ROZTOMILÁ DRSNOSŤ?

Réžia Michal Vajdička a.h., preklad Z. Vajdičková, dramaturgia D. Majling a.h. a P. Pavlac, scéna P. Andraško, kostýmy J. Hurtigová, hudba P. Mankovecký, hrajú E. Vašáryová, B. Turzonovová, J. Slezáček, Ľ. Kostelný, O. Kovaľ, T. Pauhofová/Z. Kanócz a.h., J. Kroner, Mama, V. Obšil.
Premiéra: 3. a 4. novembra 2007, Činohra SND Bratislava
Írsky dramatik Martin McDonagh sa v ostatnom čase na Slovensku udomácnil. Všetky jeho hry na našich javiskách inscenovali Michal Vajdička (Pokojný západ, Krásavica z Leenane) a Ľubomír Vajdička (Ujo vankúšik). Mrzáka z Inishmaanu v Štúdiu Činohry SND opäť Michal Vajdička.
Mrzák z Inishmaanu je hra, v ktorej akoby sa koncentrovali atavizmy dávnych čias. Účinkujú v nej postavy a postavičky akoby mentálne retardované, „ovládajúce“ celú sériu negramotností a primitívností, živočíšnych dispozícií. Je to len zavrhnutie, karikatúra zaostalosti? Príbeh sa odohráva pred viac ako polstoročím a na prvý pohľad chce priniesť obraz, svojím spôsobom dokumentárny, ktorý na princípe analógie (časy, kostýmy, prostredie sa menia, ľudia nie) upozorňuje, čo všetko ešte je súčasťou aj 21. storočia? Áno aj. Ukazuje totižto svet, ktorý sa nerozpadáva, ale ktorý sa ešte nepozbieral, nesyntetizoval. Za všetkým pozlátkom dnešných čias je taký, ako ho vykreslil autor.
Režisér Michal Vajdička sa v rozhovore pre Slovenský rozhlas vyznal, že ho (spolu s dramaturgom Danielom Majlingom) dnes zaujíma téma krutosti. Isteže, McDonagh je pre tento záujem autor ako stvorený. Dalo by sa očakávať, že z jeho rúk, pri prvom hosťovaní v Činohre SND, vyjde inscenácia krutá, cynická, plná odsúdenia. Cool per extenzum. No jeho interpretácia Mrzáka z Inishmaanu je iná. Drsnosť jej nechýba, ani pitoresknosť, zaznejú aj cynické tóny – napokon McDonagh je legitimným dedičom J. M. Synga, dávno známeho írskeho dramatika. A predsa to nie je novodobá napodobnenina naturalizmu z 19. storočia.
Osud mrzáka Billyho je tu predovšetkým veľká téma osamelosti mladého muža postihnutého obrnou a záhadnou smrťou jeho rodičov. Postavy v tejto inscenácii tárajú, vadia sa, cynicky komentujú iných, odkrývajú svoj živočíšny utilitarizmus. Ale za tým všetkým, drsným a krutým, sa skrývajú predovšetkým ubolené duše. Duše, ktoré po čomsi nežnejšom túžia, ale za svet nevedia, ako na to. Izolovaná dedinská societa má svoju vlastnú morálku, filozofiu prežitia a svojím spôsobom humorné vnímanie tragizmu vlastných osudov. Slovom, režisér sa vydal zložitejšou cestou hľadania dobra v týchto „vydedencoch“ modernej civilizácie. Zdroje takejto koncepcie hľadal v humore a v pohľade pod drsnú fasádu postáv. Hľadal v nich čosi pozitívne, obyčajné, aj keď jednoduché, čosi z ich skutočných citov, ktoré obyvatelia Inishmaanu – nevediac o tom – dôkladne ukrývajú. Isteže je to trochu posun, ale posun zaujímavý.
Na scéne Pavla Andraška, ktorý člení priestor horizontálne i vertikálne vytvárajúc situácie dostatočne logické i vynaliezavé, pracoval režisér predovšetkým s hercami, vyjadroval sa najmä prostredníctvom nich. Eileen Emílie Vašáryovej a Kate Božidary Turzonovovej sú na prvý pohľad utárané dedinské staré dievky, občas akoby neprítomné duchom, ktoré sa navzájom iritujú, škriepia a doberajú. No z tých „zhlukov“ slov, ktoré prednášajú, dokážu vytvoriť nemalé dramatické napätie i humor. Za tou všetkou primitívnosťou skrýva sa v nich hlboký záujem, hlboký cit k osvojenému mrzákovi Billymu. Cítia priestor fyzický i priestor medzi situáciami a replikami. Billy Ľuboša Kostelného je kvintesenciou osamelosti i zúfalstva, úporného hľadania porozumenia. Popri vonkajškových prejavoch (postihnutie troch končatín po obrne a TBC) herec vložil do svojej postavy tlmený výkrik túžby po aspoň kvapke šťastia. Svojím spôsobom si zachováva, všetkými podceňovaný a všetkými trpený mrzák, akúsi dôstojnosť. A jeho výkrik zlosti „Do riti!“, ktorým sa inscenácia končí (totiž, konečne primäl bláznivú Helen na rande a uvedomil si, že TBC v tejto nečakanej chvíli šťastia ho čoskoro pošle na druhý svet) to jasne ilustruje. Žiadny sentiment, žiadny happy end. Iba posledná rana osudu.
Ale aj iní herci Vajdičkovej inscenácie prinášajú rad kvalitných výkonov – vari preto, že hrajú rozpoznateľné témy. Johny Juraja Slezáčka je takým otravným roznášačom zväčša banálnych správ; aj on je tu vlastne mrzákom, ktorý sa usiluje o svoje miesto pod slnkom. Neúspešne, veď sa mu nedarí ani upiť na smrť svoju papuľnatú matku (Eva Krížiková).
Ondrej Kovaľ hrá Bartleya, mladíka, ktorému sa po páde do jamy zúžil svet na cukríky, detskú zvedavosť a neohrabanosť v správaní sa. Helen, pubertálnu dievčinu, ktorá sa nie a nie zmestiť do kože, a ktorá si usilovne „vyrába“ povesť spustlej a ľahkej ženy, hrajú v alternácii Táňa Pauhofová a Zuzana Kanócz. Ich výkony sú z jednej matérie a niet medzi nimi podstatnejšieho rozdielu. Babbybobby Jána Kronera je mlčanlivý vlk, v prostriedkoch striedmy, rudimentárny, trochu akoby pozadie všetkých ostatných utáraných a škriepnych. Doktor Vladimír Obšila je tu výkričníkom civilizovaného človeka, ktorého už začína ovplyvňovať táto zvláštna societa.
Scénické dielo mladého režiséra má veľa humoru, vrátane tzv. čierneho. No humor neprekrýva to vážne až tragické. Teda nie jednoduchý výsmech, ba ani konštatovanie krutosti, ale skôr pohľad na ľudí, ktorí za drsným odevom ešte majú ľudský rozmer. Apelatívne znie však to, že ho nikto nehľadá, nikto sa k nemu v tejto societe nehlási. Pri pohľade na celok inscenácie tá roztomilá drsnosť sa zmení na drsnosť skutočnú.

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.