Rozprávka, či tragédia partnerských vzťahov?

Divadlo	Vysoká škola múzických umení v Bratislave
Inscenácia	František Hrubín - Kráska a zviera
Premiéra	24. apríla 2008
Divadelná sezóna	2007/2008

Réžia a dramaturgia: Lenka Kohútová
Výtvarný návrh a výroba scény: Filip Jerguš
Výtvarný návrh, realizácia bábok a kostýmov: Tereza Možišová
Choreografia: Sandra Kramerová, Adriana Liptáková
Účinkujú: Kráska- Helena Škovierová, Zviera- Martin Weiss, Otec- Pavel Hynčica/Vladimíra Lichnerová, sestra 1- Mária Kráľová a Ľubica Lettrichová, sestra2- Petra Hulinová a Ivana Hoštaková, bytosti- Ivana Hoštaková, Petra Hulinová, Mária Karoľová, Sandra Kramerová, Ľubica Lettrichová, Vladimíra Lichnerová a Adriana Liptáková.
Premiéra: 24.4.2008, Malá scéna VŠMU
Rozprávky majú v živote človeka zvláštne poslanie. Nielen že kladú dôraz na hodnoty, ktoré ho robia cnostným, ale takisto poukazujú na ľudské slabosti. V detstve nás vychovávajú, v období dospievania ich zvykneme považovať za lacný sentiment a klam, no po rokoch sa k nim predsa len vrátime, poznačení skúsenosťami zo života, kedy nie vždy dobro vyhralo nad zlom. A zrazu sú tie rozprávky akoby pozitívnym relaxom, alebo vierou, že dobro a spravodlivosť predsa len existujú.
Hra Františka Hrubína, Kráska a zviera, hovorí o ambivalentnosti toho, čo človek pomenúva ľudským a hodnotným. Táto rozprávka predostiera príbeh romantickej lásky, ktorá víťazí nad akýmikoľvek predsudkami a povrchnými hodnotami človeka. Kým Kráskine sestry túžia po šatách z drahej látky a Otec zapredá dcéru na záchranu svojho vlastného života, Kráska sa zamiluje do zvieraťa, ktorý sa vďaka jej úprimnému citu mení na človeka…
Režisérka a zároveň dramaturgička inscenácie, Lenka Kohútová, upriamila pozornosť na príbeh lásky Krásky a Zvieraťa a podľa toho upravila aj text. Kohútová vyškrtla scény, v ktorých sa konkrétne nejednalo o hlavných hrdinov (napr. výstupy, ktoré pojednávajú o zásnubách vypočítavých sestier, línia príbehu ich pytačov) a tým eliminovala text natoľko, že by sme skôr mohli hovoriť o inšpirácii touto ľudovou rozprávkou.
Kohútová si pôvodne, ako inscenačný kľúč, zvolila vlastnú koncepciu, ktorá spočívala v tom, že pomedzi vybrané výstupy včlenila krátke intermezzá s názvom: Ako si vyrobiť ženu, Ako si vyrobiť muža a nakoniec Ako si vyrobiť harmonický vzťah. Tieto, absolútne civilne (a vtipne) napísané intermezzá (ktoré pôsobili skoro ako návody, alebo recepty a tým vytvárali protiklad k žánru rozprávky) týmto vrhali na inscenáciu úplne iné svetlo a dodávali jej novú výpoveď. Z rôznych dôvodov sa však Kohútová musela zvolenej koncepcie zrieknuť a v krátkom čase zvoliť nový inscenačný kľúč.
Kohútová poňala túto hru, ktorá bola zároveň aj jej absolventskou inscenáciou, so všetkou „romantikou“, aká k rozprávke patrí. Od zla, ktoré predstavujú namyslené Kráskine sestry bažiace len po bohatstve, cez pôvabnú Krásku s úprimnou dušou, ktorej nezáleží na vzhľade milovaného zvieraťa, až po výstupy tanečníčok s výzorom lesných ženičiek, ktoré svojimi tanečnými výstupmi dotvárali ilúziu rozprávkového sveta.
Lenka Kohútová na scéne použila tri bábky, stelesňujúce Kráskine sestry a otca, ktorí boli zároveň predstaviteľmi negatívnych ľudských hodnôt. Bábky, ktoré boli vedené hercami, akoby pod ich rukami ožívali a vťahovali diváka do rozprávkovej tajomnej atmosféry príbehu. Nielen vizuálny, ale aj významový kontrast k nim predstavovali herci v úlohe Krásky, Zvieraťa a tanečníčok. S citom vypracované sadrové bábky v telesnej veľkosti však ostali len akýmsi materiálom, potvrdzujúcim bábkovú hru. Herci ich však postupne „vytesnili“ a tak inscenácia začala naberať znaky činohry.
Rozprávky disponujú istým sentimentom a ich herecké znázornenie si vyžaduje citlivý prístup k istému druhu patetizmu. Na to, aby nevyznel povrchne, je dôležité, aby herci verili nielen výpovedi hry, ale aj zvolenej inscenačnej poetike. „Kolísanie“ hereckých výkonov, založené na nestotožnení sa s danou postavou a zvolenou poetikou, bolo najhlavnejším problémom hereckého prejavu tejto inscenácie. Kráska Heleny Škovierovej, takisto ako Zviera Martina Weissa pôsobili neisto. Obaja boli len hovorcami replík hlavných hrdinov, ktorých stelesňovali. Obaja herci nedokázali vytvoriť prirodzenú a dôveryhodnú komunikáciu medzi postavami a tým pádom sa im nepodarilo dosiahnuť kompaktný celok. Ich boj o lásku vyznel nepresvedčivo a kŕčovito. Škovierová v žltých šatách s nevinným výrazom v tvári a Weiss v otrhanom kostýme podporujúcom výrazovú odľudštenosť, ktorú reprezentuje Zviera, ostali len nositeľmi charakteristických vizuálnych čŕt hlavných postáv, no nepodarilo sa im vystihnúť ich typické osobné vlastnosti.
Scéna bola delená na dve roviny. Výstupy, v ktorých sa pracovalo s bábkami, sa odohrávali takmer na proscéniu. Išlo hlavne o scény na začiatku inscenácie, ktoré znázorňovali Kráskin nešťastný život s panovačnými, „zverskými“ sestrami, komandujúcimi otca i samotnú Krásku. Druhú rovinu, na ktorú bol využitý priestor celého javiska, tvorili výstupy odohrávajúce sa v kráľovstve Zvieraťa, kam prichádza Kráska vykúpiť otcov život. Otec jej totiž v chránenom sade kráľovstva odtrhol ružu a Zviera ho chce dať zato zabiť. Slobodu mu sľúbi v prípade, že zaňho niekto obetuje svoj život. Na túto obetu sa podujme práve Kráska.
Lenka Kohútová tu pracovala s náznakovou scénou, ktorú tvorilo pár drevených stĺpov, ktorých významová hodnota bola prispôsobená potrebám výstupu. Postavené do pol kruhu, uprostred ktorého stál stôl prikrytý bielym obrusom (ktorý zrejme demonštroval Kráskinu nevinnosť) naznačovali priestor kráľovského salónu, kde sa poväčšine odohrávali stretnutia Zvieraťa a Krásky. V mnohých prípadoch však tvorili ilúziu rozprávkového lesa, v ktorom sa odohrávali tanečné výstupy lesných žienok.
Inscenácia bola doplnená už spomínanými výstupmi tanečníčok, ktoré boli odeté do farebne pestrých kostýmov predstavujúcich akýchsi živelných lesných dušikov. Ich herecké prejavy a nápadité tanečné choreografie, kde sa spájalo fantaskno so snovosťou, diváka sprevádzali celou hrou a tvorili opornú zložku vo vytváraní rozprávkovej atmosféry. Zároveň však predstavovali akýsi druhý hlas hlavného hrdinu – Zvieraťa (v texte mal túto funkciu jeho zrkadlový obraz), ktorý bol akoby hlasom jeho neistoty, jeho predsudku voči sebe samému. Diabolský, pokušiteľský hlas, ktorý ho utvrdzoval v jeho odlišnosti od ľudí a v presvedčení, že práve kvôli svojmu zjavu nebude môcť byť Kráskou nikdy milovaný.
Inscenátori oživili príbeh romantickej lásky klavírnym doprovodom. Hudobné sekvencie síce podporovali rozprávkovú atmosféru inscenácie, no opätovné príchody a podchody klavíristu na javisko pôsobili rušivo a degradovali celú kompozičnú výstavbu inscenácie.
Režisérka Lenka Kohútová doplnila príbeh o záverečný výstup s názvom – Po desiatich rokoch. Tento režisérkin zámer, ktorým chcela poukázať na to, ako môže láska po istom čase zovšednieť, dodal celej inscenácii ľahký filozofický podtón. Zároveň však celú hru akoby odromantizoval. Hlavný hrdinovia hry v závere inscenácie sedia v civilných kostýmoch (Zviera v župane, Kráska v obyčajných bielych šatách) na stoličkách obrátení chrbtom k sebe. Týmto výstupom Kohútová zároveň demonštrovala vnútorné oddialenie sa hlavných hrdinov. Toto vzájomné odcudzenie sa je podporené aj scénou, ktorú tvoria drevené stĺpy, (vytvárajúce v predošlých výstupoch les, či salón). Tie sú popadané na zemi medzi stoličkami oboch protagonistov. Režisérka týmto výstupom síce poukazuje na to, ako rýchlo môže láska zovšednieť, zároveň však neutralizovala dovtedajšiu ilúziu inscenácie, ktorá demonštrovala romantickú lásku dvoch ľudí. Kohútová týmto záverom síce hru zaktualizovala, no zároveň ním spochybnila dovtedajšiu výpoveď. A tak divák ostal v rozpakoch, či inscenácia chcela byť rozprávkou venovanou detskému divákovi, o tom, ako dobro víťazí nad zlom, alebo tragédiou partnerských vzťahov, ktoré smerujú k rozpadu…