Fontána pre Zuzanu

Autor: Karol Hlávka – Pavol Rusko -Vašo Patejdl
Hudba: Vašo Patejdl
Libreto: Karol Hlávka – Pavol Rusko
Réžia: Karol Vosátko
Texty piesní: Boris Filan – Jozef Urban – Miro Jurika – Marián Brezáni
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Simona Vachálková
Choreografia: Jaro Bekr
Premiéra: 10.10. 2008
Podľa Encyklopédie dramatických umení Slovenska definujeme divadelnú inscenáciu ako „premenu literárnej štruktúry (scenára) na divadelnú. Inscenácia je výsledným tvarom vzájomného a dialektického pôsobenia všetkých inscenačných zložiek (lit. predloha, réžia, herectvo, scénografia a.i.), ich syntézou“. Ťažko sa hodnotí, píše divadelná recenzia či kritika na útvar, ktorý jeho tvorcovia v bulletine označili za pôvodný slovenský muzikál, keď ho na javisku nebolo (toho muzikálu). Útvar, ktorý môžeme vidieť v repertoári divadla Nová scéna v produkcii Royal production (Pavol Rusko, ktorý je aj spoluautorom libreta, a Ivo Ladižinský) nemá totiž s muzikálom a ani s divadelnou inscenáciou nič spoločné. Kde niet divadelného elementu, nemožno uplatňovať ani divadelnú kritiku. Nijaké vzájomné a dialektické pôsobenie a už vôbec syntéza zložiek sa totiž nekonala. Ak by však stačilo na označenie termínom muzikál zopár osamostatnených speváckych výstupov, ktoré tvorili gro tohto útvaru, dalo by sa čo to popísať o falošnom speve a hudobnom aranžmáne, avšak to by sme asi písali a hodnotili skôr nejaký koncert populárnej hudby/ skupiny. Ak nazrieme na tento útvar ako na žáner divadelného muzikálu, dokážeme len skonštatovať, čo všetko tam chýbalo, nefungovalo, kto všetko nezvládol svoje remeslo.
Libreto je chudobné, nelogické s množstvom zásadných chýb. Ak si autori libreta Karol Hlávka a Pavol Rusko zobrali ako inšpiračný základ Rapošov filmový muzikál Fontána pre Zuzanu, istotne im neuniklo, že ten, napriek svojej obmedzenosti životnosti príbehu, aspoň nejaký ten príbeh mal. Bol síce dobovo úzko obmedzený (už na prvý pohľad je jasné, že takto budovaný príbeh nie je možné aktualizovať, lebo príbeh je odrazom len tej danej doby), ale motivácie postáv boli jasné, vývoj príbehu logický a v istých častiach deja aj dramatický. Libreto, podľa, ktorého inscenovali „pôvodný slovenský (divadelný) muzikál“ v réžii Karola Vosátka nič z týchto atribútov nemal. Ide skôr o umelé výseky z filmového scenára, ktoré len tak svojvoľne uložili vedľa seba. Preto sa postavy nevyvíjajú, bez akejkoľvek motivácie a cieľa vstupujú a odchádzajú z príbehu, ale aj zo – do scény. Takú nezmyselnú fluktuáciu vysokého počtu postáv po scéne na druhej strane nie je ľahké ani len naaranžovať, nie to ešte režijne viesť. Motív zaľúbenia Zuzany a Olina ostal v rovine náčrtu, motív Belinho rebelantstva nemá jasne definované korene (aj keď je tam pokus vykresliť ju ako prostitútku, ktorá sa necháva kvôli drahým šatám vydržiavať), domovník Domorák už nie je človek s pohnutou minulosťou, ale len zlomyseľný ohovárač a sliedič, pubertiaka Olina ani veľmi nepoznačil otcov alkoholizmus, pesnička je v tomto prípade liek na všetky rany. Zuzanina sestra Maja je v podstate len figúrka udržaná v príbehu na to, aby v závere odspievala populárnu pesničku „Nemožná“ a absentuje aj pôvodný rozmer krachujúceho vzťahu Zuzaninej a Majinej matky – profesorky a ich otca – civilného pilota. Raritou sú postavy stareniek Cilky a Milky, ktoré sa dva – trikrát prejdú po javisku, aby sa senilne porozprávali a hľadali zatúlaného psíka. Libretisti sa aj pokúsili príbeh jemne aktualizovať, výsledok je však viac ako nefunkčný. Ak obsah nekorešponduje s formou, aktualizácia zostala len v rovine idey. Nemožno sa ubrániť pocitu, aj na základe uvedených informácií v bulletine, že ide o akúsi sentimentálnu spomienku na obdobie puberty autorov libreta, ako o tvorivý zámer. Tak sa zrejme aj stalo, že z Bely urobili 17-ročnú babu, ktorá sa nedostala na vysokú školu, a preto ostane robiť kaderníčku a zo Zuzany 15-ročnú dcéru, ktorú prijali na medicínu. Žeby nejaká osobná spomienka? Ktovie, veľa vecí je nám nejasných, nevysvetlených, prvoplánových. Ak už nie nikde inde, tak práve tu by pomohla ruka dramaturga, ktorý by si nemohol nevšimnúť labilitu príbehu a neurčitosť žánru. Osoba dramaturga ale nikde uvedená nebola a zjavne ani v procese tvorby nefiguroval.
Režisér Karol Vosátko bez zreteľne artikulovaného dramaturgického konceptu neponúkol o nič zreteľnejší režijný zámer. Inscenovať bez režijného zámeru, bez vedomia toho, o čom chcem, aby inscenácia vypovedala, je ťažké. Ukázal ako, len nevieme o čom (to všetko bolo, či chcelo byť). Neustále podsúvanie pridlhých namixovaných hudobných džinglov z pesničkového a hudobného repertoáru filmu Fontána pre Zuzanu miatlo, nudilo a vytváralo ruptúry. Javiskové vnímanie nie je ako počúvanie rádia, kde sú džingle deliacim znakom. V divadle divák dokáže vnímať posuny a zmeny plynule, na základe podkladov z jeho audiovizuálneho vnemu. Prebytok piesní, ktoré často len dokresľovali atmosféru toho, čo sa aj malo udiať na javisku, zvýraznil práve to, že na javisku sa okrem spievania piesní nič nedeje, nekoná sa. Dokonca aj režijné umenie práce s hercom absentovalo. Prítomné sú nekoncentrované výstupy, bez hlbšej motivácie alebo aspoň keby boli výrazovo niečím zaujímavé… Výnimkou sú sóla Ľubomíra Pauloviča v úlohe alkoholika – Olinovho otca a výstup Dušana Lenciho ako deda. Skúsenosť s hereckým remeslom bola viditeľné, a hoci nemali k dispozícii nijaké super pesničkové hity ako pomocnú barlu, na nich jediných sa dalo nazerať ako na herecky stvárnené postavy. Pracovali s významom textu, pointovali myšlienku, ktorú v replikách podávali divákom, našli primeranú mieru štylizácie a najmä, bolo im bez problémov rozumieť a boli vierohodní.
Mirka Partlová ako Zuzana podala viac než priemerný herecký výkon. Ak by sme mali uplatniť parametre muzikálového herectva, označili by sme jej výkon za vysoko podpriemerný. Ani spev, ani pohyb, ba ani technika herectva nebola zvládnutá. Na Mateja Koreňa (neherec) ako Olina by stupnica čo sa týka muzikálového herectva ani nestačila. Herecky však jeho výkon možno označiť za ochotnícky priemer – neistý pohyb po scéne, nijaká práca s rečovým prejavom a výrazom, neartikuluje, strnulé postoje, bez využitia akejkoľvek gestiky a mimiky. Vo výstupoch, kde inscenátori zvolili formu mini popkoncertu už bol istejší a aj na gitare naživo zahral. Aspoň takýmto spôsobom zúročil svoj talent, ale rozhodne nie herecký. Jana Gavačová v úlohe Bely mala dobré spevné party (výstupy), no výrazovo bola herecky nezaujímavá, stále v rovnakej polohe. Maja v podaní Magdy Vyletelovej bola prázdna postava, len sa tak bez zjavného opodstatnenia pohybovala po scéne a po balkóne na scéne, aby v závere odspievala jednu pieseň v rovnakom aranžmáne aj speváckom stvárnení, ako si ju môžeme pustiť kedykoľvek na jej CD. Maju stvárnila ako dievča bez výrazu, emócie a vnútorného sveta, ktorý však pôvodne táto postava (pre film) v sebe niesla. Milým osviežením boli postavy sťahovákov (Marcel Mondočko, Ivan Pietor, Štefan Richtárech), no po treťom rovnakom výstupe aj čaro majstrov typu „A je to“ opadlo.
Aktualizačná tendencia umiestniť časovo a priestorovo Fontánu pre Zuzanu do súčasnosti vyzneli násilne a nepresvedčivo. Aktualizácia nespočíva totiž iba vo vonkajších znakoch, ale vyplýva z navodenia celkovej atmosféry súčasnosti a z riešenia, či aspoň nastolenia relevantných aktuálnych problémov, stavov, udalostí, pocitu danej epochy. To, že jedným z aktualizačných prvkov mala byť choreografia Jara Bekra v štýle street dancu a moderného disco tanca, je zjavné. Aj choreografia však musí korešpondovať s ostatnými zložkami inscenácie. V tomto prípade tomu tak nebolo a chýbal jej nápad.
Scénograf Peter Janků vytvoril monumentálne klišé. Obrovská, v závere striekajúca fontána v ľavom rohu javiska, ešte väčší vysúvací vrak lode v strede, pod ktorý napustili vodu, boli iste technicky náročnou záležitosťou, ale spolu s použitím fotografických kulís panelákov a prírody sú tieto scénografické prvky už dávnejšie za zenitom. Konštrukcia panelákového bytu s priechodnými balkónmi v realistickom duchu, zasunutie garáže, ktorá sa menila na diskotékový bar, dozadu javiska a ich premena (ako premena priestorov) prostredníctvom žalúzií boli funkčným nápadom i praktickým riešením. Stabilne postavená centrálna paneláková konštrukcia, pod ktorou sa odohrávali jednotlivé scény príbehu a pod ktorou sa menili priestory diskotéky, skúšobne a premietali panoramatické kulisy, budila dojem, že sa všetko odohráva na jednom panelákovom sídlisku, čo dodávalo aspoň čiastočne celému tomuto „javiskovému útvaru“ nejaký hlbší význam. Čo sa nepodarilo ozrejmiť libretistom slovom, režisérovi tvorivým zámerom, podarilo sa aspoň čiastočne načrtnúť scénografovi – myšlienka „celého sveta“ v jednej panelákovej kocke, veľkých osobných príbehov a snov v miniatúrnom, doslova malom svete jedného sídliska. Kostýmová výtvarníčka Simona Vachálková zvolila štýl civilného oblečenia teen-age mládeže, gangstrov do čiernych kožených búnd a nohavíc, manažérov poňala ako metrosexuálov.
Inscenovať v divadle ako muzikál svojho času veľmi populárny film Fontána pre Zuzanu bolo nesporne veľkou výzvou. A v podobe výzvy to zostáva pre nových tvorcov do budúcnosti aj naďalej. Tí súčasní sa od výzvy neprepracovali totiž nikam.

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).