Takmer dokonalé dieťa

Réžia: Peter Palik
Conrad: Barbora Zamišková
Pani Bartolottiová: Anna Čitbajová
Kitty/Swinetailová: Kristína Kováčiková
Egon/Poštár: Michal Németh
Riaditeľ/Továrnik: Štefan Iring, Erik Sombathy
Florián/Swinetail: Jelena Šusac
Preklad: Ivor Gogál
Produkcia: Lucia Kašová, Martina Agricolová, Karol Ivanič
Scéna/kostýmy: Zuzana Hlavatá
Návrhy bábok/kostýmy: Sabina Liptáková
Realizácia bábok: Martina Piatková
Výber hudby: Peter Palik
Hudobný mix: Michal Džadoň
Pedagogické vedenie: mim. Prof. J. Uličiansky, Mgr. art. M.Mikulová, Mgr. art. P. Cigán, , doc. S. Waradzinová, doc. E. Lindtnerová, mim. Prof. A. Pachinger. Doc. H. Čertíková
Veselá inscenácia bábkarskej katedry hýri vtipom, sebairóniou a hlavne energiou. To, čo sme ani nečakali, nakoniec prišlo bez ohlásenia a urobilo nám veľkú radosť. Rovnako, ako keď hlavná hrdinka nášho príbehu, Berta Bartolottiová, ktorá je v celom mestečku známa ako nenapraviteľná pôžitkárka, omylom dostala poštou dieťa. Nečakaná situácia však priniesla nečakané zmeny, a tak sa trochu neobratná, trochu nezodpovedná matka pre svoje dieťa zmenila k lepšiemu a on, naopak, k horšiemu. Treba však povedať, že svätuškárovi Conradovi, to nebolo zas tak na škodu. Absolvujúci študent Peter Palik v spolupráci s tretím ročníkom bábkohercov, siahol po u nás neveľmi známej rakúskej autorke, a treba povedať, že vskutku úspešne.
Christine Noestlingerová sa k písaniu dostala cez svoje výtvarné ambície. Pôvodne chcela byť maliarkou, no keďže sa jej veľmi nedarilo, radšej sa vydala a pre svoje deti ilustrovala rozprávkovú knižku. Tým zároveň započala svoju spisovateľskú kariéru. Jej Ohnivočervená Frederika mala úspech u detí, aj u kritiky, úspech sa dostavil aj vo forme viacerých ocenení, napríklad za príbeh o Frederike dostala cenu Friedricha Boedeckera. Príbehy tejto plodnej autorky boli preložené do viac ako dvadsiatich svetových jazykov, jej príbehy pre deti a mládež si získali množstvo priaznivcov, práve pre špecifický prístup a jazyk, ktorý Noestlingerová preferuje. Príbehy, aj jazyk, ktorý používa sú prispôsobené adresátovi, napriek tomu si však autorka vo svojej bohatej tvorbe neberie servítku pred ústa. Venuje sa problematickým témam, ako napríklad nevere, nadváhe alebo prvému sexuálnemu zážitku, pričom s deťmi nejedná v rukavičkách. Medzi jej obľúbené témy patrí napríklad fajčenie, okrem toho sa vystríha svojich čitateľov prehnane poučovať. Spolieha sa na triezvy úsudok svojich čitateľov, hovorí o problémoch a ponúka aj ich riešenia, avšak bez prehnaného moralizovania. Každý, kto kedy mal skúsenosť s detským adresátom vie, že dieťa ocení, keď z nich dospelí nerobia hlupákov len preto, že majú menej rokov ako oni. Noestlingerová sa problémovým témam nevyhýba, skôr ich vyhľadáva a radšej používa humor. Nakoniec, ktoré dieťa má nad hlavou svätožiaru? A ktorý dospelý? (O teenageroch sa je škoda vôbec zmieňovať).
Hra pôvodne určená pre rozhlas, získala cenu na medzinárodnom festivale rozhlasovej hry PRIX EX AEQUO 2007, jeho slovenská podoba sa v preklade Ivora Gogála dočkala prvej ceny Xavera v rámci festivalu slovenských rozhlasových hier 2007. „Text bol vysoko hodnotený najmä z hľadiska aktuálnosti súčasnej detskej optiky a jazyka.“, hovorí sa v bulletine, no v inscenácii počujeme miesto súčasného jazyka nereálne naivné nadávky, ako napríklad Prasiatko alebo Krucinál.
Čo sa týka žánru, nie je celkom jasné, o čo vlastne ide. Záverečná scéna síce nasvedčuje tomu, že by malo ísť o bastonádu, no v takom prípade by si celá inscenácia vyžadovala trochu viac. Nadávok, oplzlostí, bitky, hádok, pádov… v tejto verzii pôsobila zošnurovane z každej strany. Ak by šlo o bastonádu, čiže žáner jarmočne pokleslý, riešili by sa všetky problémy palicou a bitkou. V nej sa trestajú vyššie orgány moci, no rovnako aj najbližšia rodina. (stačí si predstaviť scénu, kde Punch bez okolkov pomelie svoje dieťa na mlynčeku na mäso). Za takýchto okolností nie je celkom pochopiteľné osadenstvo hľadiska. Detský divák, v poriadku, ale ktorej vekovej kategórie?
To je zásadná otázka, na ktorú si pravdepodobne celý tvorivý tím odpovedal inak a v konečnom dôsledku to Conradovi ublížilo. Komické maňušky, nasadenie hercov a výborná dramatická predloha by jednoznačne zniesla oveľa viac, maňušky sú na tieto účely ideálnymi bábkami. Ale bastonáda, v ktorej je iba jedna jediná scéna s palicou je prinajmenšom podivná. Okrem toho sa v bulletine zo zvláštnych príčin uvádza charakteristika grotesky a komédie, akoby sa chcel vyhnúť akémukoľvek zaradeniu. Na druhej strane, treba brať do úvahy fakt, že podobný žáner nemá na Slovensku vybudovanú tradíciu, preto by sa v rýdzej forme mohol dočkať nepochopenia. Je paradoxné, že spoločnosť je bez najmenších problémov ochotná tolerovať televízne akčné filmy, krvavé počítačové hry a sex vo všetkých možných podobách, od bilbordov pri najfrekventovanejších cestách, až po seriálový sex o tretej popoludní. Útlocitne jej však prekáža triviálna a smiešna – bitka v divadle. Proti vžitým konvenciám ohľadom bábkového divadla na Slovensku sú však mladí tvorcovia na VŠMU bezmocní, čo na tom, že rakvičkáreň – bastonáda je historicky a umelecky absolútne regulérny žáner, so všetkým, čo k nemu patrí… Radšej vytvoríme hybridnú inscenáciu na pomedzí oficiálnej šablóny grotesky, komédie a rakvičkárne, bez toho aby sme si konkrétne určili vekovú hranicu adresáta, ako by sme sa mali otvorene postaviť k problematike reálneho a fiktívneho násilia okolo nás. Chceme deťom ukryť realitu, ktorá na nich beztak vyskočí spoza ktoréhokoľvek rohu? Aj samotná autorka sa k problémom stavia čelom, inscenácia, ktorá nasleduje jej text je však akosi ustráchaná. Prečo hovoriť o problematike slušnosti a boji voči násiliu ostatných, ak sa túto tému bojíme otvoriť? Nehovorme o rakvičkárni, ak podmienky nie sú nastavené tak, aby sme si tento žáner vedeli reálne obhájiť. Tieto výčitky však nie sú smerované výhradne ku Conradovi a už vôbec nie voči mladým tvorcom. Ide skôr o potrebu zosúčasniť a zaktualizovať bábkové divadlo pre potreby dnešnej spoločnosti a dnešného dieťaťa. Dať bábkovému divadlu možnosť rozvíjať sa spolu s prirodzeným vývojom okolitých umeleckých foriem, dať mu šancu uspieť v konkurencii intenzívnych vizuálnych a tematických vnemov, ktorými sú dnešní malí diváci obklopení.
Odhliadnuc od problematiky zaradenia je Conrad milovaným dieťaťom bábkarskej katedry, z inscenácie srší vtip a energia. Zlatá miera hereckých výkonov, pútavej hudby a dynamického príbehu z inscenácie vytvára kvalitný divadelný kúsok. O tom sa jeho utláčanej staršej sestre Popoluške skrývanej zraku verejnosti ani nesnívalo. Tá ani možnosť na diskusiu o jej kvalite nedostala. Medzi vzácne prvky aktualizácie patrí napríklad pasáž, ktorá približuje Bertin, obľúbený seriál Ordináciu, kde sa rodia deti. Patrí, rovnako ako jej povzdych o strede, ktorú jej nebolo treba, k drobným vtipom pre dospelých, ktoré pobavia aj deti, napriek tomu, že im celkom presne nerozumejú. Ale takto je inscenácia bližšia širším vrstvám divákov, čo je v zásade pozitívne. Podobných drobností by inscenácia zniesla aj viac.
Herecké výkony študentov tretieho ročníka sa nedajú prehliadnuť. Temperamentu Anny Čitbajovej sadla postava pani Bartolottiovej ako uliata, no napriek jej majoritnému textovému zástoju nezaostáva celý ročník. Kristína Kováčiková ako Conradova kamarátka Kitty opäť potvrdila svoju hereckú flexibilitu a jemným hláskom upútala Conradovu pozornosť až tak, že sa do nej zaľúbil. Barbora Zamišková sa úspešne zahrala s úlohou malého chlapca, ktorý si až v reálnom svete uvedomuje, že to, čo ho naučili v továrni nemusí byť tak celkom pravda. Bertin milenec a Conradov otec Egon v podaní Michala Németha opäť raz potvrdil, že na javisku oplýva svojským a príjemným druhom hereckej komiky. Mysticky a zároveň vtipne pôsobila dvojica Jelena Šusac a Štefan Iring. Chorvátska kúzelníčka sa na javisko preniesla s unikátnym mačacím šarmom, pričom jej roztržito a dezorientovane asistoval (rozprostovlasatý) junák zo slovenského vidieka. Sušac sa predstavila v dvojúlohe, pričom hrala aj Kittinho násilnického frajera Floriána. Výborný nápad bol zobraziť ho s lebkou na kostýme, pričom jeho hlavu predstavovala reálna ruka bábkoherečky. Vydarená metafora, ktorá sa tiež dá interpretovať ako prvok zobrazenia radikálnych mládežníckych zoskupení nebezpečných nielen pre okolie, ale naneštastie niekedy aj samých pre seba.
Hlavné postavy v bábkovom prevedení scénografky Sabiny Liptákovej a Martiny Piatkovej, niesli individuálne výrazné črty, súvisiace s ich charakterom. Sympatická myšlienka. Kitty, urozprávané životaschopné dievča, skoro protiklad k múdremu a hĺbavému Conradovi bola znázornená maňuškou, na ktorej dominovali klopitajúce veľké ústa. Pani Bartolottiová ako veľká dáma, mala v bábkovej podobe impozantnú trblietavú striebornú kabelku, ktorá naplno vynikla, keď bola zapisovať Conrada do školy. Škoda, že v živej podobe bol jej charakter zvýraznený nedostatočne. Najväčšia hriešnica a zároveň miláčik inscenácie, je totiž oblečená len do čierneho neutrálneho kostýmu na telo a bezpohlavného syntetického županu tekvicovej farby. Výrazné červené lodičky, v ktorých v úvodnej scéne bez rozmyslu vyjedá chladničku a zároveň tancuje tango, presne tie, pre ktoré sa do nej publikum zamiluje, po prvej scéne zmizli. Potom už pobehuje po javisku len tak naverímboha bosá. Scéna Zuzany Hlavatej plne korešponduje s potrebami inscenácie, početné prestavby dynamizuje pútavý hudobný výber Petra Palika v hudobnom mixe Michala Džadoňa. A tak si všetci zúčastnení môžu po vyhratí boja o malého Conrada spoločne zaspievať, že sú (konečne) rodina.
V továrni vyrobené dieťa, ktoré je naprogramované, aby sa cítilo zle, keď niečo zlé urobí, vychovala jeho nevlastná, no milujúca mama tak, aby sa vedel biť, za to, čo považuje za správne. Nedokonalosť tohto druhu však vo svete nie je nežiaduca, veď dokonale mierumilovné typy to dnes majú vskutku ťažké…

Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.