DIEVČATKO CHOUCHOU OBJAVUJE NEVÍDANÉ POKLADY

Hrajú: Hynčica, Jana Dobiášová, Slávka Šmajdová al. Jana Stieranková, Marcela Kurucová a Diana Marková
Libreto a réžia: Pavel Uher
Scéna a bábky: Róbert Gábriš
Kostýmy: Jana Korčeková
Choreografia: Elena Lindtnerová
Pedagogické vedenie: Mgr. Art Marta Žuchová,
Mgr. Art Peter Cigán
Premiéra: 20.6.2008 na Malej scéne VŠMU Bratislava
Chorá dcérka skladateľa Clauda Debussyho uprosila otecka, aby skomponoval balet, príbeh ktorého si sama vymyslela. Láska medzi vojačikom a baletkou síce nápadne pripomína Andersenovu rozprávku “O statočnom cínovom vojačikovi”, no dievčatku sa asi zažiadalo vidieť ho v baletnom prevedení. Tak vznikla Skrinka hračiek, ktorá bola prvým detským baletom v histórii hudby dvadsiateho storočia. K tomuto príbehu režisér a tvorca libreta Pavel Uher pripojil “minipríbeh” modernistickej, Satieho parády, s hudbou 2.suity Igora Stravinského a Concertinom nedávno zosnulého Jeana Francaixa. Pomerne náročná predloha, ktorá sa opiera iba o modernistickú hudbu, bez použitia hovoreného slova, vyžaduje zladenie pohybu a animácie tak, aby korešpondovali s hudobným podkladom a zároveň aj poctivú tímovú prácu hereckej skupiny, ktorá predpokladá interné prepojenie medzi jednotlivými členmi v súznení tónov klasickej hudby. Herecko – pantomimická kompozícia
Les Jeux – Hry, je názov ročníkovej práce prvého ročníka bábkohercov, v spolupráci s Pavlom Uherom. Vo svojej kategórii je kvalitným projektom, ktorý spája zaujímavú predlohu a detailnú hereckú prácu na hranici s pantomímou.
Táto hravá, milá a objavná inscenácia je žiarivým príkladom školskej inscenácie. Presne takto by sa so študentami malo pracovať. Režisér vzal na zreteľ potreby študentov a vybral námet aj prostriedky, pomocou ktorých vytvoril slušné predstavenie, ktoré však, a to je oveľa dôležitejšie, obohatilo v prvom rade samotných študentov.
Pre radového študenta bábkoherectva je dôležité ovládať rôzne techniky vedenia bábok, rovnako, ako aj ich využitie v praxi. Najväčším problémom je, že popri produkcii nových inscenácií sa často zabúda na to, že na akademickej pôde, by mal byť prvoradý samotný proces tvorby a nie výsledok. Je síce možné učiť sa za pochodu, ale popritom sa môže ľahko stať, že absolvent bábkoherectva zrazu príde na to, že je absolútne nepoužiteľný pre prax, pretože neovláda základ svojej práce – bábkarske remeslo.Nevie vodiť viacero typov bábok, isté techniky a metódy pozná len z dostupnej teoretickej literatúry, respektíve z dosluchu. Vyučovaciemu systému na bábkarine by však prospela radikálna reforma. Ako príklad by sa dal uviesť výmenný pobyt študenta z Portugalska, Ricarda Alvesa, ktorý miesto štúdia sám viedol pohybový workshop pre študentov prvého ročníka. V tom istom roku realizovali študentky druhého ročníka individuálny projekt “Vlasy”, v ktorom sa pokúsili využiť techniku čierneho divadla, z vlastnej iniciatívy, v sťažených technických a finančných podmienkach, no v konečnom dôsledku veľmi úspešne. Napriek tomu, že s touto aktivitou neboli niektorí pedagógovia celkom stotožnení. Dalším príkladom neefektívnosti vyučovacích postupov je samotný fakt, že posledné dva absolvujúce ročníky nepripravili absolventskú inscenáciu. Pre objektívnosť je však rovnako nutné poznamenať, že to nie je len problémom katedry, ide tiež o akútny nedostatok bábkových režisérov a dramaturgov. A ďalšou dôležitou pripomienkou a zároveň zdvihnutým prstom je – prečo ich vlastne je tak žalostne málo…
S ohľadom na všetky vyššie uvedené fakty, je Uherova čiernodivadelná feéria pre hercov, bábky a pantomímu, projekt nadmieru zaujímavý a progresívny z viacerých uhlov pohľadu. V prvom rade je potrebné oceniť režisérov výborný pedagogický prístup. Uher zohľadnil edukatívne potreby, ktoré by mala obsahovať finálna práca prvého ročníka, preto sa rozhodol pre využitie techniky čierneho divadla, pričom ho neodradili ani sťažené technické podmienky. Zároveň je to výborná škola Dejín divadla a overenie si ich v praxi, pričom scénografické a technické postupy zvolenej techniky sú tiež výzvou pre scénografov. Uherova predloha neobsahuje text, preto od hercov vyžaduje precízne zladenie animácie a pohybu. Zakrytý animátor musel pozorne počúvať hudbu a jej prispôsobiť pohyb a animáciu, pretože len od nej sa odvíjal príbeh dievčatka Chou-chou. Choré dievčatko objavuje obsah tajuplných krabíc, kde nachádza nevídané poklady v podobe postáv Baletky, Vojaka a Pulčinelu. Jana Dobiášova ako Chouchou, ktorá nespokojne pobehuje so švihadlom a prosí Pavla Hynčicu, ako Clauda Debussyho, aby jej skomponoval balet. Malá, chorá dcérka skladateľa stvárnená herečkou kyprých ženských tvarov a Claude Debussy, ako jej otecko, ktorý na ňu zamračene hladí, aby jej neskôr prianie splnil… bežná konvencia, ktorá na VŠMU dovoľuje vekové presahy, niekedy príliš ubližuje výslednému efektu. Dvojica otec – dcéra, typovo absolútne nekompatibilná – bola pre diváka veľmi nečitateľná. Slávka Šmajdová a Diana Marková ako Artistky chvíľami pôsobili ako milé pestúnky či slúžky, ktoré sa snažia rozveseliť drahú Chouchou. Za čiernou oponou celého príbehu stála animátorka Marcela Kurucová, ktorá mala prevažne na starosti tri bábkové postavičky. A v pozadí inscenácie stoja aj tvorcovia výbornej scény, bábok a kostýmov Róbert Gábriš a Jana Korčeková. Tanečná pedagogička na Katedre činohernej a bábkarskej tvorby VŠMU, Elena Lindtnerová ,so študentami vytvorila choreografickú zložku. Pod pedagogickým vedením Petra Cigána a ročníkovej vedúcej prvého ročníka Marty Žuchovej, tak vznikli roztomilé “Hry”.
Ak má však Les jeux – Hry ambíciu osloviť detského diváka, je to na pováženie, respektíve, závisí to od zvolenej vekovej kategórie. Pantomimické kreácie bez dynamického deja detský divák neprijíma ľahko, o to viac, ak je hudba nosnou zložkou deja, pričom nemá oporu v texte. Režisérova ambícia premeniť rad výchovných koncertov na hudobno – vizuálny zážitok je preto veľmi odvážna, bez bulletinu a úvodného slova sa rádový divák v príbehu veľmi ľahko stratí. Ale to je len nevyhnutná daň netradičnej koncepcie. Výrazové prostriedky pantomímy nemajú v súčasnej dobe a v slovenskom divadelnom priestore žiadne významné miesto. Malí diváci sú krmení 3D zážitkami a veľkolepými vysokorozpočtovými produkciami pokútneho obsahu, zato veľkolepého image. Stačí si spomenúť na muzikál o mackovi Poo, ktorý bol nedávno v Bratislave a zaznamenal u malých divákov veľký ohlas. Deti sa bavili a rodičia nudili, no zároveň sa triasli o svoje peňaženky, lebo ich ratolesti náhle zahoreli nadšením ku všetkému, čo sa týkalo ich obľúbenej postavičky, vrátane vedierka na Popcorn za nekresťanské peniaze. Takto dnes vyzerá v praxi – komerčne úspešné predstavenie pre deti, ktoré sa, pomimo predávania suvenírov tvári, ze chce deti baviť aj vychovávať. Má teda rovnaké ciele ako Uherove – Hry. Ale to ešte neznamená, že to je tá správna cesta…
Môžeme detskému publiku prezentovať niečo hodnotné, ale predstavenie ich nutne musí aj zaujať, v prípade malých divákov, priam uchvátiť. Vzhľadom na pomalé tempo a nečitateľnú hlavnú dejovú linku sú teda obavy o divácky ohlas u detského diváka, napriek zaujímavému obsahu, velmi reálne. Nehovoriac o tom, že s udržaním napätia mali častokrát problém aj samotní herci. Hudobný podklad určoval tempo, ktoré bolo v istých pasážach natoľko lyrické, že spomaľovalo temperament samotných účinkujúcich. Okrem toho by možno nebolo na škodu pouvažovať aj nad tým, do akej miery by sa v inscenáciách podobného typu mala využiť interakcia medzi hercami a divákmi, hlavne pokiaľ sa jedná o detského diváka.
Javisková koláž Les jeux – hry, je však veľkou inspiráciou. Závisí od toho, s akým publikom sa stretne, každopádne však má čo povedať všetkým vekovým kategóriám. Predstavuje velikánov hudby dvadsiateho storočia, ponúka impulzy na reflexiu o historickej a súčasnej tvorbe pre deti, návrate k inšpiračným zdrojom modernistickej hudby. Pre študentov – scénografov boli “Hry” výbornou školou histórie Dejín divadla a scénografie v praxi, pre hercov to bola okrem toho aj výborná možnosť využitia animácie, no aj pantomímy, pohybu a hereckého výrazu. Pretože, ako uvádza v bulletine Pavel Uher:”Kultúrne dedičstvo je potrebné nielen pietne uchovávať, ale aj aktívne pestovať” Ostáva len dúfať a veriť, že tieto veľké idey bude schopný prijať aj detský divák.

Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.