Archetypálny stret svetla a tmy

ODIVO – Svetlonos
Libreto: Ivan Martinka
Réžia: Mária Danadová, Monika Kováčová, Ivan Martinka
Bábky a scénografia: Ivan Martinka
Výtvarná spolupráca: Ivana Macková
Hudba: Mariana Bódyová (violončelo), Lukáš Kubičina (DJ a zvukový dizajn)
Svetelný dizajn: Milan Slama
Grafický dizajn: Viktória Jehlárová
Produkcia: Monika Kováčová
Účinkujú: Mária Danadová, Ivan Martinka, Mariana Bódyová a Lukáš Kubičina
V histórii ľudstva existuje len málo protikladov, ktoré by predstavovali tak všeobecne zrozumiteľný znak ako je svetlo a tma. Tento motív sa tiahne naprieč kultúrami, historickými obdobiami aj geografickým priestorom. Vzťah medzi nimi tvorí kľúčový aspekt prakticky všetkých nábožensko-filozofických konceptov sveta. Paradox obsiahnutý v tom, že tma ako samostatná entita neexistuje, ide len o absenciu svetla, pritom len zvyšuje atraktivitu tejto témy.
Spomínam tieto fakty v úvode preto, že anotácia k inscenácii Svetlonos nepatrí práve medzi ten typ textu, ktorý by diváka pred samotným predstavením aspoň jemne nasmeroval k základným obrysom diela. Skôr všeobecné vety o vzťahu svetla a tmy v princípe nepovedia viac, než samotný názov Svetlonos, či perex tejto recenzie. Nie, to nie je žiadna výčitka. Ide skôr o to, že performancia divadelného zoskupenia Odivo je tým typom umeleckého diela, ktoré v úvode núti diváka hľadať interpretačný kľúč k obsahu a sčasti aj k forme. Široký priestor na interpretáciu jednotlivých znakov a motívov je tak skôr výhodou. Javiskový tvar môžete čítať optikou založenou na slovanskej mytológii. Tá postavu Svetlonosa vníma ako entitu, ktorá ľudí zvádza k tomu, aby zišli zo svojej cesty, vďaka čomu neskôr uviaznu v močariskách, či už v doslovnom alebo metaforickom slova zmysle.
Rovnako však môžete pracovať aj so všeobecnejším, v mytológii neukotveným výkladom. Vidieť v ňom príbeh človeka, ktorý sa rodí s istou životnou energiou. Práve tú v jednotlivcovi spoločnosť postupne potláča, aby zo spontánneho a životom očareného dieťaťa vychovala normalizovaného jedinca ubitého stereotypom každodennosti a zviazaného konvenciami, ale aj ubíjaného vlastnými démonmi.
Motív svetla performancia rozvíja vo viacerých rovinách, ktoré možno vnímať autonómne, ale aj vo vzájomnom prepojení. Ide pritom o systematický zámer, ktorý je cielene budovaný od prvého po posledný výstup. Ideálnym príkladom preto môže byť hneď úvodná pasáž. Na javisku sa popri účinkujúcich hudobníkoch (Marianna Bódyová, Lukáš Kubičina) nachádzajú performeri Mária Danadová a Ivan Martinka. Na projekčné plátno, ktoré plní funkciu zadného prospektu, sa pritom premietajú ich súkromné fotografie z detstva. Najskôr sú to fotografie Danadovej, ktorá sa počas ich premietania nachádza v centre hracieho priestoru, pričom Martinka stojí za digitálnym fotoaparátom, neskôr si úlohy vymenia. Motív svetla sa tu objavuje už v samotnom využití premietaných fotografií, veď je to práve princíp svetla a tieňa, na ktorom je táto metóda obrazového záznamu reality postavená. Tvorcovia následne tento koncept vrstvia. Danadová aj Martinka sú v priestore situovaní tak, že ich telo zakrýva práve tú časť premietanej fotografie, na ktorej sú zaznamenaní v detskom veku. Na plátne sa teda na mieste ich obrazu zobrazuje len tieň, ktorý vytvárajú svojím telom, a naopak, obraz z detstva sa premieta na ich súčasnú fyzickú schránku. Z uvedeného (i toho, ako daný výstup opisujem) sa môže zdať, že ide o síce premyslený, no predsa len umelo pôsobiaci spôsob ako rozvíjať otázku, do akej mieri je vedomie dospelého jedinca prepojené s jeho detským ja, ako sa navzájom ovplyvňujú a podobne. Opak je však pravdou. Svetlonos tento laboratórny spôsob totiž vykresľuje ako snahu uchopiť neuchopiteľné. Ambícia prepojiť dospelé a detské ja vsadením fyzického tela do fotografie sa zámerne ukáže ako neúspešná, rovnako ako napríklad snaha zachytiť fotoaparátom dušu. Slovo duša v tomto prípade nepoužívam náhodou. Svetlonos je totiž aj o strete materializmu a idealizmu (vo filozofickom význame oboch slov). Najjasnejšie to vidno v pasáži, v ktorej Ivan Martinka priamo na javisku vytvorí bábku. Tá v priebehu performancie reprezentuje element svetla a s ním spojeného života. „Stvorenie“ bábky znamená v tomto prípade zároveň stvorenie bytosti. Otázkou zostáva, v ktorom momente sa z neživej hmoty stáva oživená/animovaná bábka. Je to vtedy, keď Martinka vytvorí zo separátnych kusov materiálu objekt, ktorý má trup, hlavu, ruky a nohy? Je to neskôr, keď vyrobí z kusu (pravdepodobne) silikónového pásu obrysy nosu, úst a lícnych kostí, pripevní tento plast na hlavu bábky a tá tým nezíska len tvár, ale aj identitu? Alebo sa tak stane až v momente, keď sa výtvarný objekt vďaka animácii zo strany herca stane autonómnou entitou? Jeden rozmer tejto línie spočíva v tom, že rozvíja motív svetla ako symbolu podstaty života. Je pritom úplne jedno, či vášmu vnímaniu sveta viac konvenuje pomenovanie duša, vedomie, prípadne iná alternatíva. Podstatné je to, že Svetlonos v tomto prípade eticky citlivým a esteticky efektným spôsobom ponúka priestor na úvahu, či diskusiu o téme, ktorá má intímny i celospoločenský rozmer. V neposlednom rade je však táto pasáž aj oslavou, či skôr poctou línii divadla založenej na oživovaní výtvarného objektu prostredníctvom herca. Tvorivý tím v tomto prípade totiž mimoriadne trefným spôsobom pripomína latinský základ slova animácia, ktoré odkazuje na dušu ako oživujúci aspekt matérie. Keď už spomínam animáciu, musím uviesť aj to, že celkové vyznenie pasáže, ktorú možno označiť slovom zrod (bábky, svetla, života…), je z veľkej časti prepojené aj s praktickými animačnými schopnosťami performerov. Konštrukcia bábky, ktorej čaro je ukryté skôr v jednoduchosti a detaile, nekladie na animátora náročné požiadavky, ale požaduje jeho prepojenie s ovládaným objektom. Táto charakteristika zapadá do celkovej koncepcie, v ktorej je pre element svetla (v tomto prípade z časti reprezentovaný aj danou bielou bábkou) typická práve striedmosť, krehkosť a pominuteľnosť. Tento motív spoluvytvára (často až zámerne naivná) lyrizácia tejto pasáže. Je totiž príznačná nielen pre spôsob, akým Martinka animuje spomínanú bábku, ale aj pre kompozične i interpretačne umne zvládnutý hudobný motív. Kombináciou remeselných kvalít tvorcov a etického rozmeru myšlienkového posolstva vzniká divadelne výnimočný okamih. Podobne efektne sa podarilo tvorcom pracovať so zvýraznením emocionálnej roviny príbehu prostredníctvom hudby v pasáži, v ktorej sa po prvýkrát jasne objaví motív temnoty. Danadová tu využíva ako rekvizitu čiernu guľu. Vhodne zvolené aranžmány, ale aj kompozičné rozvrstvenie jednotlivých melodických línií tu pomáhajú vytvoriť ilúziu temnoty koncentrovanej v relatívne malom priestore s veľkou hustotou. Opäť pritom platí, že je v princípe jedno, či tento symbol temnoty, ktorý postupne získava na sile, čítate cez optiku teistických filozofických konceptov, cez astrofyziku (ako čiernu dieru), prípadne akýmkoľvek iným spôsobom.
Pokiaľ o Svetlonosovi píšem, že je to tvar, ktorý ponúka priestor na diskusiu, neplatí to len v obsahovej rovine. Z pohľadu formálneho aspektu javiskového tvaru považujem za najpodstatnejšie dva momenty. Prvým je otázka jeho vnútornej štruktúry a vzťahu medzi jednotlivými výstupmi. Už som spomínal, že jednotlivé motívy v Svetlonosovi možno vnímať samostatne aj vo vzájomnom prepojení. Otázkou je, do akej miery bolo ambíciou tvorcov vytvoriť dielo, ktoré bude primárne sledom variácií na danú tému, a do akej sa snažili kreovať vzájomne prepojený tvar, s nosnou líniou ukončenou katarzným momentom. Osobne si myslím, že zámer tvorcov bol niekde uprostred, čo však so sebou nesie jeden diskutabilný moment. Ak mám Svetlonosa vnímať aj optikou jednoliateho celku, silný záverečný moment prichádza asi desať minút pred reálnym záverom inscenácie. Konkrétne v momente, keď na javisku vidieť za stolom čiernu bábkovú konštrukciu reprezentujúcu postavu Svetlonosa, ktorú má na sebe nasadenú Mária Danadová. Situácia, keď na javisku zrazu dominuje tento (v danom momente) nehybný výtvarný symbol, je mimoriadne silná. Bodové svetlo postupne zhasne a prirodzený cyklus sa zrazu ukončí. Javiskový tvar však následne pokračuje. Nech nepríde k nedorozumeniu. Nasledujúca pasáž stvárňujúca stretnutie Svetlonosa s vyhasnutým, duševne mŕtvym a stereotypom ubitým človekom, ktorého reprezentuje Martinka, vnútorne funguje. Veľmi podnetné je napríklad sledovať, ako živý herec Martinka vytvára dramatické napätie s bábkou animovanou Danadovou. Ideový motív tohto výstupu je opodstatnený, funguje aj jeho štruktúra.
Ak mám dielo čítať výsostne ako sled autonómnych výstupov, nemožno mať vážnejšie výhrady. Pokiaľ však mám Svetlonosa vnímať aj cez ambíciu tvorcov pracovať s kontinuálne budovaným dramatickým oblúkom, ktorý jednotlivé výstupy spája, tak je posledných desať minút viac dôvetkom, než záverom celého diela. Veľmi dobre možno istú protichodnosť vnímania tohto výstupu ilustrovať práve na spomínanej bábke Svetlonosa. Čo sa týka remeselnej práce, ide nepochybne o pozoruhodné dielo (minimálne v slovenskom prostredí). Spomínal som už, že v kontexte jedného výstupu nemožno mať ani výhrady voči formálnej i obsahovej úlohe tohto výtvarného symbolu. Pokiaľ však vnímam javiskový tvar ako celok, najväčšiu silu má v momente, keď je statickým symbolom. Prázdno, tma a desivosť totiž prirodzene vychádzajú z jej nehybného tajomna. V momente, keď sa pohne a prehovorí, zrazu niečo z tohto tajomna stratí.
Diskutabilným je tiež projektorom premietaný piktogram postavy malého chlapca s vlasmi evokujúcimi plamienok. Symbol ako taký funguje bezproblémovo, zrozumiteľne a jasne, o tom diskutovať netreba. Otáznym je jeho vizuálne spracovanie. Sám si neviem totiž s istotou odpovedať, či ide ešte o krásu ukrytú v jednoduchosti a (detskej?) čistote, alebo je už reč o jednoduchosti, ktorá je zbytočne doslovne vysvetľujúco naivná. V konečnom dôsledku sa predsa len viac prikláňam k prvej z možností, a to z dvoch dôvodov. Balansujeme na takej tenkej hranici, že tu v konečnom dôsledku zohráva rozhodujúcu úlohu osobné nastavenie každého diváka. Omnoho podstatnejšie je však nastavenie spoločnosti a s ňou súvisiace kultúrno-spoločenské trendy v oblasti umeleckej tvorby. Z viacerých dôvodov súčasná doba praje oslave jednoduchosti. To, čo by pred pätnástimi rokmi omnoho cynickejšie nastavená spoločnosť odmietla ako naivné, je pre dnešnú dobu naopak autentické. A sledovať tieto dobové súvislosti je nesmierne zaujímavé aj v kontexte celého diela. Možno v ňom nájsť množstvo motívov, ktoré otvárajú témy s presahom do viacerých oblastí spoločenského diskurzu i súkromného života jednotlivca. V konečnom dôsledku je však Svetlonos postavený na, v najlepšom slova zmysle, najelementárnejších hodnotách, tézach, či konfliktoch. Preto sa ich variácie, ako už píšem v úvode, objavujú naprieč kultúrami, historickými obdobiami, geografickým priestorom.

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.