Kozmický výstrel do absurdna

Stanislav Bilý: L.A.P.A.J.
Scenár a réžia: Stanislav Bilý
Dramaturgia: Peter Medviď
Hudobná improvizácia: Martin Husovský
Svetelný dizajn: Marcel Humeňanský
Technická spolupráca: Libor Pacek
Účinkujú:
Otec: Michal Novodomský
Matka: Lucia Hrašková
Dcéra: Zuzana Gibarti-Dancáková
Syn: Peter Krivý
Na pandemickú vlnu uvádzania online premiér sa odvážne napojili aj aktéri z nezávislej divadelnej skupiny Divadelný kabinet východňara. Autorský divadelný súbor združený okolo tvorivej dvojice Stano Bilý (režisér, autor textov) a Peter Medviď (dramaturg, spoluautor textov) pôsobí v Prešove. Jeho domovskou scénou sa stala podkrovná sála v priestoroch nezávislého kultúrneho centra Wave – tzv. Ateliér súčasnej kultúry, z ktorej inscenačný tím streamoval aj premiéru najnovšej divadelnej hry L.A.P.A.J, takzvanej „presklenej virtuálnej tragifrašky izolovanej duše“, ako hru označuje aj samotný jej autor Stano Bilý.
V centre pozornosti tvorby aktérov z Divadelného kabinetu východňara stojí súčasný človek – súčasník generácie tvorcov tohto divadla so všetkým, čo ho v spoločnosti, v politike, v umení či v bezprostrednom okolí trápi a vyúsťuje až do pocitu nezmyselnosti, nenaplnenosti a dezilúzie zo sveta (či blízkeho prostredia), v ktorom žije. Situácie, do ktorých tvorcovia postavy situujú, sú často hyperbolizované a posúvané až do absurdných rozmerov, a práve to sa stáva zdrojom komiky hier.
Sprítomňovanie pocitu univerzálnej nezmyselnosti a bezcieľnosti života prostredníctvom vytvárania absurdne humorných situácií, irónie a sebairónie je výrazne identifikovateľné aj v najnovšej inscenácii L.A.P.A.J. Dezilúzia vrcholí do takej miery, že štyri hlavné postavy – štvorčlenná rodina v zložení Matka (Denisa Hrašková), Otec (Michal Novodomský), Dcéra Zuzana (Zuzana Gibarti-Dancáková) a Syn Peter (Peter Krivý) sa rozhodnú opustiť planétu Zem a šťastie a zmysel svojich životov idú hľadať do inej galaxie. „Nevedia, čo presne hľadajú, ale ich presvedčenie je také silné, že ich vystrelí priamo do kozmu. Nemajú spoločnú ideu, ale po čase zisťujú, že nedokážu pochopiť význam rozumu a citu. Pochopenie rovnováhy racionality a emocionality je náročné. Takisto ako na Zemi. V kozme sa však otvárajú nové možnosti. Aké sú tie možnosti, nevie ani samotný Boh. Nikdy sa totiž nad tým nezamyslel,“ uvádzajú tvorcovia diváka do kontextu dejového motívu v krátkom popise k facebookovej udalosti premiéry divadelnej hry L.A.P.A.J.
Ústredným konfliktom v hre je rozpor medzi rozumom a citom, medzi racionálnym uvažovaním a vierou v niečo, čo nie je možné empiricky dokázať a logicky vysvetliť. Zdanie Syna Petra, že vo vesmíre zahliadol človeka vznášajúceho sa v aute Lada Niva, vyvolá medzi dvoma súrodencami polemické diskusie o tom, či je možné spoľahnúť sa na pocit a povýšiť ho nad faktické racionálne uvažovanie. Peter vyslovuje otázku, či pravidlá rozumu platia rovnako aj mimo planetárneho priestoru a kým na začiatku je to jeho sestra Zuzana, ktorá ho presviedča o tom, že pocit je nutné podrobovať rozumovej analýze, v závere sa ich postoje menia. Zuzana podlieha fascinácii vierou v neoveriteľné a Peter sa snaží jej úsudky racionálne vyvracať. Herci v postavách súrodencov rozhovory na tému rozum verzus pocit na javisku stvárňujú štylizovane. Obaja imitujú sekavý robotický pohyb a pri hovorení rázne oddeľujú a zdôrazňujú jednotlivé slabiky slov tak, že ich celkový verbálny prejav nápadne pripomína spôsob reči slávnej československej sci-fi seriálovej postavy Majky z Gurunu.
V úvode predstavenia sa divák dozvedá, že rodina opúšťa svoju domovskú planétu práve na podnet Otca presvedčeného, že „v horizontálnom priestore zemegule už nie je možné existovať“ a šťastie musí byť nájdené mimo jej dosahu. Chce založiť novú spoločnosť a vybudovať nový svet, ktorý sa bude riadiť inými princípmi a pravidlami, aj keď ešte presne nevie akými. Silné zapálenie Otca pre túto ideu ilustruje rečnícky výstup Michala Novodomského evokujúci prejav oduševneného politika vodcu, ktorý predstavuje voličom svoje vízie a ciele. Novodomský rázne a presvedčivo, silným hlasom až krikom prehovára priamo na kameru o potrebe vybudovať nový svet. „Napravíme chyby minulosti. Skúsime to. Ľudstvo je nepoučiteľné. Preto musíme začať v malom. Vzali sme kozy a sliepky. Kozy nám dajú mlieko a sliepky vajcia. Nebudeme ich zabíjať. Budú sa množiť. A budeme sa množiť aj my. Meníme pravidlá. Nie, nemeníme. Zle uvažujem. Tvoríme pravidlá. Pravidlá, ktoré nás nebudú obmedzovať. Budeme ich žiť naplno. Večne. Nekonečne. Ako vesmír, v ktorom hľadáme miesto pre seba. Lebo tam dole pre nás miesto nebolo.“[1] Nič však neostáva také, aké sa spočiatku javilo, a rovnako ako postavy detí spochybňujú svoje názory na povahu rozumu a citu, Otec prehodnocuje rozhodnutie opustiť Zem. Postoj „angažovaného bojovníka“ za vieru v nový svet striedajú obavy, že „to“, teda zmysel, ktorý chcel pôvodne hľadať, sa vo veľkom vesmíre môže stratiť. Pod vplyvom tohto strachu sa túži vrátiť naspäť na Zem.
Postavy vo svojich replikách filozofujú o živote a kladú si rôzne ontologické otázky, nič však nevyznieva vážne a autor dramatického textu vypovedané zároveň ironizuje, absurdizuje aj banalizuje. Aj keď je téma súladu a rozporu medzi raciom a emóciou, logikou a intuíciou a vierou v Boha či nadprirodzené javy v texte Stana Bilého komunikovaná skratkovito, len v náznakoch a v narážkach, divadelné dielo je istou formou recesie týchto veľkých otázok. Ich ironizovanie, vyslovovanie banálnych záverov na pozadí sofistikovaných dilem, riešenie problémov postáv postavených na triviálnych motívoch v celkovo bizarných situáciách – to všetko je zdrojom absurdnosti a vtipu divadelnej výpovede. Otec napríklad na Dcérine výčitky, že nebude mať maturitu, reaguje, že bude mať šťastie. Matka ako argument na otázku prečo na palubu nevzala tresku, ktorú deti majú tak radi, uvádza, že nechce ako prvú vec v kozme riešiť salmonelózu, keďže treska má tendenciu rýchlo sa pokaziť. Bilý dokonca jeden celý obraz postavil na konflikte o rezni a uhorke medzi Dcérou Zuzanou a zvyškom rodiny. Podstatou tejto „kauzy“ sa stáva nepribalená uhorka k rezňu, ktorý Zuzana takto odmieta zjesť. Na scéne sa Gibarti-Dancáková v postave Dcéry rozhorčuje, hystericky kričí až prechádza takmer do plaču, že je pre ňu neakceptovateľné, aby zjedla rezeň bez uhorky, kým členovia jej rodina sediac v meditačnej polohe so zatvorenými očami sa ju pokojne snažia presvedčiť, aby si uhorku len predstavila.
To všetko sa však odohráva primárne v dialogickej rovine inscenácie a slovo sa stáva dominantou javiskovej akcie. Konštatovanie postáv o akýchkoľvek dejových skutočnostiach prevažuje nad dramatickou situáciou, hereckou akciou a konaním postáv. Mätúco napríklad pôsobí jeden zo záverečných rozhovorov medzi postavami Matky a Otca, v ktorom objasňujú, že Zuzana a Peter nie sú ich deťmi, ale kamarátmi. Tí kedysi tvorili partnerský pár a potom, ako sa rozišli, ich Matka zamkla do pivnice, kde boli zatvorení desať rokov až si osvojili ilúziu, že sú naozaj súrodencami. Ide síce o ďalšiu absurditu v celom príbehu „rodiny“, ktorá sa vyberie žiť do kozmu, tento „dejový“ zvrat je však len vyslovený v niekoľkých replikách. Konaním postáv je to iba naznačené v hereckej interakcii v obraze, v ktorom Peter upozorňuje Zuzanu, aby nepodliehala iracionalite. Postavy si vzájomne vymieňajú dotyky navodzujúce dojem, že ide skôr o zamilovaný pár, než o súrodeneckú dvojicu. V kontexte celej inscenácie, postavenej primárne na dialógoch o otázkach bytia a vesmíru alebo na banálnych aj bizarných situáciách bez veľkých dejových posunov, pôsobí toto odhalenie nevyvážane a nepresvedčivo.
V inscenácii okrem iného zaznieva aj množstvo odkazov na aktuálne javy a udalosti v spoločnosti, napríklad na šírenie konšpirácií. Matka po odlete konštatuje, že Zem je naozaj guľatá, pričom ona žiakom tvrdila, že je plochá. Konverzácia medzi Matkou a Otcom o otupievaní je tiež zrejme inšpirovaná legendárnym skomoleným výrokom bývalého predsedu Národnej rady SR Andreja Danka „ľudia otupievajú“, ktorý sa svojho času stal hitom online priestoru. Úplne prvá otázka, ktorú Matka položí Otcovi, a vôbec prvá replika otvárajúca predstavenie, je, či vypol plyn. K pochybnosti o tom, či plyn vo svojom byte naozaj vypli, sa postavy v inscenácii ešte niekoľkokrát vracajú a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa Otec chce vrátiť na Zem. Aj tu autor textu zrejme naráža na katastrofický prípad výbuchu plynu v jednom z prešovských panelových domov, ktorý nastal v decembri 2019 a zapríčinil smrť niekoľkých ľudí.
Absurdnosť príbehu štyroch jedincov, ktorí sa nechali „vystreliť“ do kozmu, podčiarkuje aj vizuálna stránka inscenácie. Výrazným scénografickým prvkom sú štyri malé nafukovacie bazény s vodou, v ktorých sa herci prevažne pohybujú. V úvode, ktorý je koncipovaný ako odlet rodinnej posádky do vesmíru, stoja štyria herci vedľa seba v bazénoch s vodou, všetci oblečení v čiernych neoprénových súpravách a trupy majú obalené priesvitnou potravinovou fóliou, ktorú si neskôr zo seba strhávajú. Trasením tela a stupňovaním intenzity svojho hlasu, akoby chceli prekričať motor štartujúcej rakety, navodzujú ilúziu odletu. Tvorcovia v rámci celkového výtvarného riešenia scény využívajú materiál ako alobal, potravinovú fóliu či plexisklo. Dcéra Zuzana si napríklad z alobalu vybaľuje pomyselný rezeň alebo si z neho obaja súrodenci vyrábajú malých panáčikov, s ktorými sa potom hrajú. Z dlhého kusu fólie v tvare šnúry sa stáva rezeň, ktorý rodičia spolu so Synom ťahajú Dcére popod nos či kravata, ktorú si Novodomský počas angažovaného monológu o budovaní novej spoločnosti viaže okolo krku. V zadnej časti javiska je umiestnená stena z plexiskla, na ktorú herci stvárňujúci postavy rodičov kreslia schémy – šípkami uvádzajú do vzájomných vzťahov pojmy ako „rozum“, „cit“ či „dôkaz“ akoby chceli na akési tabule zvečniť „pravidlá“, ktoré majú platiť v „novom“ svete. Uvedenie inscenácie vo virtuálnom priestore prirodzene podnietilo aj spôsob práce s kamerou. Klasický pohľad z priamej perspektívy sa občas prestrihne s pohľadom zhora, akoby dianie na javisku snímala bezpečnostná kamera. Zábery zo scény sú miestami prerušované aj chvíľkovými zábermi na obrazovku či displej, na ktorých sa pohybujú geometrické gule po čiarových líniách, čo pripomína grafické zaznamenávanie vesmírnych útvarov pohybujúcich sa po obežných dráhach. Jednoznačne dobrou voľbou je prizvanie k spolupráci hudobníka Martina Husovského, ktorého hudba vytváraná priamo na scéne výrazne napomáha dramatickému výrazu inscenácie a presvedčivo navodzuje atmosféru kozmického „záhadna“.
V porovnaní s predošlou tvorbou súboru, kde sa v téme – napríklad príbeh troch sesterníc na pozadí pomerov rusínskej dediny v inscenácii Lokalmatriots (2014) – a v celkovom divadelnom jazyku – (Kon)spiritual (2017), Bludy (2019) – silne odrážala inšpirácia miestnym prostredím, v najnovšej divadelnej hre už tvorcovia prekračujú hranice tohto „lokálneho determinizmu“ a reflexiu sveta a doby, ktorú žijeme, posúvajú do globálnejších rozmerov. Z replík postáv už nezaznievajú výrazy šarišského dialektu, miestneho žargónu, zľudovené hlášky známe v prešovských kruhoch či občasné narážky na miestne geografické reálie, ktoré v použitom význame vyvolávali smiech primárne u diváka zainteresovaného do regionálneho kontextu.
Akoby pandémia a sociálna izolácia, v ktorej sa ocitol takmer celý svet, primäla autora textu a tvorcov inscenácie k uvažovaniu o jeho zákonitostiach vo všeobecnejších definíciách. L.A.P.A.J. je však stále konverzačnou hrou, ktorej text má svojím charakterom zrejme bližšie k rozhlasovosti. Prehovory prevažujú nad živšou javiskovou akciou, v ktorej by boli aktívnejšie zapojené všetky zložky divadelného diela. Zámerná banalizácia textu s cieľom vyvolať komickosť miestami hraničí s nechcene banálnym vyznievaním replík, v ktorých sa vypovedaný vtip opakuje. Uvážlivým krokom je jednoznačne zaangažovanie dvoch nových hereckých tvárí – Petra Krivého a Michala Novodomského, hercov z Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Spoločne s Luciou Hraškovou a Zuzanou Gibarti-Dancákovou, ktoré už účinkovali vo viacerých inscenáciách z produkcie Divadelného kabinetu východňara, vytvorili vyrovnanú hereckú štvoricu. Aj vďaka ich koherentným hereckým výkonom divadlo inscenáciou L.A.P.A.J. dosahuje úroveň profesionálneho divadla.

---

[1] BÍLY, S. L.A.P.A.J. (Touch reality). Presklená virtuálna tragifraška izolovanej duše, 2020, s. 10.