Krutosť fyzického divadla s ľahkosťou tanečného pohybu. Obraz Debris company od Dáše Čiripovej

Dáša Čiripová: DEBRIS COMPANY

ISBN: 978-80-999904-09-6

Počet strán: 127

Zodpovedný za vydanie: Jozef Vlk

Jazyková redakcia: Natália Bokníková

Dizajn a grafický návrh: Matúš Hnát

Preklad: Lucia Faltinová

V slovenskom divadelnom prostredí aktuálne pôsobí viacero tvorcov a zoskupení, ktorých tvorba sa „prelieva“ cez rôzne druhy a žánre (nielen) scénického umenia. Väčšina z nich realizuje svoje projekty v prostredí, ktoré vytvára alternatívu k mainstreamovému prúdu kultúry. Jednou z najvýraznejších postáv tzv. nezávislej slovenskej divadelnej scény je „režisér, hudobník, performer, spiritus agens“[1] Jozef Vlk. Spolu s tanečnicou a choreografkou Stanislavou Vlčekovou tvorí základný pilier súboru Debris company. Divadlo reprezentuje spomenutý interdisciplinárny prúd slovenského divadla. V estetike zoskupenia dominuje pohybová a vizuálna zložka, no zámerom tvorcov je skôr synkretické dielo, kde nielen pohyb, gesto, obraz, ale i zvuk a text (či už v podobe slova, alebo len ideového východiska) konkretizujú pojem fyzického divadla. Neprehliadnuteľný spôsob výpovede tvorcov, ich špecifické umelecké gesto orientované humanisticky a univerzalisticky, v ktorom neabsentuje ani pohľad na situáciu jednotlivca a jeho sociálne i genderové „súženie“ a história trvajúca, napriek menším pauzám viac ako štvrťstoročie, si určite vyžadovali odbornú teatrologickú reflexiu v podobe monograficky zameranej publikácie. Jednotlivé etapy v živote divadla sú pomerne dobre zdokumentované v početných recenziách inscenácií, v statiach publikácií zameraných na teoretický výskum alternatívneho divadla, ale i divadla a drámy na Slovensku všeobecne. Existenciu Debris company v kontexte jeho „prehistórie“, za ktorú môžeme považovať tvorbu Hubris company, „ranej“ i súčasnej tvorby sa pokúsila zrekapitulovať Dáša Čiripová v monografii, ktorá vyšla v roku slovenského divadla.

Autorka monografie je nielen etablovanou teatrologičkou a kritičkou, ale zároveň dlhoročnou spolupracovníčkou divadelného zoskupenia. Čiripová participovala ako dramaturgička na inscenáciách divadla, ktoré vznikli od roku 2014 (Clear, Trilogy: Wow, Únos Európy, Jób, Glitch) až do vydania publikácie. Takéto spojenie teoretikov s praxou nie je pre slovenský divadelný kontext ničím výnimočným a pre čitateľa je zároveň mimoriadne atraktívnym, pretože obvykle spája autentickú skúsenosť z tvorivého procesu s teoretickou erudíciou.

Základom štruktúry publikácie DEBRIS COMPANY sú dve kapitoly, ktorých názvy označujú tvorbu dvoch divadelných súborov. Prvá časť publikácie sa venuje umeleckej tvorbe Hubris company a druhá zoskupeniu, ktoré sa zrodilo na „troskách jej pýchy“.[2] Oba divadelné súbory dostali v publikácii priestor korešpondujúci s časovým vymedzením aktivít v rámci spomenutého takmer tridsaťročného cyklu. V prípade Hubris company je to približne šestnásť strán a ich súčasťou je aj stručný exkurz do socio-kultúrneho kontextu, v ktorom sa formovala experimentálna umelecká tvorba na Slovensku, najmä jej performatívne formy. Debris Company vzniklo v roku 1995 a vo svojom prvom tvorivom období, alebo skôr „línii tvorby“,[3] nadviazalo na poetiku Hubris. Keďže oba súbory prepájala už spomenutá osobnosť Jozefa Vlka, išlo o prenos prirodzený a do istej miery aj očakávaný.

V prvej kapitole (Svojvoľná tvorivá sloboda) autorka uvedie čitateľa do socio-kultúrnej situácie, v ktorej sa zrodila idea divadla Hubris. V centre pozornosti je najmä Jozef Vlk, ktorý sa objavuje na umeleckej scéne koncom 80. rokov v prostredí hudobného experimentu. Podľa autorky sú paralelne kreované aj prvé spoločné experimenty „Vlka a Martina Ondrisku, na základe ktorých v roku 1990 vzniká fyzické divadlo Hubris company“.[4] Zoskupenie Hubris company sa zaradilo do skupiny dnes už takmer legendárnych divadelných súborov ako boli STOKA a GUnaGU. Divadlo realizuje inscenácie s poetikou vytvorenou z veľkého množstva zdrojov patriacich do prúdu non-verbálneho divadla čerpajúceho inšpirácie nielen z divadelnej sféry, ale aj z hudobných a výtvarných avantgárd. Precíznejšiu charakteristiku jednotlivých zložiek estetického výrazu a špecifického štýlu divadla ponúkajú podkapitoly – Proti tradícii – performancia a fyzické divadlo: Rewind, edit, play a časť venovaná nedivadelným priestorom, do ktorých zoskupenie situovalo svoje inscenácie (Dramaturgia priestoru). Záverečná podkapitola prvej časti je epilógom, ktorý v histórii divadla symbolizuje zánik ohlasujúci zrod. K rozchodu dvoch protagonistov zoskupenia, podľa autorky parafrázujúcej slová Vlka, došlo „potichu, prirodzene, no v slovenskom prostredí mal silu detonáže…, ktorej ešte horiace uhlíky vyvolali erupciu s názvom Debris company“.[5] Už v tejto časti publikácie Čiripová ponúkne čitateľovi informačne a analyticky nasýtený text, v ktorom takmer neexistuje „relaxačná“ pasáž a vyžaduje si jeho absolútnu pozornosť, neustále konfrontovanú so šírkou a hĺbkou jeho vzdelania a znalostí terminologického aparátu. Za odmenu však získa pomerne precízny obraz poetiky Hubris company, komplexný v rovine formálnej a tematickej, ako aj informácie týkajúce sa pôvodu a významu názvu divadla, konkrétnych projektov, rôznorodých inscenačných priestorov nedivadelného charakteru či mien spolupracovníkov.

„Filozoficko-pohybové inštalácie a performancie“,[6] resp. forma inscenácie na pomedzí medzi performanciou a inštaláciou, realizovaná v nedivadelnom priestore, spájajúca prostredníctvom princípu montáže do organického tvaru obrazy pôsobiace ako „zdanlivo nesúvisiace fragmenty“,[7] „štylizovaná hudba, pohyb, mimický výraz a gesto“,[8] ale aj ďalšie charakteristiky Hubris company týkajúce sa scénografie, scenára, svetelnej dramaturgie autorka objavuje aj v prvých inscenáciách Debris company (od Code QUTNZX84/8Y až po Cosmidiot). K zmene, ktorá otvorila novú etapu v tvorbe Debris company, dochádza v roku 2004, keď sa súčasťou zoskupenia stáva Stanislava Vlčeková. Vstup tanečnice do súboru vníma autorka ako „osudový“[9] v rovine osobnej i profesijnej a Vlčeková dodnes tvorí základný pilier divadla. Názov podkapitoly Myslieť telom v pohybe a obraze výstižne uvádza proces transformácie súboru popísaný opäť analyticky i kontextovo. Ako upozorňuje Čiripová, už prvé projekty tohto obdobia – Soliloquy a Dolcissime sirene – znamenali „posun Debris company k profesionalizácii, k odklonu od pohybového divadla a preferovaniu fyzického divadla“.[10] V podkapitole analyzuje a interpretuje proces práve z hľadiska umeleckého vkladu novej členky súboru a do vlastného textu funkčne integruje aj recenzie spomínaných inscenácií.[11] Okrem fyzického divadla sa súbor stáva reprezentantom jednej zo silných tendencií postdramatického divadla – výrazne výtvarne či vizuálne orientovanej dramaturgie a obrazy od inscenácie Mono obsahujú stabilné prvky ako„pôdorysy, čiary, projekcie a mapping“.[12] Podkapitoly Príbeh, ktorý má dva konce a možno zavedie ťa tam, kam on chce a The World on Stage naznačujú ďalšie smerovanie zoskupenia, ktorého súčasťou je „znovuobjavenie textu“.[13] Už v tejto časti monografie si čitateľ uvedomí, že číslo spolupracovníkov z rôznych oblastí scénického umenia narastá (aj keď viacerí sa opakovane vracajú), čo len zvýrazňuje ďalší princíp využívaný v Debris company – otvorenosť – nielen v zmysle interpretácie diela, ale i spôsobu tvorby súboru. Spomenuté podkapitoly spolu s poslednou Keeping the distance môžu byť vnímané aj ako kľúčové, pretože analyzujú a interpretujú inscenácie, ktoré najviac rezonovali v slovenskej divadelnej kultúre, tak svojou výnimočnou obrazovou estetikou, ako i zámerne hyperbolizovanými, aktuálnymi témami odkazujúcimi na stav kultúry a civilizačné problémy.

Prístupu autorky k spracovaniu materiálu sa nedá takmer nič vytknúť, ide o precíznu, detailnú prácu, výsledok určite ocení „laický nadšenec“ i v problematike zorientovaný čitateľ. Názvy jednotlivých podkapitol môžu naznačovať snahu o „čítanie“ inscenačného štýlu prostredníctvom formálnych a tematických charakteristík, zložiek, no v konečnom dôsledku autorka využíva skôr prístup typický pre historikov umenia a výsledný obraz vzniká analýzou inscenácie po inscenácii v slede, v akom vznikali.

Dizajn publikácie (Matúš Hnát) je puristický, ale komunikačný, no v tejto jednoduchosti sa koncentruje expresivita gesta, ktorá reprezentuje poetiku divadla. Zrejme najvýraznejšie pôsobí práve na obálke, ale aj vo vnútri publikácie je fotografický a grafický materiál organizovaný podobným spôsobom. Navyše vo voľbe vybraných obrazových reprodukcií je možné pozorovať istú fragmentárnosť, neurčitosť, nejde o jednoduché ilustrácie k textu, ale skôr vizuálne „štuchnutia“ a spolu s textom len zvyšujú čitateľov záujem o konkrétne inscenácie a tvorbu Debris company vôbec.

Namiesto úvodu autorky publikáciu otvára text Anny Gruskovej, evokujúci atmosféru porevolučného „undergroundu“. Ako konštatuje Grusková, v tom čase mnohí dychtivo zapĺňali biele miesta našej kultúry, ale Jozef Vlk s Martinom Ondriskom „smerovali za hranice geografické i každodenné“ a „vytvárali divadlo kozmopolitné témami aj výrazovými prostriedkami“.[14] Pravdepodobne aj preto dvojjazyčný text monografie nie je ničím prekvapujúcim. Preklad do anglického jazyka (Lucia Faltinová) obsahuje zaujímavé prekladateľské výzvy, ich riešenia a niekoľko vysvetľujúcich poznámok pre čitateľa mimo slovenského kultúrneho prostredia. Grusková upozorňuje na umelecké a filozofické východiská oboch tvorcov, najmä na „fascináciu“ dielom Roberta Wilsona a vytvorí tak doslova rám, v ktorom Čiripová postupne a podrobne komponuje obraz Debris company. Časť rámu však doplní ona sama v závere, v ktorom nejde o jednoduché zhrnutie výsledkov jej teoretického „bádania“, pokúša sa o teorémy – zovšeobecňujúci, ale syntetický pohľad na tvorbu „Debrisákov“. Orientáciu v texte uľahčuje súpis inscenácií, za ktorým sa nachádza poďakovanie podporovateľom divadelného zoskupenia. Zoznam „amatori e cultori dell’arte“ je naozaj rozsiahly a je len dôkazom statusu Debris company, jeho vplyvu, blížiacemu sa až ku „kultu“, v našej divadelnej kultúre.

---

[1] GRUSKOVÁ, Anna. THE BLACK RIDER FROM HUBRIS TO DEBRIS. In: ČIRIPOVÁ, Dáša. DEBRIS COMPANY. Bratislava : Debris Company a Asociácia Corpus, 2020, s. 9.

[2] ČIRIPOVÁ, Dáša. DEBRIS COMPANY. Bratislava : Debris Company a Asociácia Corpus, 2020, s. 19.

[3] Ako upozorňuje autorka, „každé takéto delenie či radenie je v prípade Debris company zradné“. Tamže, s. 51.

[4] Tamže, s. 16.

[5] Tamže, s. 46.

[6] Tamže, s. 28.

[7] Tamže, s. 32.

[8] Tamže, s. 28.

[9] Tamže, s. 58.

[10] Tamže, s. 66.

[11] V tejto časti sú to napr. recenzie Martiny Vannayovej, ktorá istý čas pôsobila ako dramaturgička Debris company.

[12] Tamže, s. 76.

[13] Tamže, s. 78.

[14] GRUSKOVÁ, Anna. THE BLACK RIDER FROM HUBRIS TO DEBRIS. In: ČIRIPOVÁ, Dáša. DEBRIS COMPANY. Bratislava : Debris Company a Asociácia Corpus, 2020, s. 10.