činohernom divadle s personálno-technickými možnosťami košickej Thálie nie je vôbec jednoduché. Pravdou je, že inscenácia muzikálu Povala z vlaňajšej sezóny mnohých presvedčila o tom, že v prípade šťastnej konštelácie všetkých faktorov sa to dá zvládnuť aspoň na slušnej úrovni. Opereta M. Eisemanna Čierny Peter patrí medzi najobľúbenejšie tituly maďarskej operety. Sú v nej – takmer pre každého – známe piesne, hudba je mimoriadne populárna, pritom predsa len menej náročná ako hudba Lehára alebo Kálmána. Pokiaľ sa teda činoherné divadlo rozhodne uviesť hudobný žáner a trúfne si na operetu, priam ideálna voľba! Košický súbor má dokonca s Eisemannom aj vlastné skúsenosti. Pred niekoľkými rokmi (v r. 2001) uviedli jeho ďalšiu hru Én és a kisöcsém… (Ja, a braček môj…) v réžii J. Galgóczy. Výsledok vôbec nebol presvedčivý, napriek tomu, že režisérka mala s hudobným žánrom, najmä s operou, už bohaté skúsenosti. O umeleckom vedúcom súboru, ktorým je v súčasnosti Károly Korognai, sa nedá povedať ani to, že by mal bohaté skúsenosti s divadelnou réžiou. S hudobným divadlom ich má, samozrejme, ešte menej. Opereta sa síce považuje za „ľahký žáner“, vytvoriť kvalitnú inscenáciu však vôbec nie je jednoduché, vonkoncom nie „ľahké“. Dokazuje to aj táto košická premiéra, ktorá nesie v sebe takmer všetky základné chyby a problémy nezvládnutej hudobnej inscenácie. Korognai zrejme nemal žiadne pochybnosti o vlastných schopnostiach: rozhodol sa totiž nielen pre réžiu, ale aj pre návrh scény a kostýmov. Výsledok bol presne taký, aký môže byť v prípade, keď si niekto myslí, že dlhoročný pobyt v divadle a herecké skúsenosti ho oprávňujú na akúkoľvek umeleckú tvorbu v divadle: „však to poznám, nie?“ Ťažko odhadnúť, nakoľko možnosti výberu materiálu obmedzili známe finančné ťažkosti divadla (ošarpaná sedačka v dome boháča, ordinárna „záclonovina“ v kombinácii s fialovými závesmi, atď. Ich použitie, kombinácia, vytvorenie priestoru je jednoznačne diletantské, na prvý pohľad je jasné, že to nerobil výtvarník. Niektoré kostýmy sú vyslovene nevkusné, nehodiace sa do operety, do prostredia, v ktorom sa opereta odohráva (žlto-čierny kostým Colette Ovrierovej). Režisér-scénograf-kostýmograf bol zrejme aj dramaturgom inscenácie (program meno dramaturga neuvádza). V texte sú totiž škrty, ktoré zrejme tiež nerobil dramaturg – miestami pre tých, ktorí pôvodnú predlohu nepoznajú, vyslovene sťažujú sledovanie a pochopenie inak nie príliš zložitého deja operetného príbehu. Režírujúci herec nezvládol ani inštruktáž hercov. Zoltán Reiter by na základe svojich hereckých dispozícií rolu Pierra Lenoira (alias Čierneho Petra) určite mohol zvládnuť. Potreboval by však oveľa viac vlastných nápadov a kreativity, alebo aspoň nacvičiť režisérske inštrukcie tak, aby boli uveriteľné, aby pôsobili dojmom spontánnosti. Keď ako „zdroj humoru“ má vstúpiť do vedra a diváci si vydýchnu, že sa mu to podarilo, lebo od prvej chvíle sa o to okato snažil, keď chvíľu aj hľadá otvor za záclonou, aby mohol z okna „náhodou vypadnúť“, ťažko sa môžeme spontánne smiať, veď tam aj najmenej skúsený divák vidí inštrukciu, ktorú herec plní. Na také drobnosti sa už vôbec nebral ohľad, aby jednotlivé vzťahy boli aspoň trochu uveriteľné, motivované. Smoliar Pierre dôjde do honosného domu veľkopodnikateľa a domáca slečna, rozmaznaná sestra Luciena Ouvriera Colett, sa mu hneď vrhne do náručia, pred tým sa na neho skoro ani nepozrie. Proste žiadna motivácia, žiadne zbytočné zdržiavanie s tým, že si rozmaznaná dievčina najskôr všimne čudáka, potom sa o neho začne zaujímať, až so do neho zamiluje. V Thálii to ide priamočiaro, bez zdržiavania. A tak to aj pokračuje. Prídu ďalší účinkujúci, povedia čo im z pôvodného textu zostalo, vykonajú režisérsku inštrukciu (keby sa mohli uzatvárať stávky na to, ktorý predmet za chvíľu padne, čo sa na scéne stane, diváci by si slušne zarobili), aktuálne časti odtancujú a odspievajú a odídu. (N.b. choreografa Attilu Kozmu, ako keby príliš nezaujímali pohybové dispozície hercov, ako keby sa nesnažil vytvoriť pohyb, ktorý je dostatočne nápaditý, zaujímavý, ale ktorý sú herci schopní zvládnuť tak, aby sme videli naozaj tanec, nie krvopotnú snahu vykonať tanečnú úlohu.) Keď už si kritik ako „skazený divák“ vzdychne, že dnešný večer ho divadlo minulo, tak sa na scéne objaví Katalin Kiča (Claire Linakette) a zrazu je všetko inak. Herečka reaguje na partnerov, vyčkáva pri replikách, divák pri nej cíti, že jej „o niečo ide“. Svojím spevom budí dojem, že spievať vie, pritom hlasovo nejde o žiadne koloratúry, berie si na seba len toľko, koľko spoľahlivo zvládne, svojimi tanečnými výstupmi presvedčí, jej tanec zabáva divákov, ako sa to na operetu patrí, pritom vyjadruje aj pocity, duševné polohy protagonistky, proste hrá divadlo. A robí to dobre! Miestami strhne so sebou aj partnerov. Vtedy vidíme, že aj keď súbor Divadla Thália nie je priamo stvorený pre hudobný žáner, pod dobrou režijnou taktovkou by to mohlo celkom dobre fungovať. Bolo by treba len veľkú dávku režijnej remeselnej zručnosti a okrem hereckého talentu ešte aj oddanú sústredenosť a dostatok umeleckej pokory. Keby to na základe tejto inscenácie pochopilo aj umelecké vedenie, bol by to velikánsky prínos pre budúcnosť divadla.

Géza Hizsnyan