Akurát, že nič nezmizne

D’epog: Handsfree

Dramaturgia: Matyáš Dláb

Scénografická spolupráca: Dominik Styk

Kostýmy: Dominik Styk

Zvukový dizajn: Matyáš Dláb

Réžia: Lucia Repašská

Účinkujú:

Postava 1: Magdalena Straková

Premiéra: 14. 12. 2022, P*AKT, Bratislava

Pred napísaním prvého slova tejto recenzie som si odopla hodinky, vyzliekla dlhé tričko, zbavila sa prsteňov, zmyla parfum, vypla notifikácie, zavrela všetky okná a dvere, pozrela sa na oblaky. Aby som sa napojila na pocity moje, tvoje, iných, na zážitok z minulosti, na skúsenosti odovzdávané z pokolenia na koleno, na odrané zápästia, lakte, sľuby, na vztýčené ukazováky, na padanie kameňov (zo sŕdc). S voľnými rukami sa nerodíme, takými sa stávame (v kultovom jazyku Simone de Beauvoir). Proces je väčšinou komplikovanejší, než sa môže zdať, hoci často nezávisí ani od nás samotných. Veci sa dejú, my prúdime, až kým neuviazneme v bode, okolo ktorého hmota začne oscilovať a vystavia podlahy, steny, stropy, veže. Z hromady vecí, ktoré nosíme a ktoré nesú nás.

Z takejto hromady sa hneď v úvode performancie Handsfree od kolektívu D’epog hlási Magdalena Straková, herečka a jediná bezmenná protagonistka. Nehybne stojaca na predmetoch a šatstve, ktoré tvoria človeka, držiac veľké tašky, je sama súčasťou tejto hromady bez jasných obrysov hraníc i tváre. To, čo ju vymaňuje z tejto hmoty vecí a pomyselného internetu vecí, je jej hlas. Distortion efekt naň navrstvený len umocňuje distortion efekt stavu, v ktorom sa nachádza: vyvýšená nad vecami, no súčasne nimi zahltená, bez aktuálnej schopnosti čisto a s prehľadom porozumieť vlastnej situácii. So stupňujúcou intenzitou označuje veci, ktoré v byte vlastní. Prístup extenzívneho vymenúvania predmetov či situácií je špecifický pre konceptuálnu prózu a poéziu: Georges Perec v 47-stranovom texte Tentative d’épuisement d’un lieu parisien z roku 1974popisuje trojdňové dianie na parížskom námestí, Tan Lin v diele Bib vymenúva texty, ktoré číta zo svojho bytu, a udáva čas, koľko mu trvalo ich prečítať, Daniel Spoerri v knihe An Anecdoted Topography of Chance mapuje históriu každého predmetu na svojom kuchynskom stole alebo Steven Zultanski v diele Pad vymenúva všetky predmety v byte s dodatkom, či ich jeho penis dokáže alebo nedokáže zdvihnúť. Na rozdiel od týchto kníh, založených na princípe pozorovania a popisovania jednotným jazykom, Magdalenino vymenúvanie predmetov eskaluje do emocionálneho hlasového vypätia, ktoré končí zacyklením sa na zvukovej hre písmen M Á M. Pri pozorovaní scény jej visíš na ústach, pretože takto, bez odhalenej tváre, by to mohol byť pokojne príbeh tvojej známej, kamarátky, tety, mamy, sestry, tvoj. 

Čo ak už nedržíš to, čo si doteraz ešte (vy)držala, čo ak ti najprv pramienok, neskôr rieka preteká medzi prstami, čo ak si príliš skoro pustila to, čo ešte malo byť stlačené, čo ak nič a nikoho nevedieš za ruku, alebo vedieš príliš silno, čo ak ruky podávaš príliš často alebo príliš málo frekventovane, čo ak sa nevieš udržať na mieste alebo len zadržiavaš prirodzené uvoľnenia, čo ak pridržíš polčas rozpadu alebo podržíš piesok tam, kde by sa mala odhaliť černozem? Vydrž, vezmem si klávesu pod prst, je horúca.

Já to smažu, jo?

Handsfree je inscenácia o hľadaní vlastného expresívneho jazyka na uchopenie situácií v područí sociálnych tlakov a utlačujúcich noriem, kapitalistického obaľovania sa tovarom ako wellness praktikou, na stavy vyhorenia, hľadania empatie i pokusov vysporiadať sa so stratami. Stratami osôb, okolia, úkrytu, pocitu bezpečia. Safe space si nevytvoríš vo vrecúšku s mrazeným hrachom, nie je jednoduché si ho vyčarovať v polici, často si ho neprivoláš ani dotykom kvapky o pokožku. Môže zmiznúť s jemným škrtom zápalky. A práve ten je hýbateľom Magdaleninho monodramatického naratívu s autobiografickými prvkami.

Z formálneho hľadiska ide o intermediálnu, interaktívnu, imerzívnu, sebareferenčnú performanciu, v ktorej postupne odhaľujeme jednotlivé fragmenty projektovaného života. V rámci predstavenia diváci*čky prechádzajú rôznymi časťami jednej veľkej miestnosti, ktoré sú charakteristické pre konkrétny úsek predstavenia: časť s horou vecí, virtuálnym bytom (ktorý Magda oživí svojimi pohybmi a slovom), vykachličkovaným miestom, v ktorom Magda spomína na detstvo, priestorom, kde prebieha projekcia, časťou, v ktorej strede Magda rozvinie bielu látku s nápisom MOJE, priestorom pre rozbitie projektora, priestorom so sprchou. Diváci*čky sa s performerkou dokonca presúvajú von k autu, aby jej pomohli nosiť veci do Batyskafu, rozložiť koberec, stoličky, fyzickosťou zaplniť tento fiktívny svet.

Najdi pohledem černou deku

Inscenácia je koncipovaná ako intermediálna súhra rôznych žánrov, ktoré sa okrem performancie k divákom*čkam dostávajú aj prostredníctvom nahrávok. Na ich vypočutie si publikum hneď v úvode berie slúchadlá, ktoré si počas predstavenia dáva na uši a následne po prehraní audio sekvencie skladá. Život nie je rozprávka a každý zaužívaný stereotyp má svoj reálny náprotivok. Prostredníctvom audiovizuálneho premietania subverzívnej verzie rozprávky o princeznej na hrášku sa publikum dozvedá o noci dievčaťa, ktoré nebolo princeznou, ale ktorému modriny spôsobil vlastný otec. Iná projekcia vyobrazuje Magdalenino držanie volantu počas telefonátu o situácii, keď byt vyhorel, pričom sa parodujú súvzťažnosti s kontrolkami, ručnými brzdami, vyznačenými cestami a smerovkami, ktoré jazykové hry spojené so šoférovaním evokujú. Motív dopravnej križovatky sa v predstavení sebareferenčne objaví aj na detskom koberčeku, ktorý divák vynesie z auta hore schodmi a na Magdalenin pokyn rozloží: životné križovatky môžu slúžiť aj ako rohožka pre ďalšie otery, ale najprv stúpať opatrne, ako píše aj William Butler Yeats v básni Aedh Wishes for the Cloths of Heaven: „I have spread my dreams under your feet; / Tread softly because you tread on my dreams.“[1]

Permanentný pohyb prítomný v predstavení, ktorým sa riadia aj diváci*čky putujúci*e za scénami, tanec, zmývanie, rozbíjanie – to všetko potvrdzuje tekutosť stability a straty pôdy pod nohami, ktorá je typická pre ľudí na voľnej nohe a s vystretou rukou, pre prekariát, umelecké profesie, študentstvo a ďalších. „Nomadic state of mind“ nie je len značka ručne vyrábaných eco-friendly sandálov zo zauzlených špagátov, ale vyjadruje aj stav fungovania, charakteristický pre mnohých ľudí. „We recognize this as the schizo position, being on the periphery, holding on by a hand or a foot,” uviedli Deleuze a Guattari vo svojom diele A Thousand Plateaus: Capitalism and Schizophrenia,[2] v ktorom rozvinuli nomádizmus ako prístup k tvorbe konceptov spojených s geofilozofiou.

Keď sa performerke stráca pôda pod nohami, dovolí nám ponor do stíšenia, v ktorom rozpovie o strate osôb. Línie materiálov sa ešte viac prepoja s ľudskými linkami a príbeh z detstva a dospievania obmäkčí percepciu celého diania. Proces vzájomného prepojenia a feedback loopu verbalizovala americká poetka a laureátka Nobelovej ceny za literatúru Louise Glück vo svojom texte The Denial of Death nasledovne: „You have begun your own journey, not into the world, like your friend, but into yourself and your memories. As they fall away, perhaps you will attain that enviable emptiness into which all things flow, like the empty cup in the Daodejing— Everything is change, he said, and everything is connected. Also everything returns, but what returns is not what went away.”[3]

Wanna live like common people / You’ll never do whatever common people do / Look out, they’ll tear your insides out / Never fail like common people[4]

Performancia sa špirálovito vinie okolo pojmu MOJE, emblému toho najbližšieho, najintímnejšieho, pečate, odtlačenej na rolete zatiahnutej pred svetom i vibrujúcim statusom na instáči, je tetovaním, znamienkom i modrinou v jednom. MOJE hoods – MOJE mesto – MOJE pole pôsobenia – MOJE hodnoty – MOJE tajomstvá – MOJE cnosti – MOJE dŕžavy – na MOJE debiliny ja raz doplatím, ale MOJE veci tu ostanú.

Ekologický rozmer hromadenia vecí je tiež v inscenácii tematizovaný, no bez zbytočného moralizovania či didaktickosti. Zbavovanie sa vecí sa z tematického módu presunie do akčného: performerka vyhadzuje veci z okna – akcia, ktorá na seba počas festivalu KIOSK[5] tak upozornila, že policajti prišli zisťovať, ktorá bláznivá osoba čo z okna vyhadzuje.

Zvukový dizajn od Matyáša Dlába (ktorý je zároveň dramaturgom) prostredníctvom výberu zvukového materiálu či priamo skladieb podfarbuje konkrétne témy, ktoré s výstavbou predstavenia súvisia. Tak napríklad prostredníctvom skladby Common People od Pulp navodzuje atmosféru piesní hraných z bytového rádia, pričom upozorňuje na Magdaleninu bytovú situáciu.

As long as I can feel the beat LA-LA-LA-LA-LA-LA[6]

Sebareferenčné stanovisko sa prejavuje v celej inscenácii Handsfree, ale sebareferenčnosť je prítomná aj v iných inscenáciách tvorivej skupiny D’epog. Performancia Série, série, série, série končí scénou, v ktorej osamotená Magdalena drží strom (odvolávka na Beckettovo Čakanie na Godota), pričom titulná scéna Handsfree vyobrazuje metaforu človeka ako stojana na veci, opäť v Magdinom podaní. Brnianske zoskupenie D’epog pod vedením slovenskej režisérky Lucie Repašskej sa dlhodobo venuje súčasnému performatívnemu umeniu na mediálnom pomedzí, hľadajúc súčasný jazyk a dynamiku expresívnych foriem, ktoré divákov vytrhávajú zo zaužívaných koľají percepcie i z ich aktuálneho skúsenostného stavu. D’epog vytvára imerzívny časopriestor, v ktorom sa zabúda na život existujúci mimo tohto performatívneho setupu. Magdalenin bravúrny herecký výkon, v ktorom dokázala dokonale preskakovať medzi diametrálne odlišnými dynamikami prejavu (od extatickosti cez pokoj, odovzdanosť, diktovanie, smútok až po energický tanec) a držať nás v hrsti sama dve a pol hodiny, len dokazuje zrelosť a výborný režisérsko-dramaturgicko-herecký trojuholník kolektívu. Handsfree vzniklo (rovnako ako Série, série, série, série) v koprodukcii s bratislavskou kultúrnou multižánrovou platformou Batyskaf a vznik inscenácie i jej reprízy podporil Fond na podporu umenia. Projekty D’epogu sú pre mňa vždy výnimočnou udalosťou, sprostredkovaním špecifického estetického i poetického zážitku, ktorý si ešte pár dní po predstavení nosím v hlave. Dúfam, že majú už opäť plné ruky práce.

Napísanie tejto recenzie podporil

---

[1] YEATS, William Butler. The Wind Among the Reeds. London: Elkin Mathews, 1899, s. 60.

[2] DELEUZE, Gilles – GUATTARI, Felix. A Thousand Plateaus: Capitalism and Schizophrenia. Minneapolis: University of Minnesota Press, 1987, s. 34.

[3] GLÜCK, Louise. The Denial of Death, 2020 [cit. 10. 10. 2023]. Dostupné na internete: https://dailydoseofpoetry88.wordpress.com/2020/10/10/louise-gluck-the-denial-of-death/
Dostupné aj:
GLÜĆK, Louise. The Denial of Death. In The Paris Review [online]. Fall 2018, no. 226. Dostupné na internete: https://www.theparisreview.org/poetry/7214/the-denial-of-death-louise-gluck

[4] PULP. Common People [skladba]. In Different Class [album]. London: The Town House, 1995.

[5] Rok 2023, 16. ročník.

[6] SIA. Cheap Thrills [skladba]. In This is Acting [album]. New York: RCA, 2016.