Adelkina cesta do Hiphopska

Dramaturgia: M. Čibenková
Scéna: E. Farkašová
Kostýmy: E. Farkašová
Choreografia: Kristína Kočanová
Hudba: Michal Štofej
Réžia: Ladislav Kočan
Účinkujú:
Barbora Baszová, Michal Jánoš, Martin Križan, Václav Kristína Tóthová, Tomáš Mosný. Miroslav Beňuš
Premiéra 4.októbra 2009, Divadlo Jána Palárika Trnava
Zaujať dnešné deti, ktoré vyrastajú na počítačoch a televízoroch niečím nedigitálnym je pomerne náročná úloha. Klasické rozprávky o princeznách ťažko obstoja v konkurencii High School Musical alebo Hannah Montany a boj medzi dobrom a zlom nahradili akčné filmy a počítačové hry. Ladislav Kočan sa však predsa len pokúša o skĺbenie moderného sveta, v ktorom frčí hip-hop s rozprávkovým príbehom dievčatka-siroty. Ako hovorí sám Kočan, Adelka má v sebe niečo z Popolušky a Pipi dlhej pančuchy zároveň – v domácom prostredí síce trpí, no je dostatočne schopná, samostatná a emancipovaná, aby svoj život vzala do vlastných rúk. Macochu a nevlastnú zlú sestru nahradili nevlastný otec a brat, materialistické založenie a nepríjemná povaha im však zostali. Adelkina spása nespočíva v troch orieškoch, ale vo vrecúšku s kamienkami, ktoré jej daruje tajomný šušľavý permoník (Michal Jánoš). Kamienky majú zázračnú moc zmeniť čokoľvek čoho sa dotknú na živé a skutočné. Niečo ako zázračný klobúk s diamantom v Maeterlinckovom Modrom vtákovi. Samozrejme, k vrecúšku sa dostane Adelkin nevlastný brat, kamienky sa rozsypú a šťastnou rozprávkovou náhodou premenia Mušku, Červíčka a Mravca, (ktorých predtým Adelka zachránila pred bežným osudom domáceho hmyzu), na hovoriace bytosti. Okrem hmyzu kamienky čarovne zapôsobia aj na jablko, ktoré narastie do obrovských rozmerov a stane sa domčekom a prepravným prostriedkom zároveň. Tu sa začína Adelkina cesta za šťastím.
Inscenácia je scénograficky a kostýmovo farebná, javisko je plné červenej, zelenej, modrej, a bielej farby (scéna a kostýmy Eva Farkašová). V istých momentoch je inscenácia dokonca vizuálne pútavá, najmä scény na mori a v nebi pôsobia subtílne, poeticky – v nebi je všetko biele a klauni – „neškodní blázni“ v bielych kostýmoch sa prevážajú na bicykloch a chodúľoch. Uznali to aj detskí diváci, citujem: „ty vole, jaké pekné“. Veľké červené jablko, ktoré zaberá takmer celé javisko, je síce statické a plošné, no účelne funguje ako zadný prospekt javiska a plenta pre tieňohru. Centrum tvorí vysutá točňa uprostred javiska – keď sa hrdinovia ocitnú sami uprostred mora, takmer bezvýchodisková situácia je ich umiestnením na točňu len umocnená.
V záujme priblížiť sa detskému divákovi ešte viac a udržať dynamiku inscenácie, celý dej sprevádza niekoľko hudobných a tanečných čísel, Adelka spieva o tom, ako ju nikto nemá rád, zvieratká sa prostredníctvom svojich pesničiek predstavujú, etc. Hudbu a texty piesní zložil Michal „Štofo“ Štofej, frontman skupiny Hudba z Marsu. Charakter piesní je Hudbe z Marsu vzdialený, nastalo len niekoľko málo momentov, kedy bola ich kvalita porovnateľná. Čo sa textov týka, Adelkina cesta za šťastím je v poradí už niekoľkou inscenáciou pre deti, pri ktorej som mala značný problém textu piesne rozumieť. Neviem, či je to chybou artikulácie hercov/spevákov, ozvučenia divadla alebo či ide o problém, kedy sa textár snaží vtesnať príliš veľa textu na menšiu hudobnú plochu. Navyše, väčšina piesní aj tanečných choreografií (Kristína Kočanová) je ladená do už spomínaného hiphopového módu, opäť so zámerom pôsobiť aktuálne. Nie som si istá, či to bolo šťastné riešenie. Nemala som dojem, že by deti v školskom veku akokoľvek výraznejšie reagovali len preto, lebo zvieratká a Adelka „tancujú hiphop“.
Herci sa v rámci svojich úloh snažili dostať na javisko čo najviac nadšenia a života, s deťmi komunikovali a boli jediným skutočne živým elementom, na ktorý deti reagovali. Najmä Michal Jánoš (Mravec), Kristína Tóth (Muška), Martin Križan (Červíček) a Barbora Bazsová (Adelka) svojou hereckou akciou, fyzickými zdatnosťami a humorom doslova zachraňovali inscenáciu.
Problémom inscenácie je nedostatočne pútavý príbeh. V čisto literárnej rovine mohol pôsobiť ako príjemná detská poviedka o Adelke a jej zvieracích kamarátoch, no akonáhle sa dostane na javisko, absencia dramatickejšej zápletky a motivácie celého príbehu je citeľná. Deti v hľadisku venovali pozornosť dianiu na javisku počas prvých desiatich minút predstavenia, potom ich pozorosť upadala a upútali ich jedine už spomínané scény na mori a v nebi, aj to skôr vizuálne ako dramaticky. V konečnom dôsledku je celý príbeh len akousi kombináciou notoricky známych inšpirácií z iných rozprávok, s obohatením o násilne pôsobiace aktualizačné prvky. Vrcholom je moment, kedy celé Adelkine putovanie končí v „Hiphopsku“. Na scéne sa objavia dvaja „chalani“ vo veľkých mikinách s kapucňami, nízkymi pudlami nohavíc, reťazami okolo krkov, ktorí sa samozrejme dorozumievajú príslušnou „hantýrkou“. Do toho vpadne Adelka a jeden z chalanov sa do nej na prvý pohľad zamiluje, čím Adelka nachádza celé svoje šťastie v Hiphopsku a ten hustý týpek sa razom mení na citlivého a zaľúbeného mladého muža. Jediným čitateľným motívom, ktorý dej drží pokope je motív putovania, cesty (už je obsiahnutý v názve, no vnútorne menej opodstatnený).
Len na porovnanie, Činhora SND uviedla minulú sezónu premiéru rozprávky Jána Uličianskeho, Kocúr na kolieskových korčuliach – príbeh o poznanie jednoduchší a reálnejší. Deti v hľadisku reagovali a bavili sa, pretože videli na javisku skutočného chlapca, ktorý túžil len po kolieskových korčuliach alebo domácom zvieratku a nemusel kvôli svojmu šťastiu lietať niekam do Hiphopska. Možno keby deti na javisku videli reálne veci častejšie, nepýtali by sa pani učiteľky cez prestávku v predstavení, či teraz bude reklama. To totiž zaznelo počas prestávky v Trnave…

Margaréta Cvečková

Margaréta Cvečková absolvovala odbor teória a kritika divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2013). V roku 2011 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Počas štúdia aktívne prispievala a viedla školský časopis Reflektor, festivalové denníky počas festivalu Istropolitana projekt, kde pracovala aj na prekladoch recenzií z a do angličtiny. V diplomovej práci sa zamerala na performatívne prvky, aspekt diváka a čiastkový preklad odborných publikácií teoretika performancie Marvina Carlsona. Pre Divadelnú katedru VŠMU tlmočila niekoľko divadelných workshopov a vedeckých konferencií. Prekladu sa venuje aj naďalej, pracovala na dramatických textoch Michaely Zakuťanskej, na prekladoch rozhlasových hier spolupracuje so Slovenským rozhlasom a prekladá aj pre festival Nová dráma/New drama.