INFANTILNÉ VEVERIČKY IMITUJÚ LACNÝ MUZIKÁL

Divadlo Andreja Bagara Nitra
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Hudba: Peter Zachar
Choreografia: Dana Dinková
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Scéna: Pavol Andraško
Réžia: Ján Uličiansky
Účinkujú: Marcel Ochránek (socha Grófa A.von Orieška), Zuzana Moravcová (veverička Zuzana), Milan Ondrík (Vincko), Juraj Hrčka (Viktor), Eva Pavlíková (veverička Mokušková), Alena Pajtinková, Kristína Turjanová (veverička Kokosová), Daniela Kuffelová (veverička Mandľová), Ľudmila Trenklerová (veverička Lieskovská), Renáta Ryníková, Katarína Suchoňová (veverička Bobuľová), Eva Večerová (rekreantka Škrupinková), Ivan Vojtek st.(rekreant Škrupinka), Vladimír Bartoň (rekreant Hazelnut), Jakub Rybárik (záskok za M. Nahálku od sept. 2007), Martin Nahálka (predavač Kešo), Peter Kadlečík (kúzelník Arašid), Martin Fratrič (doktor Para), Gabriela Dolná (sestrička Veveričková), Juraj Loj (dirigent Gaštanenko), Peter Oszlík (Vlašský, výpravca), Dominika Zelníková (veverička Šušková), Henrieta Borčinová (veverička Šišková), komparz.
Premiéra: 01. a 02. 06.2007, Divadlo Andreja Bagara (veľká sála) Nitra
Repertoár činoherného Divadla Andreja Bagara už tradične ponúka aj inscenácie pre detského diváka. Napriek tomu, že v Nitre sa na tvorbu pre deti špecializuje Staré divadlo, tak dramaturgia DAB pravidelne pripravuje tituly určené deťom, čo by logicky malo vytvoriť atmosféru zdravého, konkurenčného boja medzi nitrianskymi divadlami. Staré divadlo sa však už dlhšie nachádza v stagnujúcej, umelecko-krízovej etape a výrazne sa o divácku priazeň zatiaľ neusilovalo. Súboj o detského diváka viditeľne prehráva. Divácky dopyt po rozprávkach s efektnou výpravou tak supluje tvorba DAB určená pre deti. Navyše v čase 80-tych zlatých rokoch DAB, vtedajší profilový režisér súboru Jozef Bednárik uviedol dve mimoriadne úspešné detské produkcie. Inscenácie O cárovi Saltánovi (1983) a Modrý vták (1988) vtedy pozoruhodne zarezonovali na divadelných festivaloch, no predovšetkým vtedajšie detské publikom oslovili natoľko, že dnes sa už ako dospelí diváci pravidelne vracajú do hľadiska DAB. Toto je jedno z tajomstiev diváckeho záujmu o tvorbu DAB. Paradoxne obe inscenácie vznikli ešte v niekdajších priestoroch divadla, kde v súčasnosti sídli tápajúce Staré divadlo. Pôvodnú Uličianskeho detskú hru Veveričky do repertoáru DAB zaradili v júny 2007. Ján Uličiansky svoj text zároveň pripravil i režijne. Ide o prostý príbeh veveričiek, ktoré žijú v parku kúpeľného mestečka a stretávajú sa s rekreantmi. Do ich komunity sa snaží zapadnúť aj veverička Zuzanka (Zuzana Moravcová), ktorej doma vypílili strom. No kúpeľné veveričky ju odmietajú, až na najstaršiu veveričku Mokuškovú(Eva Pavlíková). V úvode sa Veveričky nevedia dohovoriť s ľuďmi. Je jasne definované, že ľudia a veveričky si navzájom nerozumejú. Komunikujú iba so sochou zakladateľa kúpeľov. No už vo štvrtom obraze sa veselo rozprávajú s Vinckom, čašníkom a hudobníkmi na kolonáde. V Orieškových kúpeľoch sa lieči Vincko (Milan Ondrík), ktorý ostal po nehode na invalidnom vozíku, no stretnutie s veveričkou Zuzankou má na neho také blahodárne účinky, že svoju ťažkú chorobu dokáže prekonať už po druhom stretnutí. Lenže tento zázrak sa akosi stratil v tanečnom čísle, takže divák len s problémami pochopí, ako k vyliečeniu Vincka vôbec prišlo. Hneď po obraze, kde jeho kamarát Viktor (Juraj Hrčka) dojemne spomína na úraz svojho kamaráta, sa objaví Vincko a pomätene behá po javisku, kope do lopty a ďakuje veveričke Zuzanke za vyliečenie. Ako tento zázrak prebehol však ostalo tajomstvom, ktoré postupne zaniklo v nasledujúcich obrazoch plných deklamovanej radosti.
Motív veveričiek Uličiansky rozvíja najzákladnejšími asociáciami, aké sú u tohto zvieratka možné. Niet pochýb, že veveričky rozhodne patria k roztomilým obyvateľom parkov a lesov, avšak príliš mnoho kreatívnych asociácií tento tvor neumožňuje. Mnoho ich nevymyslel ani skúsený, detský autor Ján Uličiansky. Celá hra sa točí v akomsi kruhu orieškov a veveričiek, čo postupne začína pôsobiť ako nudný a otravný, nekonečne sa opakujúci motív. Zakladateľ kúpeľov sa volá Oriešok, zdravotná sestra Veveričková, manželský pár rekreantov Škrupinkoví. Tí si pochutnávajú na orieškovom likéry a aj mená ostatných postáv z ľudského sveta (s výnimkou skladateľa Gaštanenka a doktora Pary) sú iba plejádou rozličných druhov orechov (počnúc od kešu končiac arašidom). Jednotlivé veveričky autor nazýva podľa pochúťok z jedálnička typický pre veveričky. Ich mená sa však od orechov tiež veľmi nepohli. Výnimkou je iba najstaršia veverička Mokušková, ktorej meno je odvodené od maďarského mókus – veverička. Ľudské postavy jedia a pijú výhradne orechové produkty. Štatisticky vyjadrené v inscenácii Veveričky každé piate slovo súvisí s orechom, alebo veveričkou, čo značne obmedzuje divákovu pozornosť na sujet. Jednoduchý príbeh so zápletkou a konfliktom sa vyčerpal s Vinckovým vyliečením, čím nasledujúce obrazy o uväznenej veveričke Zuzanke a o jej zázračnom vyslobodení sa stali prebytočnými a navyše ich ambícia moralizovať zlyhala. Najnešťastnejším obrazom sa stalo kúzelníkovo číslo. Jeho triky trvali príliš dlho a navyše detský divák aj tak rýchlo identifikoval, že ide iba o lacnú ilúziu. Dnešné deti obdivujú Harryho Pottera a sú zvyknuté na drahé a moderné triky.
V Uličianskeho javiskovom prevedení Veveričiek sa nepodarilo ani presne definovať o aký druh divadla ide. Inscenácia tak chvíľami pripomína muzikál, kde činoherní herci nevydarene predstierajú, že spievajú ako spevácky zbor sv. Cecílie z Košíc. Tento krát sa nepodarilo vsadiť ani na hudobné dispozície Evy Pavlíkovej, ktorej sólový hudobný výstup sa problematicky identifikoval od playbacku speváckeho košického zboru. Navyše nezapadol ani do situácie, v ktorej sa táto hudobná vsuvka použila.
Veveričky, ako zbor svojím kostýmom pripomínali kankánové tanečnice a inscenácia zrejme mala ambíciou byť hudobným divadlom, čo však stroskotalo na absencii základnej podmienky pre muzikál. Chýbajúci orchester a spevácky zbor Ján Uličiansky nahradil hudobným playbackom, do ktorého herci spievali. Bohužiaľ hudobné divadlo bez hudby sa stalo novodobým folklórom slovenskej činohry. V kombinácii so speváckym zborom sv. Cecílie sa spev činohercov začal pripomínať karaoke show. Najmladšie veveričky, ktoré v pravidelných intervaloch prepadávali infantilizmu, navyše neboli schopné použiť ani techniku reči, ktorá by zodpovedala veľkej sále DAB. Takže texty mladých veveričiek sa stali ďalším tajomstvom inscenácie, ktoré pre diváka ostalo neodhalené. Hlavný tón nitrianskej hudobnej ambície sa stal tón infantilný, ktorý sprevádza sled celej inscenácie a podlízavo sa snaží o udržanie detskej pozornosti. Gagy, ktoré mali detského diváka rozosmiať, skôr dokazovali, že dnešnej generácii školopovinných detí klišé narážky napríklad na Rusko a ruštinu už nič nehovoria.
Scéna Pavla Andraška a kostýmy Ľudmily Várrosovej iba reflektovali základný motív – Veveričky. Na scéne dominovala ryšavá farba, ktorú výtvarníci kombinovali s béžovými kostýmami pacientov kúpeľov. Pôsobivé kostýmy Ľ. Várrosovej naznačovali režijnú ambíciu vytvoriť pôsobivý detský muzikál. Várossová vytvorila pozoruhodné kostýmy, ktoré navádzali na dvojzmyselný výklad postáv veveričiek. Tieto javiskové postavy asociovali dojem veveričiek podobajúcich sa na šarmantné kankánové tanečnice. Výtvarná zložka inscenácie rozhodne patrí k najpozoruhodnejším a najkreatívnejším momentom v Uličianskeho hre.
Ján Uličiansky rozhodne patrí medzi výrazných slovenských tvorcov pre deti. Osobne som tiež vyrastal s niektorými Uličianskeho rozprávkami, na ktoré si dodnes pamätám. Pri Veveričkách však akosi pozabudol, že dnešné deti majú už úplne iné nároky. Detská pozornosť sa veľmi ťažko získa tými výrazovými a ideovými prostriedkami, ktoré platili napríklad pre moju generáciu. Navyše podľahol aj riskantnej práci inscenovať vlastný text, čo zrejme obmedzilo režisérovu schopnosť pozrieť sa na text s odstupom a nadhľadom. Detský divák, čiže najnáročnejší návštevník divadla tento krát opodstatnene prejavil neskrývajúci pocit nudy. Už v úvode som spomenul, že DAB-u sa koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov podarilo vtedajšieho detského diváka zaujať natoľko, že dodnes pravidelne navštevuje produkcie DAB.
Obávam sa, že Veveričky niečo podobné nedokážu, naopak detské publikum reagovalo skôr unudene a nebyť prísnych a ctižiadostivých pani učiteliek, tak zrejme aj ten potlesk by bol skromnejší. Tento krát súboj o detského divadla možno predsa len vyhráva Staré divadlo.

Walter Nagy

Walter Nagy absolvoval štúdium divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V priebehu štúdia absolvoval študentské stáže na Katedre divadelnej vedy Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe a ELTE v Budapešti. V roku 2010 začal interné doktorské štúdium na Katedre teórie a kritiky DAMU v Prahe, kde pracuje na téme Inscenácie Jozefa Bednárika v 70. a 80 rokoch v kontexte česko-slovenskej divadelnej kultúry. Spolupracuje s divadelnými periodikami kød (SK) a Dialog (PL). Orientuje sa predovšetkým na divadelnú kultúru v krajinách V4. Zaoberá sa metódou „oral history“ a jej využitím v teatrológii. Pravidelne spolupracuje s Inštitútom dokumentárneho filmu v Prahe.