KRÍŽovkári

Dramaturgia: Lukáš Brutovský.
Réžia: Veronika Pavelková.
Scéna a kostýmy: Michaela Mokrá.
Produkcia: Zuzana Staroňová.
Hrajú: Roman Poláčik, Michal Rosík, Lukáš Pavlásek, Daniel Ratimorovský, Gabika Marcinková.
Premiéra: 23. 10 2008 v Štúdiu 12
Začiatky nebývajú ľahké. Len málokedy sa podarí, že umelecká prvotina je dielo zaslúžiace si úprimnú chválu. Oveľa častejšie sa však stáva, že prvotina je priestor pokusov a omylov, snáh a naberania skúseností. Niekoľkonásobne to platí za predpokladu, že inscenácia je prvotinou pre väčšinu zúčastnených umelcov. Scénická realizácia hry začínajúceho dramatika Lukáša Brutovského a doposiaľ neveľmi skúsenej režisérky Veroniky Pavelkovej Krížovkári, vo výsledku naráža na nemalé množstvo začiatočníckych nedostatkov. Treba však zároveň pripomenúť, že tvorcovia inscenáciu realizovali prostredníctvom projektu Mliečne zuby, ktorého úlohou je dávať priestor tým, ktorí sa musia učiť, a to aj na vlastných chybách.
Prvá výhrada sa týka textu. Problémom určite nie je samotná téma hry, ale jej kŕčovité spracovanie, slabá pointa a následne aj výpovedná hodnota. Brutovského Krížovkári je hra o vášnivých lúštiteľoch megakrížovky, v tajničke ktorej sa má ukrývať zmysel života. Peter Neuman frustrovaný svojimi osobnými, pracovnými a rodičovskými neúspechmi prichádza po dlhom čase navštíviť otca hľadajúc u neho oporu. Otcova pozornosť však pramálo smeruje k synovým problémom, k vlastnej manželskej kríze, dokonca ani k mŕtvole zavraždeného suseda v spálni. Jediným objektom jeho záujmu je spomínaná krížovka a jej vylúštenie. Onedlho začnú na lúštení krížovky spolupracovať a spoločne hľadajú výraz pre ázijskú bytovú trvalku, bulharského teroristu či nomáda. Otec a syn sa tak stávajú obeťami nezmyselnej hráčskej vášne, ktorá ich oddeľuje od okolitého sveta a uzatvára do narastajúcej izolácie. Príchodom postavy Richarda sa zdá, akoby príbeh hry konečne získaval zápletku. Richard sa totiž vracia z výkonu trestu a hľadá svojho otca – udavača. Ten však už mŕtvy leží u otca Neumana v spálni, pretože ho až priveľmi zaujímala magická krížovka. Postava Richarda stratila motiváciu skôr, ako ju mohla začať rozvíjať. Nezostáva mu teda nič iné, ako sa pridať k lúštiacej dvojici. Ich nadšenie preruší už len nelogický príchod policajta Martina, ktorý sa napokon ešte nelogickejšie zmocní krížovky sám. Celý dej rámcuje neustále prítomná suseda Grúberová neúnavne presádzajúca kvety z jedného kvetináča do druhého. Jej prítomnosť a pritom nezainteresovanosť do deja akoby podčiarkovala autorovu snahu o vykreslenie uzavretosti všetkých postáv do vlastného sveta bez potreby komunikovať s okolím. Žiaľ, Brutovskému sa nepodarilo rozviť nastolenú tému psychickej závislosti a dobrovoľnej izolácie tak, ako bolo s najväčšou pravdepodobnosťou jeho cieľom. Príbeh pokrivkáva na plochej zápletke, slabej motivácii postáv a ako som už spomínala, na nulovej pointe. Dúfam však, že mladý autor bude vo svojej tvorbe pokračovať, pretože napriek všetkým výhradám musím oceniť kreatívny námet hry. Mladí autori sa zvyknú skôr sústrediť na všeobecné témy a prebraté námety, čo ale našťastie neplatí v prípade autora Brutovského.
Spomínané slabiny textu sa nepodarilo preklenúť ani režisérke Veronike Pavelkovej. Režisérka sa upriamila na syntézu literárnej a hereckej zložky bez použitia špecifickejšieho režijného prístupu. Za pozitívne možno označiť niektoré mizanscény napríklad pomyselný šermiarsky súboj otca a syna prostredníctvom zastrúhaných ceruziek. Sľubne sa zo začiatku javilo aj využitie neustále prítomnej postavy bláznivej susedky Grúberovej. Pretože sa však jej prítomnosť nijako nevysvetlila a nepriniesla do deja žiaden prínos, pôsobil v konečnom dôsledku nelogicky a zbytočne. Inscenácii by celkovo prospelo aj viac humoru, ktorý režisérka mohla ťažiť z absurdity celého príbehu.
Zarážajúco slabá bola scénografická stránka inscenácie. Žiaľ, musím konštatovať, že v tejto rovine mali nedostatky takmer všetky inscenácie realizované pod projektom Mliečne zuby. Scénografka inscenácie Krížovkári zvolila pri realizácii minimalistický prístup – do veľkej miery istotne výsledok skromného rozpočtu. Scénografia sa obmedzila na niekoľko základných kusov nábytku, rám dverí a niekoľko čiernych výkrytov. Moja výhrada určite nesmeruje ku skromnosti vizuálnej stránky inscenácie, napokon, tá je pre štúdiové divadlá svojim spôsobom typická. Smeruje však k jedinej rekvizite, na podobe ktorej nemali inscenátorky šetriť po stránke kreatívnej či realizačnej – samotnej megalomanskej krížovke. V inscenácii bola zhmotnená mimoriadne nepresvedčivo predovšetkým voľbou gumeného materiálu, pastelovou farebnosťou a tiež grafickou úpravou políčok krížovky. Celkovo krížovka pripomínala skôr umývateľný kuchynský obrus, než mystický predmet ukrývajúci v sebe posolstvo o zmysle života.
Žiaľ, aj väčšina hereckých výkonov bola poznačená doterajšou neveľkou skúsenosťou účinkujúcich. Zjavné problémy s presvedčivým budovaním svojich postáv, udržaním napätia a energie mali predovšetkým Michal Rosík ako otec Neuman, Roman Poláčik ako jeho syn Peter a Lukáš Pavlásek ako policajt Martin. Výkony všetkých troch hercov sa obmedzovali len na ovládanie textovej časti svojich postáv a pohyb v mizanscénach. Divák mohol len s ťažkosťami uveriť faktu, že otec stvárnený Michalom Rosíkom je naozaj vášnivý lúštiteľ, schopný pre dosiahnutie svojho cieľa aj zabiť, pretože energiu, nadšenie či dokonca vášeň pre hru a z hry Rosíkov výkon absolútne obchádzal. Na úrovni veľmi podobnej kvality sa pohyboval aj výkon Romana Poláčika. Aj v jeho prípade sa divák len s ťažkosťou mohol stotožniť so skutočnosťami pre dnešný svet tak bežné ako rozpad manželstva, odcudzenie sa vlastnej rodine, strata zamestnania a osobnej hodnoty. Poláčikov Peter o všetkých týchto veciach iba hovorí, no nedokáže ich zvnútorniť a zahrať. Škoda, pretože táto postava má spomedzi všetkých postáv hry vari najväčší potenciál. Trojicu slabých výkonov uzatvára Lukáš Pavlásek ako policajt Martin. Postava už aj tak neveľká rozsahom a významom bola Pavláskom priam odhodená do zabudnutia a divák si po čase len s ťažkosťou spomenie aká bola vlastne jej úloha a funkcia. Inscenácia však našťastie ponúkala aj herecké výkony, ktoré možno úprimne vyzdvihnúť.
Prvým príjemným prekvapením bol vedľajší, no mimoriadne zaujímavý výkon Gabriely Marcinkovej v úlohe psychicky zaostalej susedy Grúberovej. Marcinková mala pri jej stvárňovaní neľahkú úlohu a to hneď z niekoľkých dôvodov. Jej postava neprehovorí ani slovo napriek tomu, že je na javisku nielen počas celého trvania inscenácie ale dokonca aj pred jej začatím. Diváci od príchodu do sály až do začiatku inscenácie sledovali každý jej pohyb. Neúnavné presádzanie rastliniek a neraz bizarné postupy pri tejto činnosti boli občas pútavejšie ako dianie na javisku a preto sa nemožno čudovať, že pozornosť divákov pútala aj počas predstavenia. Škoda len, že jej postava nebola, podobne ako mnohé iné, vypointovaná a tak zostala iba v rovine kuriozity.
Za plnohodnotný sa dá označiť výkon Daniela Ratimorského predstavujúceho postavu Richarda. Ratimorský vstúpil do deja inscenácie suverénne a presvedčivo. Priniesol so sebou energiu, ktorá inscenácii doposiaľ chýbala a dokázal si ju udržať až dokonca. Dravosť hraničiaca s agresivitou, odhodlanie pomstiť sa vlastnému otcovi, chladné kalkulovanie, ale aj neskoršie zanietenie sa pre vylúštenie tajomnej krížovky sú v jeho prípade nielen naznačené, ale skutočne prežité. Ratimorský sa po priestore pohybuje sebaisto, zapĺňa a ovláda ho svojou svojim celistvým a hutným herectvom.
V závere recenzie mi zostáva len prejaviť vieru v to, že poznanie a spoznanie vlastných umeleckých rezerv je potrebné a prospešné hneď na začiatku umeleckej tvorby. Napokon, nikto učený z neba nespadol.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.