(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Dobre si rozmyslite, koho a hlavne prečo si chcete adoptovať!

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Dobre si rozmyslite, koho a hlavne prečo si chcete adoptovať!
Divadlo
InscenáciaBéla Pintér: Špina
Premiéra24. marca 2022
Divadelná sezóna

Béla Pintér: Špina

Preklad: Gertrud Mária Korpič

Réžia: Ján Luterán

Dramaturgia: Daniel Majling

Scéna a kostýmy: Diana Strauszová

Pohybová spolupráca: Ladislav Cmorej

Hudba: Adam Ilyas KurucDaniel Fischer

Účinkujú:

Irena: Monika Hilmerová

Attila: Alexander Bárta

Róži: Anežka Petrová

Anita: Janka Balková (ako hosť)

Bandi Šulek: Emil Horváth

Pali Kováč: Vladimír Obšil

Béla: Ondrej Kovaľ

Etuška: Ivana Kuxová

Lekár, János Regös, Policajt: Richard Stanke

Vychovávateľka, Suzanne: Gabriela Dzuríková

Premiéra: 24. marca 2022, Štúdio, nová budova Slovenského národného divadla v Bratislave

Inscenácia hry Špina (v origináli Szutyok) úspešného maďarského autora, herca a režiséra Bélu Pintéra, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v réžii Jána Luterána, otvára širokú paletu rezonujúcich a znepokojivých tém: od osudovej a slepej túžby splodiť a vychovať vlastného potomka, chýbajúcej lásky medzi rodičmi a ich deťmi cez komplexné susedské vzťahy v rámci malej uzavretej dedinskej komunity až po nelichotivé neduhy panujúce v spoločnosti, ktoré sa odzrkadľujú v stereotypoch a predsudkoch jednotlivcov.[1] Cez všadeprítomné vrstvy vnútornej „špiny“ zobrazovaných postáv odhaľuje inscenačný tím nejednu ľudskú tragédiu. Bez prikrášlenia je možné sledovať, do akej záhuby sa postavy vo víre zlých rozhodnutí, pocitov zúfalstva a nedocenenia, ako aj pod vplyvom prostredia a okolností rútia. 

Režisér Ján Luterán sa spolu s dramaturgom Danielom Majlingom sústredili na vykreslenie premien zmýšľania a zmien v nastavení hodnôt jednotlivých postáv a zároveň dokázali reflektovať širšiu problematiku nevraživých nálad voči rómskej menšine, ktorá je prítomná tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Zdá sa, že od podozrievania Rómov z nečestného správania a nedôverčivosti voči nim je to už len krok k extrémistickým názorom a činom. Tvorcovia podrobne odhaľujú motivácie, ktoré postavy nakoniec dovedú k sympatizovaniu s radikálnymi pravicovými názormi.

V bulletine k inscenácii, citujúc publikáciu Zdenka Matějčeka[2], sa ako prvý dôvod, prečo si chcú páry adoptovať dieťa, spomína neplodnosť. Nie je to teda výlučne sebaobetujúca a nezištná snaha darovať lásku cudziemu dieťaťu, ale hlavne úsilie zaplniť prázdno vo vlastnom vnútri. Pre takéto riešenie problému s plodnosťou sa (ne)uvážene rozhodnú aj partneri Irena (Monika Hilmerová) a Attila (Alexander Bárta). Ich počiatočná zomknutosť, odhodlanie, súdržnosť v trápení sa v priebehu inscenácie postupne rozpadajú. Do vzťahu zasiahnu odlišné názory na výchovu, odcudzenie sa, lži, nevera.

Hilmerová už od začiatku akcentuje Ireninu náchylnosť k fanatickému správaniu. Dieťa chce hneď a zaraz. Na scénu prichádza s nožom v ruke a hystericky požaduje kľúče od úradu, aby sa mohla dostať k podkladom na vybavenie adopcie. Jej odhodlanie sa mení na zaslepenú dravosť. Lásku, ktorú si projektuje do vysnívaného dieťaťa, sa mení na obsesiu, posadnutosť získaním, keď už nie vlastného, tak aspoň cudzieho dieťaťa. Nakoniec si takmer bez rozmyslenia adoptuje nie novorodenca ako plánovala, ale problémovú tínedžerku Róži (Anežka Petrová) a dokonca aj jej kamarátku Anitu (hosťujúca Janka Balková). Tá je navyše Rómka, čo situáciu nijako neuľahčí. Paradoxne sa však rómske dievča stáva tým obľúbenejším, zatiaľ čo Róžine priame a kritické slová nechce nikto ani počuť. Má preto oprávnene pocit, že ju na rozdiel od Anity nemá nikto rád.

Premena Róži je psychologicky podnetnou štúdiou toho, ako sa z dievčaťa so silne vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť môže stať niekto, kto pohŕda ľuďmi odlišnej etnicity. V podaní Anežky Petrovej nie je však postupná premena Róžinho svetonázoru dostatočne čitateľná. Do bojov so svojím adoptívnym otcom, ktorý jednoznačne uprednostňuje Anitu, sa púšťa s vervou, so silným fyzickým i verbálnym nasadením. To, ako jej narastajúca a hmatateľná frustrácia vyústi do podpory radikalizmu, sa však deje akosi unáhlene. Jej prerod sa viac než v hereckom stvárnení či v ideovom výklade postavy zračí v radikálnej premene zovňajšku. Diana Strauszová, ktorá je autorkou kostýmov aj scény, predstaviteľke Róži vymieňa sieťované pančuchy, tenisky a pohodlnú mikinu, ktoré vyjadrovali pubertálne rebelantstvo a nespútanosť, za uniformované čierne nohavice, kanady a zelenú bomberu. Z detsky hravého účesu – dvoch drdolov si vlasy sťahuje do pevne utiahnutého copu. Neskôr prichádza na scénu v šiltovke so symbolom maďarskej trikolóry a so šatkou na krku s rovnakým motívom, priamo odkazujúc na zhromaždenia tamojšej krajnej pravice. Petrová a Balková vytvárajú typovo vhodný kontrast. Zatiaľ čo Balková úlisnými úsmevmi a naoko milým a ústretovým vystupovaním akcentuje vtieravosť a snahu zapáčiť sa, Petrová svoju postavu všetkými silami ženie „hlavou proti múru“. V scéne, v ktorej po prvý raz prichádzajú do nového domova, vystrojila Strauszová postavu Anity trochu konvenčne – jej kostým stelesňuje hádam všetky zaužívané predstavy o extravagantnom a gýčovom obliekaní Rómov. Nechýba minisukňa, kožušinový zvršok, množstvo retiazok a výrazné visiace krikľavo ružové náušnice. Kostýmy sú však v zásade veľavravné a významotvorné, plnia svoj účel a charakterizujú postavy, ich premeny a vývoj. Strauszová rafinovaným spôsobom avizovala moment, keď Anita zaberie miesto svojej adoptívnej matke a preberie jej muža. Ešte predtým, než sa divák túto informáciu dozvie, zbadá, že predstaviteľka Anity má topánky takmer totožné s tými, ktoré má obuté Irena, nápadne identické sú i voľné šaty s kvetovaným motívom. Nejde teda o prejav zblíženia sa matky a dcéry, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale práve naopak, o demonštráciu toho, že Anita Irene zabrala jej miesto.

Dominantným scénografickým prvkom je malý domček, vyrobený z polystyrénu či podobnej ľahkej penovej hmoty, ktorého fasáda je na okrajoch narušená. Tento na točni pripevnený prístrešok, pripomínajúci len akúsi maketu či model skutočnej budovy, visí raz nad hercami, inokedy sa spúšťa na javisko. Pre Róži a Anitu je v metaforickej rovine vzdušným zámkom, niečím takmer nedosiahnuteľným. Jeho zjavne nestála konštrukcia nápadne pripomína, aké ľahké je úplne ho zničiť.

Jazyk Pintérovej hry, ktorú do slovenčiny pre SND preložila Gertrud Mária Korpič, je hovorový a dynamický. Postavy sa vyjadrujú bez okolkov, až nezvyčajne priamočiaro a neraz aj vulgárne. Hercom sa podarilo vystihnúť túto prekvapivú expresivitu, ktorá odhaľuje hrubosť a krutosť postáv a ponúka tak zrkadlo neprikrášlenej reality. Pintérov text navyše rozbíja domnelé predstavy o tom, ako by daná postava mohla reagovať vzhľadom na svoj vývoj. Hoci maďarský tvorca píše hry priamo pre hercov vlastného divadelného súboru, aj členovia SND dokázali ťažiť zo sily hry.

Bolo prekvapujúce sledovať, ako sa aj spočiatku kladne modelovaná postava Ireny postupne vulgarizuje, stáva necitlivou a odhaľuje svoju temnú stránku. „Chúďa malé sa mýlilo, keď si myslelo, že som ju ľúbila. Bridila sa mi. Zakaždým, keď bola v mojej blízkosti, obracal sa mi žalúdok. A nielen preto, ako vyzerala, ale aj pre to jej choré, temné a chaotické vnútro… Ona sa ako zlá už narodila,[3] priznáva Irena po tom, čo sa Róži rozhodne radšej vrátiť do detského domova, než by mala zažívať pocity nespravodlivosti a krivdy. Hilmerová kreuje Irenu mimoriadne plasticky – zachytáva celú škálu rozporuplných emócií. Pozitívne aspekty ako radosť, nádej a očakávanie toho, čo jej osvojené deti prinesú do života, čoskoro vystriedajú odstup, odpor a zhnusenie. V detailnej hre mimiky je možné nájsť prívetivosť, ale aj chlad, strach, pohŕdanie či neistotu. Hilmerová je uveriteľná rovnako v polohe milej a láskavej matky, na ktorej však badať jemné náznaky pochybností, ako aj v pozícii odcudzenej, zatrpknutej ženy. Napätie funguje v inscenácii najmä vďaka takejto nejednoznačnosti postáv, ktorej dobrým príkladom je práve Irena. Rovnako nestála je aj postava Attilu, ktorý sa pohybuje medzi neľútostnosťou, krutosťou a predstieranou dobrotou. „Ty špina drzá, odporná,[4] častuje Attila nadávkami Róži po tom, čo mu pred medzinárodnými festivalovými hosťami nesprávne tlmočí do angličtiny, keďže znalosť cudzieho jazyka len predstierala, aby sa mu zapáčila.

Rasistickými názormi je nasiaknutá celá dedina, ktorá tvorí akúsi kompaktnú masu. Luterán to ilustruje kolektívnymi scénami, napríklad keď sa dedinčania zídu na skúške miestneho divadelného spolku. Emil Horváth ako dôchodca Bandi Šulek vystupuje ako jeden z najvýraznejších členov dedinskej komunity. Darí sa mu vystihnúť oba póly svojej postavy. Seniora, presvedčeného o vlastnej dobrote a priateľskosti, kreuje žoviálnym vystupovaním, no na druhej strane dokáže zdôrazniť aj jeho tvrdé, netolerantné postoje. „V tejto dedine jakživ cigáň nebol! Nikdy!… Vráťte ich obe alebo aspoň tú cigánku![5] kričí nahnevane Bandi Šulek, rozhadzuje rukami, vraští obočie a trasie kočíkom, ktorý predtým dedinčania rozradostnene priniesli ako dar pre očakávané bábätko. Horváthovi sekunduje Vladimír Obšil ako Pali Kováč, postarší pán z obce na maďarskom vidieku, neďaleko hlavného mesta. Inscenátori ho vykreslili ako človeka jednoduchšej nátury, ustráchaného a neistého „prostáčika“, čo Obšil podčiarkuje nesmelým hlasovým prejavom. Pintér sa nebojí svojim postavám vložiť do úst nanajvýš nekorektné a pohoršujúce vyjadrenia. Aj Obšilov na prvý pohľad neškodný dedinčan tak vie znenazdajky prekvapiť suverénnym vystupovaním a najmä smelými a nemiestnymi rečami. Čo možno inscenátorom vytknúť, je, že nie všetky vedľajšie postavy dotvárajú kolorit dedinského prostredia rovnocenným spôsobom. Až príliš sploštene je poňatá postava invalidnej Etušky (Ivana Kuxová). Najmä kostýmové riešenie – predĺžená kockovaná košeľa, nedbalý účes a barly pôsobia príliš schematicky a prvoplánovo. Zaujímavá je azda len v jednom nečakanom momente, v ktorom sa dozvedáme, že i ona je schopná podvádzať. Béla (Ondrej Kovaľ), jej manžel, je mužom, ktorý trpí komplexmi a pocitmi menejcennosti, čo si kompenzuje podvádzaním svojej ženy s mladou Róži. Kovaľ ho zobrazuje ako hektického, neurotického a hrmotného človeka, ktorý svojou proaktívnosťou otravuje a znervózňuje svoje okolie.

Sila inscenácie spočíva v tom, že jednotlivé postavy nie sú jednoznačné, oscilujú medzi zdanlivou dobrotou a krutosťou. Hoci sú v hre kritizované mnohé negatívne aspekty spoločnosti, je v nej prítomný aj humor a odľahčenie. Prejavuje sa to napríklad zhodením tragickosti okamihu: lekár v podaní Richarda Stankeho neutešuje utrápený pár túžiaci po deťoch, ale práve naopak, robí si z nich žarty a na ich naliehavé otázky odpovedá piesňou vo veselom parodizujúcom štýle. Pintér takto okrem iného vykresľuje aj cynickosť zdravotníckeho systému. Podobne tvrdý prístup k človeku, príznačný pre mnohé verejné inštitúcie, je karikovaný aj prostredníctvom postavy Vychovávateľky v detskom domove (Gabriela Dzuríková).

Na princípe podobne drsného a zveličeného humoru a paródie funguje aj akási medzihra vložená do inscenačného celku. Ide o vystúpenie dedinského súboru na prehliadke ochotníckych divadiel. Luterán koncipuje tragickú ľudovú baladu, vytvárajúcu paralelu k zobrazovanému hlavnému príbehu, úplne odlišne, a to v estetike muzikálu či hudobného videoklipu. Táto časť vydareným spôsobom zapadá do humoru a paradoxných situácií, ktoré Pintér v hre opisuje. Irena (M. Hilmerová) ako krutá matka, ktorá zo zištných dôvodov nechá vlastné dieťa v lese napospas smrti, do mikrofónu razantným až agresívnym hlasom recituje: „Nechcem ťa, nechcem viac! / Nech ťa vlci v húštine / Roztrhajú do krve! / V živote mi ešte Boh / Vie dať synov, hoc aj troch / Lež poklad už nikdá.[6] Za jej chrbtom zatiaľ Róži (A. Petrová) a Anita (J. Balková), odeté v lesklých tesných legínach a kožušinových vestičkách, symbolizujúc dve lačné vlčice, predvádzajú modernú tanečnú choreografiu s lascívnym podtónom (pohybová spolupráca Ladislav Cmorej). Bizarnosť až gýčovosť výjavu, v ktorom si Irena zakrýva emóciami rozdrásanú tvár závojom svadobných šiat a z oboch strán ňou kmášu predstaviteľky živočíšnych síl prírody, vrcholí roztrhaním tela novorodenca. To je v inscenácii efektne zastúpené bochníkom chleba v tvare dieťaťa, ktorý sa po divokom útočnom tanci úplne rozmrví na kúsky. Nadsadený humor je zreteľný i v kostýmovom riešení – Etuška (I. Kuxová) stelesňujúca kravku má na hlave nasadený obrovský objekt symbolizujúci kravské vemeno a v rukách barly, obalené rovnakou látkou ako objekt na hlave.

Jednotlivé osudy postáv kulminujú na konci hry, keď dochádza k viacnásobným katastrofám. Luterán výstižne vypointoval mrazivú záverečnú scénu, ktorá svojím vyznením už nemôže pôsobiť neľudskejšie a brutálnejšie. Atilla, z ktorého sa napokon stal vrah, leží vyčerpane na zemi a maniakálne sa smeje. Stal sa z neho odľud, prízrak, tieň. Z jeho úškľabku a hystérie však nevyviera ľútosť nad tým, čo vykonal, ale skôr žiaľ nad sebou samým, nad tým, ako to všetko dopadlo. Dejiskom kriminálneho vyústenia inscenácie je domček, cez ktorého okná presvitá svetlo, znázorňujúce žiaru horiacej pece. V nej leží skutočná ľudská obeť tragických udalostí. Zatiaľ čo sa takto definitívne vymazáva aj posledný dôkaz o existencii jednej z dcér, Irena už v košíčku ukrýva nové dieťa, novú nádej na svetlejšie zajtrajšky. Po prudkom vývine nešťastných udalostí sa však akákoľvek viera v lepšiu budúcnosť javí viac ako nemožná. Pintér spoločne s inscenátormi necháva divákov pozerať sa na absolútnu deštrukciu vzťahov, blízkosti, morálky či slušnosti. Postavy podliehajú svojim slabostiam a do popredia naplno vystupuje ich sebeckosť a neľudskosť. Bez moralizovania a príkras tvorcovia demonštrujú, do akej monštruozity môžu vyústiť naše naoko ušľachtilé rozhodnutia, ak nie sú podporené skutočnou vnútornou motiváciou, ale ich cieľom je len zaplátať prázdno vo vlastnom vnútri.


[1] Inscenácia Bélu Pintéra, ktorú naštudoval so svojím súborom Pintér Béla és Társulata, hosťovala na Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra 2010 pod názvom Špina, vidiecka telenovela.

[2] MATĚJČEK, Zdeněk. Výber z diela. Praha: Karolinum, 2005.

[3] PINTÉR, Béla. Špina. In Bela Pintér: Špina [Bulletin k inscenácii]. Bratislava: Slovenské národné divadlo, 2022, s. 70. Preklad Gertrud Mária Korpič.

[4] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky z predstavenia.

[5] PINTÉR, Béla. Špina. In Bela Pintér: Špina [Bulletin k inscenácii]. Bratislava: Slovenské národné divadlo, 2022, s. 53. Preklad Gertrud Mária Korpič.

[6] PINTÉR, Béla. Špina. In Bela Pintér: Špina [Bulletin k inscenácii]. Bratislava: Slovenské národné divadlo, 2022, s. 62 – 63. Preklad Gertrud Mária Korpič.

Napísanie tejto recenzie podporil:

Bratislavský kraj logo

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Uverejnené: 20. mája 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lucia Galdíková

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Go to Top